Bývalý hokejista Ondrej Rusnák: Každému dňu dám šancu, aby bol pekný

Ondrej Rusnák je bývalý hokejový útočník, ktorý v roku 2008 so Slovanom získal titul, bol členom slovenskej dvadsiatky, ktorá obsadila na Majstrovstvách sveta 2009 štvrté miesto a s hokejom je spojený aj po ukončení aktívnej športovej kariéry. Aktuálne pracuje aj ako športový komentátor.

Vitajte, Ondrej. Ďakujem, že ste prijali pozvanie do nášho podcastu, ktorý nahrávame uprostred horúceho leta, keď sú ľadové plochy alebo aspoň väčšina z nich roztopené a nie je zrejme čo komentovať. Čo vy robíte v týchto dňoch? Čomu sa venujete?

Ja všade hovorím už posledný mesiac, že píšem diplomovku, aj keď pravda je taká, že trošku viac prázdninujem, ale nachádzam sa v Bratislave a v okolí. Začal som viac športovať, lebo sa mi zdalo, že som sa nejako už flákal, v podstate odkedy som skončil s hokejom.

To je možno päť rokov dozadu, ale od covidu som bol taký hnilý, poviem to otvorene. Posledný mesiac sa každý deň aspoň 2,5 hodiny venujem nejakej fyzickej aktivite, takže užívam si leto a teraz sa rieši, čo bude pracovne ďalej.

Čo študujete?

Manažment. Bola to z núdze cnosť, poviem to tak otvorene, lebo ja už keď som prvýkrát skončil s hokejom, v dvadsiatich rokoch kvôli zraneniu, dva roky som nehral, už vtedy som si hovoril, že čo bude ďalej.

Objavil som geografiu, čo som vždy vedel, študoval som to, ale iba rok, vtedy neexistovali žiadne online programy, ako je to teraz. Láska k hokeju bola väčšia ako k tej škole, aj keď ma to ozaj bavilo, tak som sa vrátil k hokeju, keď už mi to zdravie dovolilo.

Jediná škola, ktorá bola otvorená online, bol súkromný management, tak aby som nechodil večer na pivo po zápase, tak som si radšej otvoril notebook a teraz ho už končím. Tá škola trvá sedem rokov, čo je strašne dlho a všetkým tým leziem na nervy, hlavne sebe tým leziem na nervy, ale musím to dobojovať. V lete sú ale myšlienky úplne iné.

Je to náročné, určite. Ste syn hokejovej legendy Dáriusa Rusnáka, a tak sa niet čomu čudovať, že váš život je spojený s hokejom, ale mňa by zaujímalo, či šport máte v krvi, alebo či sa pred ním len jednoducho nedalo ujsť. Už keď ste z hokejovej rodiny, ako to s vami bolo?

Aj, aj. Je pravda, že od prvého roku života do nejakých 4 - 5 rokov, som vyrastal vo Fínsku, keďže otec tam končil kariéru. A to sme boli vlastne v strede Fínska, v takom meste Kuopio, kde sú všade len jazerá a v podstate sa tam hrá len hokej, takže tomu sa nedalo utiecť.

Samozrejme, k tomu otec a starší brat taktiež hrávali hokej, takže som nemal na výber, ale nepamätám si, že by som niekedy povedal, že ma to nebaví alebo niečo podobné. Nuž, keď je človek zranený, tak mu ide všeličo hlavou, ale hneď ako som bol zdravý, tak ma vždy ten šport bavil.

Spomínate si na to obdobie vo Fínsku? Aké to bolo? Aký to bol život? Pre deti v tomto veku alebo vo veku môjho syna, ktorý má 11 rokov, je to sen žiť niekde, kde sú samé jazerá a samé štadióny a majú možnosť korčuľovať od rána do večera.

Poviem pravdu, že veľa si nepamätám, je to úplné minimum. Viem, že vždy som bol veľmi naobliekaný a bola všade tma, ale je pravdou, že veľa času som trávil na štadióne, čo v tejto dobe na Slovensku nebolo také bežné. V západných krajinách rodič, keď bol profesionál na štadióne, často brával svoje deti do kabíny a ja ako 3 – 4-ročný som už mohol nasávať takúto atmosféru.

Ako som už naznačila, aj môj život je spojený s hokejom. Som manažérka jedenásťročného hokejistu, a preto viem, aká drina je tento šport, zároveň aká je to láska a aká bolesť po každej prehre a neúspechu minimálne v tomto detskom veku.

My sme už neraz po prehratom zápase vešali korčule na klinec a rúcali sme sa, bola to dráma, akú asi nikto nechce zažiť. Raz po chorobe syna tréner nepostavil na zápas, nenominoval ho, on sa zrútil a končil so všetkým.

A vtedy som mu dala prečítať váš príbeh, rozhovor v nejakom denníku. Ja som to brala ako motiváciu, inšpiráciu a zabralo to.

Priam by som povedala, že aj psychiatri by to mohli predpisovať ako taký liek. Príbeh Ondreja Rusnáka. A aj preto som si vás pozvala do nášho podcastu, aby sme možno nakopli ľudí, ktorí sa občas rúcajú.

Je to asi normálne, ale je veľmi fajn, ak si v takých chvíľach vypočujú príbeh niekoho iného, kto to tiež nemal jednoduché a nevzdal to. Tak poďme pekne od začiatku.

Keď ste mali osem rokov, váš život, nielen ten hokejový, dostal silnú ranu. Mali ste nehodu, ktorá vás vizuálne aj zdravotne poznačila na celý život. Čo sa vtedy stalo?

Bol som na chate s oboma bratrancami a s už nebohou babinou. S jedným z bratrancov som sa hral, v podstate sme boli v takej vzdialenosti ako my dvaja, meter od seba na šírku stola a jemu vybuchla fľaša benzínu v ruke, ktorú mal hrdlom otočenú na mňa a ja som si len rukou dokázal zachrániť oči, reflexívne.

Všetko, čo som mal na sebe, mi zhorelo a ja som, našťastie, to môžem zaklopať na to drevo, čo tu je, som robil všetko správne, čo sa má urobiť pre záchranu škôd a života. Ihneď som sa hodil na zem, točil som sa, aby som udusil plameň, a potom som skočil do potoka.

Urobil som všetko tak, ako som mal urobiť, než sme išli do nemocnice s babkou a v podstate som si tak dal väčšiu šancu nielen zachrániť život, ale aj aby tieto následné problémy boli menšie.

Teraz to je vec, ktorú absolútne neriešim. Samozrejme, v tom veku osem rokov, dokým človek vyrastie, tak je to ťažšie, ako dieťa ste vo vývoji. Ale keď som sa dostal do nejakého veku, povedzme 17 - 18, tak už si ľudia zvykli a ja som si zvykol tiež. Problém bol akurát, že každých 5 – 6 rokov som mal vždy nejakú operáciu, menšiu či väčšiu.

Plastiky boli potrebné na to, aby ma koža pustila na spojoch, ako je krk a tak ďalej. Tam to vždy bolo treba uvoľniť, lebo som rástol.

Toto sa stalo vo vašich ôsmich rokoch? Vy ste boli päť dní v kóme?

Áno, bol som tretiak na základnej škole. Päť dní som bol ako keby v umelom spánku. Nebola to priamo kóma, ale asi kvôli bolesti sa takto rozhodli. Stalo sa mi to v sobotu. V nedeľu som bol presunutý do Trenčianskych Teplíc, v pondelok som sa dostal do Bratislavy a zobudil som sa v piatok a videl som sa prvýkrát v zrkadle celý ofačovaný.

Najskôr som nevedel vnímať, čo sa deje, aj keď ja si všetko absolútne pamätám od A po Z, ale s nikým som sa o tom nebavil. Rodičia to vedeli, ale dvadsať rokov som nemal potrebu sa niekde pretŕčať, a keď som skončil s hokejom, tak si hovorím, že zverejním to. Patrí to ku mne, takže je to v poriadku.

To je obdivuhodné a z môjho pohľadu naozaj inšpiratívne. Mnohí ľudia sa pre omnoho menšie nedostatky alebo ujmy vo svojom živote rúcajú a nevedia sa postaviť späť na nohy.

Vás teda dávali dokopy trinásť rokov, asi nasledovali operácie, hospitalizácie, hokej. Ako vyzeral váš život vtedy? Vedeli ste sa venovať škole, hokeju a kombinovať to všetko aj s pobytmi v nemocnici? Muselo to byť nesmierne náročné aj pre vás, aj pre rodičov.

Áno, popálenina je v prvom rade, teda ak sa z toho človek dostane, vizuálna vec. V niektorých veciach je to problém, ako som povedal, že tým krkom napríklad neohnem na 100 %, ale len na 80 %.

Mal som však pocit, že to mám normálne, mohol som hrať hokej, dokonca chvíľu aj futbal. Potom nastúpil apríl, máj. Išiel som do nemocnice, vrátil som sa niekedy v septembri, takže ja keď som aj do školy robil nejaké veci, často v máji a júni išla za mnou učiteľka domov.

Nemyslím si, že som mal iné detstvo. Musel som sa trochu obrniť, prijať, že sem-tam nejaká poznámka na môj vzhľad padne, ale nemyslím si, že som mal nejaké úplne problematické detstvo, napriek tým 2 – 3 mesiacom v roku, ale tie som si potom vždy vynahradil.

Dva až tri mesiace v roku v tomto veku, viem z vlastných skúseností, mám to doma, je naozaj veľa. Udržať syna vnútri aj deň je veľký problém, nie to ešte dva či tri mesiace, takže za toto podľa mňa vďačíte svojej bojovnosti a odhodlanosti, že zvládnete asi naozaj všetko. Poznačilo vás to aj psychicky?

Každá vec, hoci nejaká maličkosť, človeka poznačí. Je pravda, že ja vždy potrebujem vidieť cieľ. Pokiaľ viem, čo mám dosiahnuť a je to aj hocikde na vrchu, na kopci, obrazne povedané, tak za ním vytrvalo idem. V prípade, že žiadny cieľ nemám, že ho len hľadám, tak som letargický. A toto bolo super v tom, že som videl nejaký cieľ. Vedel som, že hokej bol úžasný a že sa chcem k nemu vrátiť.

Či už som mal také zranenie, alebo onaké. Bojoval som zo všetkých síl. Samozrejme, bez rodiny akú mám, by to bolo ešte náročnejšie, pomáhali mi, kde sa dalo, ale nie som žiadny hrdina.

Z môjho pohľadu áno, z môjho pohľadu ste hrdina. Ako sa potom vyvíjala vaša hokejová kariéra?

Ja som do nejakých pätnástich rokov bol v Ružinove, a potom som išiel do Slovana, kde sa mi hneď prvý rok darilo ako dorastenec. Pomyslel som si, že niečo asi vo mne môže byť, lebo som vyhral ako šestnásťročný bodovanie v dorasteneckej súťaži. Vtedy som možno urobil chybu, pretože som mal ponuku ísť do Kanady, do New Yorku a vybral som si ísť do Švédska.

A mne sa tam nedarilo hneď ten august, ako som tam bol a ešte mi tam aj trošku narazili rameno, a tak ma posadili domov, že možno o rok. A vlastne to bol ten preddraftový ročník a aj keď som bol v tých draftových ročníkoch celkom vysoko, Slafkovský som nebol. V tej dobe ten náš mládežnícky hokej nemal také postavenie, bol akurát na ceste dole, ak mám pravdu povedať.

A my všetci, čo sme boli v reprezentácii, sme si to „zlízli“, lebo keď nie je človek draftovaný, má oveľa ťažšiu cestu sa pretĺkať. No a mne do toho prišlo ešte v devätnástich zranenie kolena na juniorských majstrovstvách sveta a už som vedel, že asi teda veľký hokej hrať nebudem.

Ako ste to prijali, že vám osud nepraje, že vy bojujete, neskutočne ste odhodlaný dosiahnuť svoj cieľ, milovali ste hokej a stále vám niekto alebo niečo dáva prekážky a polená pod nohy...

Áno, ja som úplne dokonalý rok zažil vlastne len jeden, ten, kedy som bol v Slovane majster, bol som najmladší v tíme, vtedy tam hrali Marek Uram a Róbert Döme, skrátka veľmi šikovní hráči, ktorí prichádzali nie z Česka, ale prišli priamo z Ameriky, z NHL, bol to na európske pomery špičkový tím. Následne som išiel do reprezentácie do dvadsať rokov, takže celý rok bol taký tip-top, vlastne to bol jediný rok, kedy som bol úplne celý rok zdravý a všetko fungovalo.

Potom som sa zranil na tých 20-ročných majstrovstvách, a keď už som došiel do Slovanu, už som bol zranený. Za celý rok, čo som mal natrénované a získané sebavedomie, výška a sila 19-ročného muža, nemohol som to nikdy ukázať na ľade, lebo už som mal štyri operácie za sebou a už som to nikdy nedobehol.

Štyri operácie, rozmýšľam vôbec nad tým, ako sa ešte dá postaviť sa ľad. Vy ste vraj hrali za Slovan aj na tabletkách, aby ste to zvládli.

Áno, ja som mal rok zmluvu a, samozrejme, ešte po tom prvotnom zranení prišiel nový tréner a človek sa chce ukázať, tak robí možné aj nemožné, ale skrátka, keď človek vstane a pozrie sa na koleno, v ktorom má vodu a predstaví si, že s ním má ísť na ľad, je to namáhavé. Nedá sa to, keď človeka niečo bolí, ono sa to dá zvládnuť tak mesiac, dva.

Počas play-off idú hráči cez pot a krv, a potom sa vždy striedajú, že tento hral s nejakou zlomeninou, tento hral s takými problémami, ale potom príde leto a dáte sa dokopy.

Problém je, že ja som takto fungoval, že som mal vydratú chrupavku v kolene a vytvorila sa mi tam voda, takže ja som mal také kolená ako nejaký päťdesiatnik. A aj mi to potom teda dlho trvalo, kým mi to dali dokopy.

Boli ste vo veku, kedy chalani v podstate začínali hrať ten obrovský hokej. Nevyjadrujem sa úplne odborne, pardon, ale vieme, o čom hovoríme (smiech). A vy ste už pomaly aj končili, je to tak? Alebo sa aspoň uzatváral svet toho veľkého hokeja. Čo vám vtedy pomáhalo zvládať to?

To bolo asi najviac na hlavu, všetky popáleniny a ukončenia kariéry, to bolo, si myslím, to najťažšie pre mňa pozerať sa na chalanov okolo mňa, ktorí boli na tej istej úrovni, ako všetci odchádzajú do toho IC-čka a ja som bol v nejakom pokazenom osobnom vlaku, keď použijem metaforu.

Samozrejme, pomáhala mi rodina a vždy som si hovoril, že však aj zajtra sa zobudím, aj pozajtra, že to bude o kúsok lepšie. Tiež mi veľmi pomohlo, že som sa dal aj na školu, ten kolektív robí divy, človek príde na úplne iné myšlienky.

Tam si človek uvedomí, že však nie sú tvoje problémy jediné na tomto svete a ide ďalej, takže to je v pohode. Nakoniec sa takouto cestou dá z toho vyhrabať. Najhoršie je sa asi uzavrieť a fňukať nad sebou, že mi bolo ublížené.

Niekto sa dá na alkohol, niekto na lieky, niekto na školu. Vidíte, aj v tomto ste veľký vzor (smiech). Ono nie je ani tak dôležité, čo sa nám v živote deje, ale ako sa k tomu postavíme a na to dno občas spadne každý, len sa z neho treba vedieť aj odraziť.

Mám jednu naozaj dobrú vlastnosť, že sa nezobudím naštvaný. Cez deň zažívam ako každý človek pády a vzlety, ale keď sa zobudím, tak som vysmiaty. Teraz nahrávame ráno, takže je to dobré.

To sme dobrý čas vybrali, bože môj, keby sme to dali na popoludnie, to by bol úplne iný Rusnák (smiech).

Ja hovorím, že toto je moja veľmi dobrá vlastnosť, že každému dňu dám šancu, aby bol pekný.

Naozaj ste príjemný a veselý človek napriek tomu všetkému, čo ste zažili, potvrdzujem. Pokračujeme ďalej v príbehu. Vy ste boli v tom pokazenom osobáku, ostatní v IC-čku a upaľovali za veľkým hokejom. Predsa len ste sa opäť dali zdravotne dokopy a vrátili ste sa do hokeja, do extraligy. Stačilo vám to?

No, stačilo. Hral som hokej, to je prvá vec, čo som už ani neveril, že budem a pre mňa tá extraliga bola výborná, keď som bol v Slovane. Videl som okolo mňa veľké osobnosti, ale po tých 3 - 4 rokoch, ako som sa vrátil do extraligy, tak vlastne Slovan odišiel do KHL-ky, do tej ruskej ligy a finančne táto liga nesmierne padla a tiež aj jej úroveň.

V tej dobe, keď som sa vrátil, bol na úplnom dne aj Trenčín. Jediná výhoda toho bola, že tým pádom mi mohli dať šancu, niekomu, kto tri roky poriadne nehral hokej.

Hrávali tam hráči z NHL, čo sa iba tak rozohrávali. Na tréningy chodil Gáborík s Hossom, Jano Lašák, Petrovický, Rišo Lintner, človek od nich veľa odsledoval, bolo veľa srandy, ale potom na konci dňa si zistil, že si ešte v mínuse.

Človek si myslí, že ho to niekde vystrelí, ale musel by som toľko schodov do neba urobiť, aby som sa niekam dostal... Je to tak, že ak spravíte draft, tak vlastne vy ako keby začnete na desiatom poschodí z pätnástich dajme tomu, no a keď ho neurobíte, tak ste stále na nultom a musíte sa na to desiate vôbec dostať...

Dostávať sa hore po každom poschodí je enormne ťažké a ja obdivujem každého hráča, ktorý to dosiahol, že išiel bez draftu do NHL, lebo to je enormne náročné. 

Ale ani vy v Trenčíne ste to nemali ľahké, nie?

Nebolo to jednoduché. Ja som povedal, že je to krásna robota hrať hokej. Človek sa hrá, ale už to nebola taká rozprávka hokejová, to už nefungovalo.

A ono aj keď prídu tie účty, ktoré treba platiť a nie je z čoho... Čítala som v jednom rozhovore, že práve v Trenčíne to bolo celkom na hrane.

Potom som sa dostal do iných klubov, už aj ten Trenčín je aktuálne na tom oveľa lepšie, aj by som povedal celá extra liga. V tej dobe to bolo naozaj po finančnej kríze, Slovan odišiel, bolo to úplne iné, ako si pamätám, keď som prišiel k tomu zraneniu a ukončil som zmluvu so Slovanom.

Nepomýšľali ste vtedy, keď naozaj ani tie peniaze neboli a hokej už bol iba o láske, už to nebolo o živobytí, že by ste sa na to vykašľali a dali sa na úplne inú cestu?

Mal som stále prerušené štúdio na geografii. Akože podobná myšlienka tam bola, nebudem klamať, ale stále som si hovoril, že pozri, tu vedľa v Bratislave hrá Slovan, tu chodí 10-tisíc ľudí a zase ono to nebol nejaký absolútne obrovský rozdiel. Samozrejme, človek musel ísť osudu naproti, aj keď naň veľmi neverím, ale musí mať trošku šťastie v športe, každý hokejista a aj akýkoľvek športovec.

Mne sa to nepodarilo, boli tam lepší hráči, ani to, že je človek z Bratislavy, toto absolútne už dnes nehrá rolu, že kto je odkiaľ, buď si dobrý hráč, alebo nehráš.

Nič medzi tým neexistuje. Ja som hral našu ligu nejakých päť rokov, a potom som si hovoril, keď už som vedel, že už to neposuniem na nejaký vyšší level, aký by som chcel, tak som využil asi tri roky a som aspoň s tým hokejom trochu pocestoval.

No a potom, keď už som sa zase zranil, tak už som to zavesil na ten povestný klinec, ako sa hovorí. Nič neľutujem, skrátka v danom okamihu, človek, keď sa takto spätne pozrie, povie si, že mohol som urobiť toto inak, toto inak, ale v danom okamihu som to urobil tak, ako som chcel, takže nemám si čo vyčítať.