Zmena je trpké opustenie komfortnej zóny, no je nevyhnutná

Na televíznych obrazovkách pôsobila dvadsať rokov a počas tohto obdobia viedla viac ako 1 500 rozhovorov vrátane legendárneho moderátora Larry Kinga, za ktorý získala aj Novinársku cenu. Hoci vo svojom fachu bola absolútna špička, srdce ju ťahalo inam.

Spolu s rodinou na dlhé roky opustila Slovensko a začala od úplnej nuly. Túto príležitosť využila na budovanie svojej druhej lásky, egokoučingu, a dnes úspešne koučuje desiatky manažérov, politikov či športových trénerov. Andrea Vadkerti sa podelí o svoj inšpiratívny príbeh a porozpráva, ako sa vďaka koučingu menia nielen jej klienti, ale aj ona sama.

Rada by som začala takou otázkou, veľmi jednoduchou, ktorú keby sa pýtame častejšie počas dňa iných ľudí, tak by sme boli možno šťastní. Ako sa máte? Ako žijete? Kde teraz momentálne fungujete? Kde je vaša práca, kde bývate?

Momentálne som veľmi šťastná, pretože som si práve prečítala e-mail, že môjho staršieho syna zobrali na školu, na ktorú sme si priali, aby sa dostal. Takže to ma veľmi potešilo a veľmi nám to aj zmení blízku budúcnosť. Niekedy je aj dobré, keď si neviete príliš plánovať vašu budúcnosť, keď sa tak postupne začnú ukazovať aspoň malé detaily. Pretože pre nás, pre ľudí, je veľmi dôležité predvídať aspoň niečo. Celkovo sme vo veľkej nestabilite a turbulencii, takže toto je presne taký záchytný bod, že aspoň viem, kde budem mať stredného syna.

To ma teraz veľmi potešilo a urobilo ma šťastnou, ale pocit šťastia je naozaj taký miznúci okamih. To si myslím, že si treba uvedomiť, že nikto nemá kontinuálne pocit šťastia. Rovnako, našťastie, nie je ani kontinuálny pocit nešťastia alebo nejakého smútku, alebo úzkosti.

My sme schopní prežiť 3 700 emócií, takže je dobré, keď to s nami lavíruje v tej širokej palete. Momentálne som veľmi šťastná a v priemere poviem, že mám také dosť náročné, ťažké obdobie v mojom živote, ale javí sa mi, že to ešte dávam.

Mohli by ste teda poslucháčom priblížiť, kde sa momentálne nachádzate, kde pracujete, kde je váš domov, lebo naozaj ste boli odcestovaná. Tuším, že aj na sociálnych sieťach som videla, že ste teraz boli v Aténach. Boli ste v Taliansku. Kde vás vlastne nájdeme?

Konečne sa po covide rozbehlo to, čo som si veľmi pre seba želala. Vždy som chcela spojiť svoju prácu s cestovaním. Jednou z mojich veľkých vášní je cestovanie. A keď hovorím vášeň, tak naozaj je to vášeň, ktorá dostala od nás v našej rodine veľmi veľa času a peňazí, ktoré máme. My sme s manželom, odkedy sa poznáme, precestovali naozaj takmer 50 krajín sveta.

Cestujeme vždy tak, že to nie sú také tie klasické dovolenky, kedy prídete do hotela a chodíte na vychádzky alebo ležíte na pláži. To sú všetko zájazdy, ktoré si organizujeme sami. Spoznávame lokálnych ľudí, spoznávame gastronómiu, spoznávame kultúru, jazdíme všetkým, čím sa jazdí, vyspíme sa tam, kde sa vyspať dá.

A keď máme chuť na niečo lepšie, tak v lepšom, keď treba, tak pokojne aj pod stanom, vždy som rada cestovala a zároveň aj milujem svoju prácu. Ešte aj keď som bola v televízii, som inklinovala k takým veciam, že aspoň nakrútiť nejaký dokument alebo ísť za hosťami do zahraničia, vždy ma lákalo spájať tieto dve veci, dve vášne.

No a v prípade tejto mojej druhej kariéry cestujem tak, že mám aj zahraničných klientov. Mám veľa Čechov a Slovákov a druhá polovica sú globálni klienti, ktorí sú kade-tade po svete a tým myslím, že momentálne sú v troch iných časových zónach, takže ja v rozhovoroch s klientmi som stále niekde s nimi, pretože to, že sedia na nejakom zoome alebo teamse, znamená, že sedia vo svojej krajine.

Sedia väčšinou vo svojich domovoch, lebo väčšina toho biznis sveta ešte stále funguje na home officoch a nasávam ich kultúru, nasávam ich zvyklosti. Momentálne som mimo toho slovenského rámca, takže to je môj taký prvý zvláštny spôsob lietania si po svete.

Som v styku s danými ľuďmi a pracujem s nimi. A druhý spôsob sú prednášky, a to je niečo, kde viem zúročiť všetko to, čo som robila v televízii, že som verbálne zdatná, že napriek tomu, že som introvert, tak viem dobre a ľahko formulovať, čo som sa chcela opýtať.

To som sa chcela akurát spýtať, ako človek, ktorý tvrdí osebe, že je introvert, robí tieto veci, ktoré robíte?

To nie je len tvrdenie. To je aj zamerané, ja robím veľa diagnostík s klientmi a všetky diagnostiky a psychometrické testovania, ktoré robím, robím aj na sebe, samozrejme. Takže ja som zameraný silný introvert. Je to dobre natrénované a vynútené reáliami života.

My sme sa tu rozprávali pred spustením podcastu, kto je odkiaľ. Ja som naozaj z kúta Slovenska, ktorý je čisto maďarský. Pochádzam z čisto maďarskej rodiny a ja som sa slovenčinu naučila ako cudzí jazyk.

Snažila som sa ju naučiť najlepšie, ako sa dalo, no dlhé roky som mala veľmi, veľmi silný akcent a až vďaka skvelej herečke, ktorá tu už, bohužiaľ, nie je medzi nami, Adela Gáborová, som sa toho akcentu zbavila.

U mňa je to vydreté, vytrénované. Rovnako je to aj s prejavom na verejnosti. Mňa až Markíza a všetky moderovania, ktoré prišli v tejto televízii naučili nebáť sa, mať rešpekt, ale nemať trému, ktorá vás blokuje.

Samozrejme, aj tie roky a skúsenosť, aj vyzretosť, že potom si už nerobíte z ľudí veľkú hlavu, vám ohromne pomôže tiež. Mám to tak, že keď skončí môj výstup, tak jedným z takých základných znakov introverta je, že sa nevyberie na raut a nediskutuje tam ďalšie dve tri hodiny s cudzími ľuďmi.

Ja utekám do šatne, prezlečiem sa rýchlo do niečoho pohodlnejšieho, ideálne sa hneď odličujem, zbalím si kvetiny, zbalím si všetky svoje veci a zadným vchodom unikám.

Mám rada ľudí, však by som nevedela pre nich a s nimi pracovať, ale skutočne, keď som s veľa ľuďmi... A čím som staršia, tým viac to cítim, lebo môj energetický systém mi to dáva pocítiť. Prítomnosť veľa ľudí, debaty a diskutovanie, ktoré milujem, rozoberať veci a ísť ku koreňu a podstate problémov, filozofovať o živote a o nepodstatných záležitostiach.

Mňa to vyčerpáva, takže ja už sa poznám a viem, ako si to mám dávkovať, keď mám takéto silné dni. Dajme tomu, keď vediem veľký workshop, už viem, že si nemôžem dať znova ďalšiu aktivitu hneď na druhý deň alebo si môžem dať jedného, dvoch klientov.

Určite nemôžem ísť večer ešte s kamarátkou von na kávu alebo na večeru, lebo neudržím dostatočne pozornosť. Potrebujem sa aj energeticky znova nabiť. Introverti majú tieto výluky. Oni potrebujú byť sami so sebou, sami v sebe.

Pre mňa je to najväčšia odmena, keď nemám tie tri deti vedľa seba. Nikto odo mňa nič nechce, nemám hodinky na ruke, môžem robiť, čo chcem, ako chcem. Aj teraz, keď som mala v Aténach prednášku, medzinárodní klienti tam mali svoj pobyt a všetko, čo súviselo s ich aktivitami a ja som si objednala iný hotel, aby sme sa nestretli na raňajkách, lebo to všetci chcú ešte debatovať.

Zobrala som sa sama a ja som sa v tých Aténach „vyvenčila“ sama. Pozrela som si galérie, dala som si skvelé grécke víno, nakúpila som si olivy, olivový olej, dala som sa do reči s muzikantom na ulici, s Holanďanmi večer v bare na džezovom koncerte a mne takéto aktivity veľmi vyhovujú.

Momentálne teda kde ste? Kde žijete s rodinou?

Momentálne vo Francúzsku. Všetky tri deti sú tam a aj manžel je tam. Žijeme na veľmi peknom mieste, lebo je to na juhu Francúzska, takže naozaj je tam veľa slniečka a veľa mora, čo človek až po tých rokoch zistí, ako si ťažko zvyká na ľudí, ktorí sa sťažujú na počasie.

A toto ma vždy, keď prídem na Slovensko, zarazí. Všetci rozprávajú o počasí. A mňa to prekvapuje, lebo po prvé, počasie nevieme zmeniť.

Po druhé, len upevňujeme to kolektívne sťažovanie si, a to tiež veľmi nepomáha. Však akože vieme si my vylepšiť deň, to slniečko priniesť do života aj inak. Mám to šťastie, že žijem na mieste, kde toho slniečka je dosť, ale žila som aj tam, kde tiež bolo veľmi veľa slniečka, ale život bol veľmi náročný, a to bolo v Singapure takmer šesť rokov.

Žijete na rovníku, kde máte naozaj obrovskú vlhkosť, neviete sa ani len poriadne nadýchnuť, kde vaša fúkaná vydrží v priemere päť minút.

Ako výlet na dovolenku je to fantastické. Užijete si trópy a tie orchidey a výborné ovocia, ale na niekoľkoročný život a najmä život s malými deťmi... dokonca som tam bola tehotná, rodila som tam, a až na taký život to nie je, aj keď tá krajina je najfunkčnejšia krajina, v akej som kedy existovala, a ktorú som navštívila.

Keby sa dalo, tak by som ju rozmnožila po svete, ale čo sa týka klimatických podmienok, tak pre nás, pre Európanov, je to naozaj taká tá lepkavá horúčava, ktorá dáva telu zabrať.

Rozhodnutie presťahovať sa do Singapuru bolo pred tuším desiatimi rokmi. Spolu s rodinou ste sa tam presťahovali a nechali ste tu televíznu kariéru. Po dvadsiatich rokoch ste doslova začali od nuly nanovo.

Myslím si, že s týmto príbehom sa dokáže veľmi veľa ľudí zžiť. Možno cítia, že v práci nie sú úplne naplnení. Ako to bolo vo vašom prípade? Ako prišla zmena a ako ste sa k nej dostali?

Človek sa mení, keď narazí na ťažko prekonané silné prekážky v živote. Mňa k odchodu na Slovensko dostala presne takáto obrovská prekážka. Bola som manželstve, vtedy sme mali dve, ešte relatívne malé deti, Sofi mala päť rokov. Ralf mal štyri roky. Moje manželstvo stroskotalo, ocitlo sa v kríze a som jeden z tých mála druhov, ktorí stále zostávajú nejak pozitívne naladení. Neviem, prečo to tak mám. Veľakrát sa ma pýtajú, odkiaľ to mám. Ja mám obrovskú chuť žiť a ja chcem žiť dobre.

Súčasťou tejto malej, veľkej krízy bolo aj rozhodnutie, že skúsime dať manželstvu druhú šancu. A priznám sa, nebol to môj nápad, aj keď ja som intuitívne cítila, že na Slovensku mi už je nejak tak zvláštne tesno.

Funkčná práca, na slovenské pomery úspešná, zabezpečená a zdravá mladá žena, matka dvoch detí, síce s problémami vo vzťahu, ale cítila som, že sa mi žiada vytiahnuť päty zo Slovenska a žiada sa mi skúsiť to niekde.

Len som nemala predstavu kde a môj manžel navrhol, že to skúsime niekde mimo Slovenska a začali sme hľadať miesto pre život. Takto sme sa ocitli vo Francúzsku. A, samozrejme, že bez jeho podpory aj finančnej podpory, by to nešlo. To zas nechcem byť geroj.

Je to ťažké sa usadiť v cudzom svete a v drahom svete, ale je to možné. Máme veľa kamarátov, veľa priateľov, ktorí zďaleka nemali také dobré finančné podmienky a dali to. Myslím si, že oveľa dôležitejšie je vaše mentálne nastavenie.

Mne ohromne táto zmena prospela, pretože po prvýkrát v mojom dospelom živote som prišla do bodu, kedy som sa mohla rozhodnúť, čím chcem byť. A takých príležitostí v živote človeka neprichádza veľa. Bolo to vďaka tomu, že vo Francúzsku ma vtedy ešte nikto nepoznal.

Nikto odo mňa nič neočakával. Ja som mala skvelú predstavu, že kdekoľvek pôjdeme, ja začnem pracovať a uživím sa, lebo ja chcem pracovať. Ja som nechcela byť domáca pani.

Prinútilo ma to viac sa venovať koučingu, licencovať sa v zahraničí, prišli zistenia, že britské licencie sú veľmi hodnotné, že sa dajú uplatniť, ale zároveň zistíte, že vo Francúzsku je veľmi ťažké nekoučovať vo francúzštine.

Moja znalosť francúzštiny bola vtedy ešte veľmi chabá, to nešlo, takže boli tam prekážky. Vôbec to nie je jednoduché, ale ten stav nulovej identity, že vy sa môžete nanovo rozhodnúť, kým chcete pre ten svet byť, je fantastická výzva.

A začala som robiť všetky veci, ktoré by som si doma nikdy nedovolila, pretože tu už fungovali isté očakávania a isté povedomie. Vidím to aj teraz, keď sem prídem len na týždeň, že ja ani smeti nevynesiem nenalíčená, čo je síce čudné, ale nejak prosto vidíte na očiach ľudí, že oni vás stále spoznávajú a cítite istý záväzok. Aj sa nejak prezentujete. Je to zaväzujúce. Aspoň teda pre ten typ človeka ako som ja.

No vo Francúzsku som bola ukradnutá všetkému a všetkým a tam to bolo super. Začala som skúšať nové veci. Pustila som sa do nových štúdií, nových koníčkov, experimentovala som veľa.

Toto by som odporúčala aj všetkým ľuďom, ktorí chcú urobiť nejakú zmenu, že ono najviac odstrašujúce je pustiť sa do tej zmeny, ale potom už keď človek do nej skočí v úvodzovkách, tak zďaleka také ťažké to nie je.

Nejaký ten element pudu sebazáchovy, element toho, že sa preberiete, všetko sa zrazu z vás dostane von. Je to svojím spôsobom biologický imperatív, pretože matka príroda do nás všetkých zakódovala, že jeden z najsilnejších pudov je pud prežitia. A keď ste v podmienkach, ktoré sú pre vás nepoznané a treba dokázať aj nemožné, tak si myslím, že tento pud sa aktivizuje.

Vnímam okolo seba veľmi veľa mladých ľudí, ktorí sa vyskytli na takej križovatke svojho života, že nevidia možnosť, čo ďalej urobiť a radšej neurobia nič.

Môže to byť aj staršia generácia, ktorí si zase hovoria, že tie najlepšie roky majú za sebou. Darovali ich svojim deťom napríklad, a aj keď vnútorne cítia, že to nie je v poriadku, nechce sa im ísť do zmeny. Čo by ste poradili takýmto ľuďom?

To, aby nežili v šedej zóne a vysvetlím vám, čo je šedá zóna. To je taký stav v živote, kedy nie ste tak nešťastná, aby vás to prinútilo niečo závratne veľké zmeniť a hovoríte si, však iní sa majú aj horšie ako ja, ale zároveň nie ste ani tak šťastná, aby vás to zaujalo, aby ste mali pocit, že tento život stojí za to žiť. Drvivá väčšina populácie dospelých sa rozhodne žiť v tejto šedej zóne. To je fakt. Netvrďme, prosím, že každý má chuť na zmenu.

Zmena nie je prirodzená pre ľudské psyché. Je to nevyhnutné kvôli evolúcii. Adaptačné mechanizmy musia fungovať, ale zmena vždy bolí, je to trpké opustenie komfortnej zóny a na to potrebujete mať naladenie a energiu.

Pri starších ľuďoch, aj keď nemám rada šablóny a, našťastie, existujú výnimky. Aj dnes ráno, keď som raňajkovala, čakala na vodára, tak som si pozrela v televízii, lebo som zvedavá na všetkých kolegov, tak ich stále pozerám, že kto kde je.

Zhodou okolností toto bolo na Jojke, bola som zvedavá na Bibiánu. Pozrela som si rozhovor so 74-ročným veteránom, atlétom, ktorý dosiahol, už ani neviem v koľko metrovom behu, to je nepodstatné, ale dosiahol niekoľko zlatých medailí.

74-ročný zlatý pán, ktorý má zmysel života a ja viem, že takýchto ľudí nikdy nebude väčšina v spoločnosti, ale nepaušalizujme. Sú však ľudia, ktorí chcú plnohodnotne žiť v každom veku. A to je super. Z nich by sme si mali brať príklad. Oni sú pre nás inšpiráciou.

V prípade mladých ľudí to považujem za lenivosť a že sú nasýtení, že nie sú hladní. Pre mňa je nepochopiteľné, keď vidím a naozaj nechcem súdiť, ale poviem to tak, ako to cítim.

Keď vidím 20-ročného, 30-ročného mladého človeka a on mi povie, že niečo sa nedá alebo toto som už skúšal. To mi nepôjde. Alebo sa spýtam kadetov, hokejistov, 17-ročných, lebo tých koučujem tiež, že aká je tvoja vôľa trpieť a oni sa ma spýtajú, že prečo by som mal pani Vadkerti trpieť?

Nuž preto, lebo utrpenie je prirodzenou súčasťou života. Vznikajú nám tu generácie ľudí, ktorí vyrastali v prebytku, nepoznajú núdzu, nepoznajú nedostatok a prestali byť hladní. A keď vás opustí hlad a chuť si užiť ten život, pokúšať nové méty a skúšať nové veci, tak to je začiatok konca, zostarli ste. Žijete, ale vaša duša umrela.

Každý z nás má potreby a túžby. Je problém, keď prestaneme načúvať túžbam a žijeme len v napĺňaní našich potrieb. To znamená, že sme sa evolučne zastavili, my starneme, my zrejme, ale mentálne sme zablokovaní. Človek by mal v istej etape života porozumieť sám sebe a pochopiť, že ešte príde ten moment, kedy si základné potreby naplníte.

Vy pochopíte, že nepotrebujete mať tri autá, že vám stačí jedno. Dokonca aj bez jedného sa dá ako tak prežiť, že nemusíte vlastniť byt alebo dom, ale dá sa si prenajať. V istom momente sú tie základné potreby väčšiny z nás naplnené. Veľa ľudí zostane v tomto bode a prestanú túžiť, snívať a byť zvedaví. A to je začiatok konca.

Je v poriadku hľadať svoje šťastie aj v práci? Ľudia hovoria, že je to iba spôsob prežitia, ale naozaj to môže byť aj tak, že to robím preto, lebo ma to baví?

Ak dovolíte, aby som trochu upratala polovicu vety, už sa ten koučovací modus zapol. Radosť je emócia, ale šťastie je interpretácia radosti. Neviem, či je to pochopiteľné, keď to takto poviem. Toto je prvý pojem, ktorý by som chcela upratať. Všetky tieto emočné prežívania sú letmé.

To sú mikrookamihy, tak, prosím pekne, nepresviedčame samých seba, že by to tak malo byť stále, že chodím do práce alebo táto práca ma napĺňa šťastím a bude to 24/7.

To nie je pravda a je to hlúpe očakávanie, to tak nikdy nie je a nikdy nebude. Druhá vec je, ktorá ale môže byť aj kontinuálna, keď vám veci, ktoré robíte, dávajú zmysel. A to ukotvuje človeka, keď vy viete, že vám dáva zmysel, že vás to napĺňa, čo robíte, tak vydržíte a môžete byť aj v chudobnej krajine.

Môžete byť aj v pomeroch, o ktorých viete, že by mohli byť iné a lepšie a mohli by vám platiť viac, ale vás to napĺňa a to je potom podstatné. Ja by som skôr hľadala naplnenie a zmysel. To si myslím, že je taký krajší životný cieľ ako pocit šťastia, lebo ten len naháňame je letmý.

Prečo niektorí ľudia sú úspešní a niektorí nie, aj keď robia preto všetko a myslia si, že pre to urobili všetko a ten úspech sa nedostavil? Čo je preto potrebné, aby sme sa vystrihli z toho priemeru?

Makať na sebe viac. Ja pre vás nemám žiaden iný recept a ešte nezávisieť na pocite úspechu. To je tiež veľká vec a to ma tiež naučil koučing so športovcami, hlavne keď sa rozprávate s trénermi a ste trochu v tom prostredí, alebo aj vrcholový biznis, ktorý sa naozaj robí na vysokej úrovni v korporáciách. Najmä to cítiť a vidieť veci, kde zrazu máte entitu, ktorá má tridsaťtisíc ľudí.

Dnes dopoludnia som mala koučing s vrcholovým manažérom, ktorý vedie sedemtisíc ľudí. Tam musíte ovládať naozaj vyšší level tejto hry. A k čomu sa chcem dostať je, že tam sa naozaj prederú a dostanú len veľmi životaschopní jedinci a veľmi odhodlaní pracanti a ľudia, ktorí si to odrobili, nech to vyzerá akokoľvek jednoducho a ľahko.

Ale keď vidíte kohokoľvek v akejkoľvek profesii na vrchole, ja vám garantujem, že je to odmakané, takže keď sa ma spýtate, čo s mojím neúspechom a čo mám robiť preto, aby som bol úspešný. No makaj ďalej. To je jediné, ale zároveň chcem povedať aj to, že znova by to malo byť o pôžitku a zmysluplnosti.

Tréner Craig Ramsay je v tomto výborný, stále hovorí svojim zverencom, že ideme si dobre zahrať. To je ultimátny cieľ. Jasné, že chceme vyhrať. Každý v športe chce vyhrať alebo v biznise chce dosiahnuť nejaké ciele, ale tá cesta tam musí stáť za to, lebo inak nás to prestane všetkých, chlapci, baviť. Všetko je o užití si toho procesu.

Oľutovali ste niekedy svoje rozhodnutie začať od nuly? Ak by ste mohli, urobili by ste to skôr?

Nie, neľutujem a asi by som to ani skôr nespravila. Mala by som výčitky svedomia, keby som to bola bývala urobila skôr. Potrebovala som prejsť skúsenosťou a pestrosťou televíznych formátov, lebo ja viem, že laická verejnosť si to neuvedomuje, ale je obrovský rozdiel moderovať Hlavné správy na Markíze alebo viesť portrét na TA3.

Hĺbkové interview s ľuďmi, ktorí už boli stokrát na rozhovore a vy ich máte pred sebou, lebo to sú známi ľudia a chcete z nich dostať to, čo z nich ešte nikdy nikto nedostal.

Úplné iné algoritmy uvažovania sa spúšťajú vo vašej hlave. Vyžaduje si to iný typ prípravy. Aj ja na počiatku svojej televíznej kariéry som vôbec netušila, na čo som vhodná. Ja som bola len veľmi poriadna, poctivá, snaživá. Myslím si, že celkom bystrá baba, ktorá bola presvedčená o tom, že všetky ostatné ženy sú krajšie od nej, lebo mne nikdy v živote nikto nehovoril, že som pekná.

A ja sama som tomu nikdy neverila. Až potom prišiel môj manžel, ktorý sa snaží ma o tom presviedčať, ale viete, v tomto biznise je to veľmi dôležité, aby ste si dôverovali a aby ste boli sebaistá. A môj zovňajšok mňa vždy zneisťoval a nieže upevňoval istoty. Ja som to preto hrala na hlavu a chcela som byť najmúdrejšia.

V spravodajstve si to od vás naozaj vyžaduje len prípravu textov a čítanie z čítačky, ale zasa je to tímová práca, máte tam svojho spolumoderátora. Aspoň teda za mojich čias. Ja som to brala ako tandemovú prácu. To nie je individuálny šport hlásiť správy na Markíze a my sme si aj pripravovali všetky texty.

Mňa najviac bavilo sa rozprávať s redaktormi, sedieť v strižni a pripravovať si texty. To čo videl divák na konci dňa, bolo naozaj pre mňa to najmenej atraktívne. A na jednej strane to môže znieť ako rúhanie sa, pretože to chcú všetky. Spravodajstvo je výkladná skriňa každej televízie. My sme boli veľmi populárni, lebo sme boli prví a dlho jediní, takže tam chcel byť každý.

A vy poviete, že ja neviem, mňa už to nejak nebaví. No tak to je čisté rúhanie sa, ale potom prídu a prišli v mojom prípade ďalšie televízne formáty. Prišla talkšou, ktorá bola enormne prácna, ale veľmi záživná a veľmi veľa ma naučila o ľudskej existencii, o ľuďoch ako takých, ktorá ma doslova ponorila do života, aj do beznádeje, aj do krásnych vecí.

Tam zrazu ja ten introvert som si musela pustiť ostatných ľudí blízko, aby ma oni pustili dovnútra, do seba. A to bola obrovská skúsenosť, ale vyžiadalo si to svoju daň. Ja som viac hodín a dní v roku trávila v tmavých štúdiách ako vonku na čerstvom vzduchu. Vtedy som napríklad vôbec nemohla cestovať, okrem leta, kedy sme si zobrali pauzu.

A je to zaväzujúce. Je to veľmi ťažká práca na sústredenie sa. Ja som po večeroch bola len so svojím psom sama. Už som nevládala ani byť s ľuďmi, takže všetko má svoju daň. Toto ma naučilo takej tej ani nie moderovaniu, ale takej tej novinárčine, ktorá ide ako sonda do duše ľudí. A nebyť napríklad talkšou si myslím, že by som nikdy nebola taká dobrá koučka.

Ja už tých viac ako tisíc rozhovorov mám za sebou a už som sa zoškrabala k duši aspoň z časti, nehovorím, že u každého. No a potom prišiel Portrét, ktorý bol pre mňa créme de la créme, ale zase na rovinu - v najmenej profesijných podmienkach.

To závisí aj od veľkosti televízie a podmienok, ktoré vám vie ponúknuť, ale nevadí, urobili sme to a mala som príležitosť si vyskúšať rozmýšľanie a moderovanie v angličtine. Hocikto vám dnes povie, že však viem po anglicky, ale zrazu máte človeka, ktorý je rodený anglicky hovoriaci a sedí tam oproti vám. Je to známa osobnosť.

Vy si nemôžete dovoliť nejaké pochybenia alebo trápne formulácie, kde by ste si prekladali zo slovenčiny do angličtiny. Musíte mať vyššiu úroveň jazyka a musíte v tom jazyku rozmýšľať a ideálne aj snívať. Takže tam som sa znova vypäla, ale to bola latka, ktorú som si nastavila sama. Mne nikto nehovoril v tej trojke, že Andrea rob rozhovory so zahraničnými.

Ja som ich chcela robiť, dokonca som ich presvedčila a po prvýkrát v histórii boli odohraté vo vysielaní rozhovory, ktoré neboli s dabingom prerozprávané, ale otitulkované. Po večeroch som ich sama titulkovala so strihačom.

Bolo to veľmi obtiažne na výrobu, ale chcela som niečo docieliť, lebo som vedela, že ten Pierre Richard prehovorí tým hlboko podsadeným hlasom a ja chcem, aby ho Slováci konečne počuli, ako rozpráva.

Vedela som, že dodá ďalšiu dimenziu. Veľmi pekná, ťažká a tvorivá práca. Všetko toto boli ako také epizódy, ktoré ma niekam posúvali a keď som končila televíznu kariéru, tak som ju končila s tým, že ja už ani neviem, čo iné by som mala robiť, lebo sa mi zdá, že všetko, čo som chcela, som si vyskúšala, takže som nemala v sebe už takú trpkosť, že mi niečo uniklo.

A viem, lebo sa poznám, že som veľmi náročná. Keby som si to nebola bývala odskúšala, tú trpkosť by som mala a takto som mohla uzatvoriť jednu kapitolu. Bez pocitu, že ešte mám čo naháňať. Už nebolo čo naháňať. Už nebolo o čo stáť.