Dnes viac ako tretinu rodín tvoria tie alternatívne

Ako tento netradičný model patchworkovej rodiny, ktorý je už dnes bežný, ovplyvňuje deti, ich vývoj a psychiku? Má nevlastný otec, nevlastná mama či viac otcov a viac mám iný vplyv na vývoj detí? Môže jeden rodič zastúpiť oboch? Dozvieme sa od sociálneho psychológa z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie Slovenskej akadémie vied Miroslava Poppera.

Dobrý deň. Ďakujeme, že ste prijali pozvanie do nášho podcastu, pretože v tejto téme ste naozaj doma. Rada by som na úvod ešte doplnila, že sme tento podcast trošku posúvali, pretože máte čerstvo zozbierané dáta zo svojho výskumu. Čo ste zistili?

Najväčší problém pri zmiešaných rodinách je, že tam nie sú jednoznačne stanovené normy, pravidlá, ako by sa mali rodinní príslušníci voči sebe správať, čiže tie rolové očakávania sú nejasné. A presne to ukázal aj ten náš výskum, že existujú ako keby tri vzory správania, veľmi to súvisí s tým, v akom veku dieťaťa sa zmiešaná rodina uzatvorí.

Pokiaľ je dieťa veľmi malé, veľakrát sa podarí, že ten druhý otec spĺňa funkciu biologického otca, to znamená, že klasicky preberie zodpovednosť za to dieťa a pristupuje k nemu v roli otca.

Druhý model je taký, že pokiaľ zmiešaná rodina vznikne v neskoršom veku, povedzme, že to dieťa z pôvodnej rodiny je vo veku adolescenta, tak sa často v zmiešanej rodine partneri rozhodnú pre ďalšie dieťa, ktoré bude ich spoločné.

A vtedy sa k tomu dieťaťu správajú zase obaja rodičia ako keby k biologickému, lebo veď je to ich biologické dieťa, ale to staršie dieťa sa v tejto situácii snaží veľakrát odísť z rodiny. To znamená, že pokiaľ je stredoškolák, tak sa snaží odísť na internát, pokiaľ vysokoškolák to isté. Ide o to, že volí únikové tendencie, aby tam nezavadzalo.

A potom je tretí model, kedy sa zmiešaná rodina snaží vyjednať nové normy, nejaké nové rolové očakávania, ale tam zväčša preberá tú dominantnú úlohu biologický rodič. Inak ten biologický rodič je v drvivej väčšine matka, samozrejme, že sa nájdu aj také rodiny, kde dieťa zostane s biologickým otcom, ale vo väčšine prípadov je to matka.

A tie matky potom vystupujú v takých štyroch rolách - ako obrankyne, to znamená, že sa snažia brániť dieťa pred akýmkoľvek psychickým alebo fyzickým ohrozením aj povedzme zo strany nového partnera. Potom môžu vystupovať v role vrátničky a gatekeeperky, to znamená, že ony sú tie, ktoré určujú mieru a intenzitu kontaktov dieťaťa s ich novým partnerom.

Potom sú v role mediátoriek, čo znamená, že pokiaľ vznikne konflikt medzi nevlastným otcom a dieťaťom, tak sa ho snažia nejakým spôsobom tlmiť. A tá ich posledná rola, to je rola interpreterok, v ktorej sa snažia vysvetliť rôzne nezrovnalosti a poskytujú dieťaťu pohľad toho ich nového partnera a tomu novému partnerovi zase pohľad dieťaťa, aby sa opäť nejakým spôsobom tlmili konflikty.

Tento výskum bol kvalitatívneho charakteru. Veľa ľudí by si povedalo, že teraz sa dozvieme ten obraz, koľko takýchto rodín je na Slovensku. Dá sa to vôbec spočítať a povedať?

Áno, bol kvalitatívneho charakteru, čo znamená, že my sme sa pýtali rodičov a pýtali sme sa aj detí, ale tie už neboli v mladom veku, ony už boli odrastené a spätne si spomínali na to, ako to fungovalo.

Čo sa týka kvantitatívnych dát, to je veľmi ťažké určiť, pretože pri zmiešanej rodine nemusí ísť o to, že by teraz vzniklo nejaké opätovné manželstvo. To je len jedna časť tej vzorky, že nejakí ľudia žili predtým v manželstve, potom sa rozvedú a uzatvoria opätovné manželstvo.

Veľakrát to ale v zmiešanej rodine funguje tak, že ľudia žijú v kohabitácii, a to bez ohľadu na to, či predtým žili v manželstve, alebo v kohabitácii – žijú bez toho, aby mali k tomu nejaké papiere.

Samozrejme, potom existujú aj voľnejšie rodiny, ktoré žijú oddelene aj spolu. Znamená to, že nemusia každý deň tráviť v spoločnej domácnosti. Každý z partnerov má svoj pôvodný byt a nejaký čas žijú aj spoločne. Toto sú všetko situácie, ktoré tie štatistiky nevedia zohľadniť, preto je veľmi ťažké povedať, koľko je zmiešaných rodín.

Čo ale vieme zo štatistík vyčítať, je, že sa odhaduje, že okolo 40 % mužov a 30 % žien nikdy neuzavrie manželstvo. A takisto sa vie, že 40 % detí sa rodí mimo manželstva. Takže z toho sa dá vytvoriť obraz, že alternatívnych rodín (tam nie sú len zmiešané, tam sú aj jednorodičovské rodiny) je o niečo viac ako jedna tretina a o niečo menej ako polovica všetkých rodín.

Čo všetko môžeme pomenovať ako patchworkové rodiny alebo zmiešané rodiny?

Základná definícia je, že je to nejaký partnerský zväzok, v ktorom má aspoň jeden dospelý minimálne jedno dieťa z predchádzajúceho vzťahu. A ono, keď to takto poviem, tak sa zdá, že to je veľmi jednoduchá definícia, ale napriek tomu ľudia majú niekedy naozaj vážne problémy vymedziť tú rodinu, pretože je často veľmi komplexná.

Ak si zoberieme, že do nej prichádzajú dvaja partneri, ktorí už predtým mohli mať iné partnerstvá alebo manželstvá, tak keď vezmeme do úvahy celú súčasť širšej rodiny, to sú zrazu aj starí rodičia, ujovia, tety, bratranci aj sesternice, tak je niekedy veľmi ťažké povedať, kto všetko patrí do tej zmiešanej rodiny.

Ja by som asi len doplnila, že najznámejšia rodina, ktorá takto fungovala, bola v seriáli Krok za krokom. Tam Frank, otec, mal tri deti z predošlého manželstva, Carol tiež, ale potom ešte mali aj spoločné dieťa. Takto si môžeme spomínaný model rodiny predstaviť.

To je presne to, o čom hovorím. Robil sa jeden výskum na reprezentatívnej vzorke v USA a výsledky boli úplne fascinujúce, ku ktorým dospeli, pretože partneri mali veľmi jednoduchú otázku.

Mali len povedať, koľko majú detí a v jednej štvrtine prípadov sa na tom počte nezhodli. Keď mali deti z pôvodných vzťahov a ešte majú spoločné deti, tak sa zrazu prosto nevedeli dohodnúť na tom, koľko vlastne detí je v tej zmiešanej rodine.

Čiže každý mal o tom nejakú inú predstavu?

Áno.

Ako by sme mohli teda definovať slovo rodina? Čo je to rodina?

To je veľmi dobrá otázka, lebo dnes už je ťažké definovať aj to, čo to je rodina. Náš právny systém sa tvári tak, že to má veľmi jednoducho vyriešené, že rodinu musí tvoriť len heterosexuálny manželský zväzok, ktorý potom spoločne plodí deti, ale tá realita je úplne iná.

To znamená, že rodina závisí od toho, ako si tí partneri, ktorí v nej žijú, vyjednajú nejakú vzájomnú väzbu, nejakú náklonnosť, ako sa snažia udržať dlhodobý záväzok.

To inštitucionálne definovanie rodiny výrazne zaostáva za tým, ako sa rýchlo menia rodinné kompozície. A ako som už predtým hovoril, tým pádom ignorujeme viac ako tretinu rodín na Slovensku, ktoré sa považujú za rodiny, ale naša legislatíva ich takto nerozpoznáva, pretože nevznikli manželstvom alebo prípadne počas manželstva nemajú deti.

Ako sme na tom v porovnaní s inými krajinami?

Dá sa povedať, že sme stále veľmi konzervatívni a tieto voľby ukázali, že sa asi najbližšie štyri roky v tomto nejaká zásadná zmena neuskutoční. Bojíme sa rozšíriť definovanie rodín vo všetkých formách, ktoré dnes naozaj reálne existujú. Ľudia si slobodne vyberajú, či vytvoria rodinu v kohabitácii, v manželstve, alebo často vznikajú aj tzv. jednorodičovské rodiny.

Či už dobrovoľne, alebo nedobrovoľne, že jeden z partnerov opustí rodinu, alebo nebodaj zomrie. A štát sa tvári, že to nie sú rodiny, a teda aj rodinné politiky potom nepomáhajú týmto rôznym alternatívnym formám rodín a rodičovstva a musia sa viac-menej pretĺkať sami, tú inštitucionálnu pomoc skrátka nedostanú.

To, že stále trháme a zošívame rodiny nebolo kedysi bežnou praxou. Kde vidíte vy ten zlom, čo sa zmenilo?

Súvisí to s nástupom druhého demografického prechodu, ktorý začal zhruba v 60. rokoch 20. storočia najprv v Škandinávii, v Spojených štátoch a postupne sa šíril cez Západnú Európu, Strednú, Južnú až do Východnej Európy. Dá sa povedať, že na Slovensku začiatok toho druhého demografického prechodu spadá do obdobia nežnej revolúcie, čo je 1989.

Hovoríme o tom, že ľudia si začali napĺňať viac aj tie nemateriálne potreby, že už mnohí nemusia celý život len pracovať na to, aby sa mohli najesť, alebo aby mali strechu nad hlavou. Môžu si už napĺňať tie takzvané vyššie-úrovňové potreby sebaaktualizácie. Oveľa viac sa začína zdôrazňovať takáto autonómia.

A zároveň sa začala spochybňovať aj takáto normatívna štruktúra, ktorá je založená na rodinnej ideológii, ktorú presadzuje štát a cirkev. Pri pohľade na túto vec z demografického hľadiska sa dá povedať, že v tomto období druhého demografického prechodu dochádza k nárastu veku uzavretia prvého manželstva, k nárastu rozvodovosti, k nárastu kohabitácií a rodičovstiev v rámci kohabitácií.

Ďalšia dôležitá vec je, že to plodenie a vychovávanie detí sa stále viac odčleňuje od manželstva a zároveň dochádza k poklesu v podiele manželstiev, opätovných manželstiev a takisto vo fertilite. A popritom posledná charakteristika toho druhého prechodu je, že sa začína uplatňovať väčšia symetria v rodových rolách.

Čo znamená to, že nielen ženy majú podobné pracovné príležitosti vzdelávať sa, ale že muži sa stále viac začínajú podieľať na výchove dieťaťa aj na domácich prácach. Týmto spôsobom sa zrovnoprávňuje postavenie mužov a žien či už v zamestnaní, alebo v rodine.

Aké pozitíva a negatíva prinášajú tieto zmiešané rodiny?

Môže to prinášať pozitíva hlavne vtedy, keď sú deti pomerne malé. A neraz sú deti iniciátori, ony by chceli ocka, tak nahovárajú svoje mamičky, aby si našli nejakého nového ocka. V takom prípade, ak je ten ocko zodpovedný rodič, tak to, samozrejme, prináša mnohé pozitíva, rodina sa plne rozšíri a môže fungovať harmonicky.

Ďalšie pozitívum je, že často, keď si partneri, ktorí predtým majú nejakú negatívnu skúsenosť z predošlých vzťahov, zrazu vytvoria nový vzťah, majú pocit, ako keby začínali odznovu. Teda, že zrazu vytvoria nejaký veľmi harmonický vzťah, v ktorom im bude strašne dobre. Veľakrát zabúdajú na tie deti, hlavne pokiaľ sú už v staršom veku, že oni už to tak neprijímajú.

Pre nich je ten nový človek v domácnosti niekto, koho hodnotia ako cudzieho, kvôli komu dokonca strácajú pocit blízkosti so svojím biologickým rodičom. Zrazu vidia, že biologický rodič sa do značnej miery venuje svojmu partnerovi/partnerke, takže to nemusí tak harmonicky skončiť ani zďaleka.

Štatistiky nám hovoria, že v tých opätovných manželstvách alebo partnerstvách je oveľa väčšia pravdepodobnosť rozvodu alebo rozchodu. Môžeme sa pozrieť aj na finančné zabezpečenie, lebo aj tam sa ukazuje, že v opätovných, v zmiešaných rodinách majú partneri menšiu tendenciu zdieľať všetky svoje príjmy spoločne. Tým pádom ekonomické zabezpečenie rodiny nemusí fungovať úplne najlepšie.

Kedy je ideálne spojiť rodinu, keď sa na to chystám? Je na to nejaký ideálny vek dieťaťa, kedy je to ešte v poriadku?

To takto nemôžeme povedať, lebo to závisí od toho, kedy sa tie pôvodné rodiny rozpadnú. To si nemôžu ľudia naplánovať, ako dlho vydržia vo svojom pôvodnom vzťahu. Pokiaľ sa rozpadne hneď na začiatku, tak, samozrejme, pre to dieťa je to lepšie, keď má úplne od malička druhého otca a adaptuje sa na to relatívne bez problémov.

Horšie je to, keď je to v neskoršom veku, ako som hovoril, už keď sú v období puberty, tam sa ešte navyše do toho pridáva puberta, čo samé osebe lomcuje s deťmi a ešte tam príde nejaká cudzia osoba, tak to býva hlavne z počiatku mimoriadne problematické.

Čo môžeme očakávať, keď sa rozhodneme spojiť jednu rodinu s druhou?

Veľa ľudí asi nevie, do čoho ide a idealizuje si to. Nechcem povedať, že by sa nemali pokúšať vytvoriť si novú rodinu, lebo mnohé výskumy ukazujú, že je lepšie byť v tej zmiešanej rodine ako v jednorodičovstve.

To je mimoriadne náročné, pretože jednorodič musí skĺbiť prácu so starostlivosťou o deti. Na jednej strane potrebuje doniesť čo najviac peňazí do rodiny a na druhej strane je to vždy na úkor toho, koľko z času môže venovať dieťaťu, takže to je veľmi náročné.

Dokáže jeden rodič nahradiť oboch alebo dieťa potrebuje aj typický mužský a ženský vzor?

Ja hovorím, že to najviac, čo môže dať rodič dieťaťu, je láska a napĺňanie ich osobnostného rastu, potenciálu a vzdelanie. Na toto netreba mať mužský a ženský vzor. Niekedy je to dokonca tak, že deti hovoria, že rodičia pôsobia priam ako anti-vzor.

Presne tak by sa nechceli správať v živote, akú zažili výchovu. Nedá sa to tak paušálne povedať. Samozrejme, to je ten optimálny prípad, keď rodina funguje a fungujú tam obaja rodičia, otec a mama a vychovávajú šťastné deti.

Veľakrát je to aj tak, že v tej rodine sú veľké nezhody, môže sa vyskytovať nejaká agresia, drogy, alkohol, týranie, psychické, fyzické či už ženy, alebo dieťaťa, zosmiešňovanie a podobne a vtedy určite nemá význam sa snažiť udržať pôvodnú rodinu za každú cenu alebo argumentovať, že dieťa potrebuje aj matku, aj otca. Keď to nefunguje, tak to nefunguje.

Takže to, čo si mnohí rodičia hovoria, že zatnem zuby, dokým moje dieťa bude mať 18 rokov a vydržíme, aj keď to nefunguje, asi nie je úplne najlepšia cesta.

Nie, to určite nie.

Vieme nejako deti na to pripraviť, že sa chystáme spojiť rodiny? Sú nejaké kroky, ktoré vieme spraviť, aby to čo najmenej zabolelo alebo sa ich nejako dotklo?

Pokiaľ už plánujeme spojiť rodiny, je dobré, ak to nerobíme nárazovým spôsobom, ale postupne dieťa zoznamujeme s budúcim členom domácnosti, aby sa nenápadne na to adaptovalo. Potom už, keď rodina vznikne, tak sú možnosti, ako tie rôzne napätia znižovať.

Dôležitá rada je, že treba na jednej strane prihliadať na minulosť. Tým chcem povedať, že často sa deti snažia vymedziť hranicu okolo pôvodnej rodiny a vylúčiť z toho priestoru nového jedinca, ktorý prišiel do domácnosti. Je potrebné rešpektovať nejaký čas, ktorý budeme venovať dieťaťu bez toho nášho nového partnera.

Druhá vec je, že je dobré zvýrazňovať prítomnosť. Čiže tam nutne dochádza ku konfrontácii predošlých skúseností s tými novými. Dôležité je nachádzať tam nejakú podobnosť, aby sa ľudia čo najlepšie adaptovali.

Tretia stratégia je snažiť sa investovať do budúcnosti a tým myslím, že by to mal byť nejaký dlhodobý proces, kedy sa nová rodina posilňuje, ale nie tým, že nový rodič alebo nová rodina robí veľké gestá, že idú na luxusnú dovolenku alebo kúpia dieťaťu nejaký luxusný darček.