S ADHD sa dá žiť šťastný život, stačí na sebe pracovať

Na úvod by som vás rada bližšie predstavila. Aktuálne sa ako psychológ venujete individuálnym konzultáciám v súvislosti s ADHD a posledný pol rok pracujete na tom, aby sa z vás stal aj psychoterapeut. Ste tiež projektovým manažérom Ligy za duševné zdravie. Boli ste učiteľom angličtiny a výchovným poradcom v liečebno-výchovnom sanatóriu v Bratislave určenom pre chlapcov s ADHD.

Absolvovali ste stáž pre neziskovú organizáciu Teach for Slovakia a ročný vzdelávací program na Komenského inštitúte. Zahrali ste si tiež v divadelnej hre, venovali sa stand-up komédii a dokonca reprezentovali Slovensko na majstrovstvách Európy v lacrose. Ak som niečo vynechala, pokojne ma doplňte.

Tých záujmov a koníčkov je ešte viac. Veľa z nich som vyskúšal, chvíľku ma bavili, a potom som ich opustil, čo veľa ľudí tiež pozná. Nemusí to byť len tým, že majú ADHD, ale mám pocit, že ľudia s ADHD majú častejšie nadpriemerne široký diapazón koníčkov.

Áno, naschvál som to všetko takto vymenovala, lebo moja hlavná otázka je, či sa dá toto všetko s ADHD, alebo je to vďaka tomu ADHD?

Je to asi následok, lepšie sa mi tak funguje. V podstate, keď sa môžem venovať viacerým oblastiam, mne to dáva zmysel sa v nich potom aj posúvať a veľmi rád mám v zásobe viacero koníčkov a záujmov a vecí, ktoré môžem prepínať podľa potreby.

Za posledný rok som absolvoval aj kurz prvej pomoci v Červenom kríži, ktorý bol veľmi fajn a chcem s ním ďalej potom ešte pracovať rôznymi spôsobmi. Mám za sebou aj kurzy práce s hlinou, kurzy rezbárstva, tanečný kurz mi zrušili kvôli korone. Je tam toho veľa, čo ešte chcem skúsiť a čo plánujem. Teraz som začal liezť na umelej stene.

To je skvelé. Kedy ste zistili, že máte poruchu pozornosti a ako zasiahla do vášho života?

Prvé uvedomenie si alebo prvá myšlienka, že som trošku iný, bolo asi vo veku šesť rokov, keď som ako jediné dieťa opakovane vždy sedel v kine mimo iných detí na schodoch, lebo ja som sa vždy vrtel a nedokázal som vydržať dlhšiu chvíľu v pokoji. Moja mama to veľmi šikovne vyriešila tým, že sme si sadli na schody, takže sme nikoho nerušili, bolo to pre každého v poriadku.

Podľa mňa som to neriešil, ja som bol dobrý študent na základnej škole na prvom aj druhom stupni. Druhý bol už menej zábavný, to bola futbalová trieda, ale stále sa neobjavovali veľké problémy so školou, prakticky žiadne. Ešte na základnej škole som si uvedomil, že si nedokážem z nejakého dôvodu urobiť úlohy do školy.

Reálne som ich urobil, ale z nejakého dôvodu som vždy, keď som si sadol, že idem ako motivovaný prváčik, druháčik (zvláštne, že si to pamätám takto celkom živo), robiť úlohy, tak po pár minútach som sa prichytil, že robím niečo absolútne iné.

A pamätám si tie pocity frustrácie, nevedel som, prečo sa to deje, ale tým, že som nebol zlý žiak ani správaním, síce som nebol optimálny žiak, ale nebolo to úplne zlé so mnou. Nikto ma nemusel dávať na vyšetrenie k psychológovi alebo k poradcovi, takže po tejto stránke to nebolo nejako vážne.

Všimol som si ale, že niečo je trošku inak a že veľa vecí robím inak ako moji spolužiaci. Ja som to potom pripisoval úzkostiam, lebo som zavrhol, že by to mohlo byť ADHD. Obával som sa toho, že by to ľudia a moje okolie neprijali a že by som za to bol skôr kritizovaný, že si vymýšľam a vyhováram sa.

A potom, na vysokej škole som si už riešil u psychiatra a terapeuta úzkosti, ktoré do veľkej miery ustúpili aj vďaka antidepresívam, ale tie problémy, ktoré som mal celý život, pretrvávali a tam už logicky neboli iné objektívne dôvody, aby som takto fungoval.

Začal som to viac študovať a väčšina, asi všetky dostupné rôzne testy, diagnostiky a spôsoby, ako sa dá odhaliť ADHD, som na sebe aplikoval a v podstate takmer vždy vychádzam na úplne 100 % vo všetkých možných testoch.

Čiže vy ste to zistili až neskôr, dá sa povedať, že v dospelosti.

Oveľa neskôr, až keď si to vybralo svoju daň, že som opakovane zlyhával v takých bežných činnostiach, ktoré pre mňa boli relevantné, škola, sľuby, konflikty s okolím, často vzniká problém so vzťahmi, takže mi tie problémy zrazu dali zmysel, a to pochopenie mi veľmi pomohlo.

Preto ste sa začali venovať aj poradenstvu? Lebo napríklad na svojej stránke píšete, že psychológ s ADHD sa môže na prvý pohľad zdať ako irónia, ale určite je v tom veľké plus. Aké plusy prípadne mínusy v tom vidíte?

Pre mňa to bolo hneď evidentné v mojej prvej veľkej práci, čo bolo práca vychovávateľa, a potom učiteľa v špeciálnej škole, ktorá je určená špecificky pre chlapcov s ADHD. To boli deti, ktoré boli často práve označované za tie zlé deti a za zlých žiakov.

Tým, že som už vtedy mal dosť načítaného k ADHD a mal som už pocit a asi to tak aj bolo, že som rozumel týmto problémom, dokázal som tie deti chápať a tým pádom som možno mal aj výhodu oproti iným kolegom, ktorí tie prejavy stále vnímali osobne.

Ja som s tými chlapcami vedel dobre pracovať a vedel som ich namotivovať aj k činnostiam, ktoré nerobili radi, ako upratovanie, hygiena a podobne. A tam som pochopil, keď som dostával pozitívnu spätnú väzbu od rodičov a od okolia, že ja dokážem s niečím, čo som považoval za svoju nevýhodu, urobiť výhodu pre ostatných chlapcov a aj pre seba, lebo keď pomáham iným, tak mi to dáva zmysel, takže ja z toho čerpám tiež veľa, z toho, že pomáham iným.

Ako som už v úvode naznačila, existuje mnoho interpretácií tejto poruchy. Často aj zavádzajúcich alebo nepresných, zľahčujúcich. Najmä u detí sa zvaľuje príčina na výchovu rodičov, potom na stravu, elektroniku, na čokoľvek. Čo ADHD je, aby sme to vysvetlili, a čo teda je príčinou jeho vzniku?

To, čo vieme, to, čo je potvrdené a tie nálezy sú opakované a robustné, a už sa nedá tváriť, že to tam nie je, sú objektívne nálezy patofyziológie mozgu. Vidíme to v tom, ako mozog funguje a sú tam ovplyvnené viaceré dráhy, ktoré sa dajú pekne odsledovať na rôznych funkčných magnetických rezonanciách a na iných zobrazovacích metódách mozgu.

A spôsob, ako niektoré časti mozgu efektívne spolu komunikujú, potom to má objektívne následky, napríklad pri kognícii, že tam je vyššia impulzivita, že človek s ADHD je merateľne vyrušiteľný viac takým istým stimulom, ako iný človek nie je. Keby som zobral svoju dvojičku, ktorá nemá ADHD, tak by ju od práce vyrušilo oveľa menej podnetov. Ten prah vyrušiteľnosti je oveľa citlivejší.

Je to teraz v kategórii neurovývinových porúch, lebo väčšina tých prípadov je založená na genetike. Je tam viacero génov, ktoré prispievajú k zmenám, a keď sa tých génov nahromadí zrazu takéto kritické množstvo, tie problémy sú tak závažné, že už sú vlastne nad tú hranicu, kde to vieme povedať, že toto už je ADHD, lebo ono to nie je tak, že všetci sú „normálni“, a potom niekto je ADHD, ale všetci sme na jednom spektre.

A je to spektrum od tých vyslovene extrémne disciplinovaných ľudí, niektorých takých poznám, že keď ich niekam posadíte, oni tam dokážu sedieť bez pohnutia a pracovať na tabuľkách a nudných veciach, okolo nich môžu padať traktory a nič ich nevyruší. Potom je  80 % bežnej populácie, ktorá je v tej norme, takže si to nevšimnú, pretože majú funkcie v mozgu v norme.

A potom ideme k tým ľuďom, ktorí sú impulzívnejší, viac zabúdajú, a blížime sa k tomu spektru, ktorý je vlastne úplne na kraji. To sú tí s ADHD. Keď to prirovnám k IQ, tak norma IQ je od tých 85 až po 115 %.

Pod tých 85 už hovoríme o zaostalosti alebo o horších kognitívnych schopnostiach, potom od tých 115 vyššie hovoríme o nadprimernom IQ alebo o nejakom nadaní, ale všetci sme na rovnakom spektre, len niektorí sú prosto na tých extrémnych koncoch.

Čiže nie je to výchova alebo strava, či elektronika, to, čo som spomínala.

Nie je to spúšťačom, ale vie to veľmi ovplyvniť prejavy a možnú intenzitu. Ja som z tých vecí, čo ste hovorili, pre seba zmenil a upravil veľa, hlavne stravu, pohyb, to, akej práci sa venujem, v akom prostredí sa jej venujem, je dôležité mať rozumný harmonogram dňa a aj biologické hodiny nastávané podľa toho, kedy človek chodí spať a kedy vstáva a tak podobne.

Je to špeciálne dôležité u ľudí, ktorí sú viac citliví alebo majú nejakú neurovývinovú poruchu ako ADHD, Asperger a podobne. Čím viac citlivý človek, tak tým sa zdá, že je dôležitejšie udržiavať si taký ten základ.

Mne sa veľmi páčilo, čo ste raz povedali, že sa táto choroba spája s tým, že ide o nedostatok pozornosti, ale vy ste upozornili na to, že je to prebytok. Naozaj je to tak?

Je to asi presnejšie pomenovanie a ešte lepšie je, že je to zhoršená schopnosť pozornosti regulovať a vlastne s ňou pracovať vedome. Viem sa zamerať na nejakú úlohu a viem si skôr všimnúť, že sa pozornosť odklonila. Efektívnejšie si všimnem, že zrazu nepracujem a rýchlejšie tú pozornosť viem presunúť späť. U bežného človeka nie je tak silná, ako si možno veľa ľudí myslí.

Väčšina ľudí dokáže na jednom podnete vydržať zopár sekúnd, jednu-dve minútky, ale väčšinou sa potom pozornosť prirodzene odkloní. „Bežný človek“ si oveľa efektívnejšie, oveľa skôr všimne, že zrazu je pozornosťou preč a oveľa efektívnejšie ju prikloní späť. Zatiaľ  čo ja, kým si všimnem, že nepracujem, tak už si vyhľadávam na Wikipédii články o Madagaskare alebo nejaké zaujímavosti z Nepálu a podobne.

A potom po polhodine sa prekvapím, že och, zase nepracujem na tom, na čom som chcel. Je metafora, ktorú použil jeden psychiater, ktorá sa mi veľmi páči, že je to ako pri symfonickom orchestri.

Niektoré psychické funkcie sú ako jednotlivé oddiely, sláčiky a iné nástroje a každý z tých nástrojov, z tých funkcií je len trošku slabší. No, keď je trošku slabší jeden nástroj, keď jeden hudobník ide trošku mimo rytmu, tak si to väčšina nevšimne, ale keď každá z tých funkcií je trošku mimo rytmu, tak zrazu je to úplná kakofónia.

To je veľmi dobré prirovnanie. Ja som nejaké spomínala tiež v úvode a mne sa ešte veľmi páčilo prirovnanie, že je to ako keby ste mali v mozgu internetový prehliadač, kde máte naraz otvorených veľmi veľa okien.

Je to celkom dobrá ilustrácia a naozaj je to ako keby pootvorených viac okien a z každého hučí hudba. Z niektorých idú informácie zábavnejšie, z iných menej a človek sa snaží sústrediť práve na to najnudnejšie okno, ktoré nie je zábavné. Takže áno, jedna z dôležitých vedomostí o ADHD je práve to, že pozornosť má tendenciu odbiehať a treba si vedieť uvedomiť, kam vlastne odskakuje.

Mám taký príklad, že niekedy sa učitelia až pre mňa smiešne sťažujú, že tí dvaja chlapci vzadu nedávajú pozor alebo ten vyrušuje, on má určite ADHD. No vyrušujú, lebo sedia vzadu, sedia tak, že ich nevidíte ani jedného, sú to kamaráti a navzájom si robia celú hodinu zle.

Takže jasné, že vám budú vyrušovať. Vy ale nepotrebujete správu od psychiatra, aby ste jedného z nich presadili k sebe do prvej lavice, aby ste mali nad ním dozor, lebo už len tá blízkosť k vám veľmi pomáha regulovať mozog dieťaťa.

To isté robím ja. Keď viem, že potrebujem pracovať, tak nejdem mimo ľudí, lebo tam môj mozog robí hlúposti a veľmi rýchlo sa pristihnem, že buď si pozriem niečo na telefóne, alebo robím niečo úplne nerelevantné, ale práve naopak, keď chcem niečo dokončiť a viem, že to je pre mňa nuda, sadnem si buď k svojmu šéfovi, k nadriadenému, alebo k niekomu, kto robí podobnú činnosť. To je jeden z dôvodov, prečo sa mi dobre robí napríklad v kaviarňach.

Je teda veľmi veľa metód, len neznejú ako nejaké úžasné psychoterapeutické metódy, lebo tu naozaj nejde o psychoterapiu, to je vlastne taký iný spôsob práce s vlastným výkonom a s vlastnou pozornosťou a vie to byť veľmi, nechcem povedať, že prízemné, ale konkrétne a „obyčajné“.

Rozdeľujeme ADHD na nejaké typy?

Už sa nepoužíva typológia, ako tomu bolo posledných pár rokov, to boli tri typy - typ hyperaktívny, typ nepozorný a typ zmiešaný. Čím viac ľudia ADHD študujú, tým viac sa ukazuje, že nemáme dosť dôkazov, že existujú takto tri vyhranené typy, ale skôr sú to spôsoby, ako sa v aktuálnej chvíli ADHD u niekoho prejavuje.

Ja som tiež teraz napríklad relatívne v pokoji a bol som dobre vyspatý, mám akurát dobrú energiu, mám primerané množstvo kofeínu v sebe, takže ma to nestimuluje príliš, ale stimuluje to môj mozog akurát na to, aby som dokázal byť v relatívnom pokoji.

Niekedy som veľmi hyperaktívny a vadím dokonca už aj sám sebe, keď mám problém dokončiť jednu ľahkú činnosť, chcem si umyť zuby a medzitým spravím ďalšie tri veci. A naozaj je niekedy tá frustrácia z vlastnej neschopnosti to, čo ľuďom s ADHD spôsobuje potom úzkosti a môže sa to preklenúť až do depresívneho prežívania.

Aké sú prejavy a je rozdiel medzi prejavmi u detí a u dospelých? Ako vyzerá deň dieťaťa a dospelého? Je v tom nejaký rozdiel?

Z určitého pohľadu je najväčší rozdiel to prostredie a súbor povinností, ktorý máme, lebo iné problémy má dieťa v prvej triede na základnej škole, iné problémy má vysokoškolák s ADHD, iné problémy má štyridsiatnik s tromi deťmi s manželkou a s ADHD.

Ak máte malé deti a domácnosť pozostáva z ostrých rohov a váz, ktoré sú položené pri zemi, neočakávajte, že tie vázy budú na konci dňa celé a neočakávajte, že deti nebudú omlátené okolo celej hlavy s množstvom modrín.

Tie deti sú veľa ráz ťarbavejšie, nemotornejšie. Dochádza k väčšej početnosti úrazov. Nápadné sú výraznejšie emócie či už radosť, smútok, alebo hnev. Je tam slabší filter medzi prvotnou emóciou a následným spracovaním pomocou rozumu. A toto je vidno až v dospelosti, že ľudia s ADHD, pokiaľ nie sú úzkostní a sociálne úzkostní, kde úzkosť maskuje ADHD, tak emócie bez filtra idú skôr von.

A to môže byť práve problém v práci, ak sú emócie v takej kvalite „hnevovej“. To bol veľmi čudný výraz, ale niekedy mi mozog formuluje tie vety zvláštne. Pokiaľ človek má tendenciu reagovať na svoju frustráciu hnevom, tak bude mať špecifické problémy ako niekto, ktorý je úzkostnejší a skôr na frustráciu reaguje pocitmi viny a výčitkami a veľkou intenzitou týchto emócií, ako je hanba a podobne.

Môže sa stať, že sa ADHD z detstva neprenesie do dospelosti?

Časť detí, ktoré majú diagnostikované ADHD v detstve, dobehne vývin a ten mozog sa ešte „nakopne“. Časť detí, ktoré včas začnú brať stimulanty na ADHD, istý druh liekov, tak sa ukazuje, že tento konkrétny druh liekov má ako jeden z veľmi mála liekov v psychiatrii u niektorých detí taký účinok, že pomôže mozgu dozrieť, čo je naozaj prakticky unikát v psychiatrii.

Časť detí teda dozrie, tie hlavné prejavy vymiznú, ale zdá sa a ukazuje sa, že veľká časť detí a ľudí, ktorí majú počas dospievania ADHD, tak aj keď sa im počas dospelosti tá hyperaktivita stratí, tak stále majú funkčné problémy v zabúdaní, v probléme s manažmentom práce, v organizácii práce či s manažmentom financií.

Síce hlavné príznaky vymiznú a aj v tých testoch vykazujú menej pozitívnych hodnôt, ale majú stále problém v bežnom živote. Takže na jednej strane by bolo fajn, aby sa o tom viac rozprávalo ako nie o nejakej špeciálnosti a zvláštnosti, ale ako o prirodzenej ľudskej variabilite. Takíto ľudia vždy boli, sú a vždy budú, akurát musia so sebou trošku vedieť inak narábať.

Spomínali ste lieky a stimulanty, o ktorých si veľa rodičov nachádza na internete aj množstvo nepekných informácií, a potom nevedia, či lieky áno, alebo nie. Váš názor je – lieky áno alebo nie?

Ak by bola otázka, či áno, alebo nie, tak poviem áno, ale treba dávať dôraz aj na edukáciu rodiča aj dieťaťa, lebo len predpísať lieky niekomu na nejaký problém a poslať ho domov s tým, že teraz berte lieky a vlastne nerobte nič iné, tak to je ozaj málo. Lieky niekedy neúčinkujú tak, ako by sme chceli, potom môže dochádzať frustrácia aj z liečby, aj z komunikácie s lekárom.

Zlá komunikácia alebo nedostatočná komunikácia od lekára, či klinického psychológa môže narobiť zbytočne veľa škody. Tieto lieky sa ukazujú ako veľmi bezpečné. Existujú vedľajšie prejavy ako pri väčšine psychiatrických liekov a pri väčšine liekov všeobecne.

S tým treba rátať, ale sú relatívne nezávažné. Väčšinou to je točenie hlavy, bolesť brucha, keď liek nesadne, dá sa potom hrať s tým, že sa lieky dávkujú po jedle a nie pred jedlom.

Ozaj sú veľmi bezpečné, vedia skokovo zvýšiť kvalitu života dieťaťa, takže bolo by dobré otvárať túto debatu celkovo o psychiatrii, o tom ako medikovať pacientov a klientov a špecificky o ADHD.

Tá debata je naozaj aktuálna, lebo z jedného uhla sa dá povedať, že u nás dospelí ľudia, nechcem povedať, že berú málo liekov, ale veľa ľuďom, ktorí aj nevedia, že majú nejaké ADHD a majú s tým problémy, by medikácia vedela výrazne zvýšiť kvalitu života.

V tejto téme sú ešte ďalšie právne aspekty, prečo sa u nás medikuje, ako sa medikuje. U nás ešte stále myslím, že už štvrtý rok pokračujeme podľa medzinárodnej klasifikácie chorôb desiatej revízie, pritom platná v Európe je jedenásta. V tejto desiatej revízii stále ADHD nie je ADHD, ale je klasifikované ako hyperaktívna, hyperkinetická porucha detí.

Tým pádom lekár nemôže predpísať stimulanty, ktoré sú veľmi efektívne na túto liečbu, dospelému človeku, ktorý zistí v dospelosti, že má ADHD. Dostane sa k nim iba na výnimku a je tam nutná ďalšia práca lekára, aby sa bežný človek mohol dostať k liekom, ktoré by mu naozaj zvýšili kvalitu života.

Máte nejaké dáta o tom, koľko ľudí vo svete má ADHD?

Na Slovensku som nenašiel epidemiologický výskum a spravím si promo, lebo sme založili pred pár rokmi občianske združenie, kde je jeden z cieľov a z hlavných zámerov práve zvyšovať povedomie aj robiť takýto výskum a pomôcť dátami na to, aby sa robila medicína založená na dátach. Odpoveď na vašu otázku je, bohužiaľ, že naozaj neviem a veľmi ma to zaujíma.

Pripojím teda dáta Všeobecnej zdravotnej poisťovne, tie ukázali, že v posledných troch rokoch počet poistencov, ktorí trpia touto poruchou, stúpa. Podľa nich bolo takmer 6 300 prípadov a z toho detí bolo vyše 5 800. Značnú časť tvorili chlapci. Prečo sa to týka viac detí a práve chlapcov?

Tých vysvetlení je asi viacero. Jedno z nich je aj to, že chlapci majú častejšie problém so správaním v školách. A deti, ktoré majú väčší problém so správaním, sú častejšie pod dohľadom či už učiteľov, alebo psychológov, poradcov a tak ďalej, takže sa dostanú skôr k diagnostike.

Paradoxne majú v tom výhodu, že majú viac problémov a ADHD je tým pádom viac vidieť a určité dáta naznačujú, že u chlapcov sa to viac prejavuje hyperaktivitou.

Jeden z argumentov a z úvah je taký, že kultúrne sú u chlapcov viac tolerované vonkajšie prejavy -  agresivita, väčšia živosť je prosto viac prijímaná u chlapcov, pričom u dievčat je stále dôraz na slušnosť, poslušnosť a byť dobré dievča, dobrá žiačka. Môže to mať aj ten efekt, že potom sa často prejavy a následky internalizujú a ide to na úkor sebahodnoty, sebavedomia, a to sa preto prejavuje v úzkostiach a v častých depresiách.

Ďalšie naše dáta hovoria o tom, že v uplynulých troch rokoch evidujeme najviac poistencov s diagnózou ADHD vo vekovej skupine 7 až 12 rokov, sú to teda už spomínaní chlapci, a potom sú to chlapci do 6 rokov, a až potom ide veková skupina od 13 do 18 rokov. Od čoho teda závisí, kedy sa ADHD prejaví?

Ja si myslím, že základ sa točí okolo ich správania. Snáď mi to odpustia dotyční, úroveň schopností a kompetencií v školstve nie je bohviečo. Poznám veľmi veľa dobrých učiteľov,  ale, bohužiaľ, príprava učiteľov čo sa týka práce so žiakmi, so živým človekom, či už komunikácia, či už management triedy celkovo, či už nácvik komunikácie je niečo iné, ako si len čítať o tom, ako komunikovať.

Tým, že komunikujeme na Slovensku stále ako komunikujeme, čo je veľakrát veľmi hrubo a nebudem to ďalej rozvádzať, lebo strašne veľa mi teraz vybehlo rôznych rázcestí z tejto jednej myšlienky. Keby mal bežný učiteľ/učiteľka viac kompetencií a širší repertoár „zbraní“, už len schopnosť deeskalovať konflikt.

Pre niekoho je slovo deeskalácia úplne cudzí pojem, a to je naozaj problém, lebo v každej skupine ľudí, nielen detí, musia byť konflikty. A tie konflikty ale nie sú zlé. Zle riešený konflikt je možno zlý, ale konflikty nie je až tak zložité riešiť, keď človek má na to metódy, vedomosti a nástroje.

Keby každý učiteľ vedel riešiť konflikty, keby mal zopár nástrojov na deeskaláciu, keby vedel, ako vedome motivovať žiakov k nejakým činnostiam, toto je celé téma primárnej prevencie.

Keby bol každý učiteľ, učiteľka od materskej školy na to pripravený, bolo by to iné. Ja som, bohužiaľ, videl veľmi veľa zlých príkladov už od materskej školy, napríklad dve vychovávateľky, ktoré takým spôsobom kričali až vrieskali po deťoch, že mne z toho bolo fyzicky zle, a to som bol asi 15 metrov odtiaľ na lavičke.

Áno, ja rozumiem, prečo používajú pedagogickí a nepedagogickí zamestnanci takúto komunikáciu, ale hádžem jedným očkom na pedagogické fakulty, pokiaľ nezmeníme vzdelávanie a štruktúru vzdelávania učiteľov, tak môžeme robiť konferencie o dušenom zdraví donekonečna. Potrebujeme zmeniť to, akým spôsobom sa správajú ľudia, s ktorými naše deti trávia obrovské množstvo času. Majú nad nimi moc.

Ako vysvetliť okoliu a učiteľom, aby postupovali tak, aby deťom čo najviac pomohli?

Keď sa ešte vrátim k tým fakultám, tieto vedomosti a schopnosti mali už dostať na fakulte počas štúdia. Oni by mali byť tí, ktorí vysvetľujú rodičom, čo to vlastne ADHD je a prečo nemajú po dieťati kričať.

A nie naopak, že rodičia chodia nahnevaní a frustrovaní do školy, že ich dieťa, ktoré bolo doteraz úplne normálne, má zrazu úzkosti, lebo prvýkrát má učiteľa, ktorý po ňom nonstop vrieska.

A to len preto, lebo nepozná iný spôsob, ako mu povedať, že prosím ťa, toto mi je nepríjemné, skús si nájsť iný spôsob, ako si realizuješ svoju potrebu v triede. Je naozaj dôležité, aby danú informáciu mali všetci zúčastnení. Pokiaľ v škole ale nie je nikto edukovaný, tak už vzniká problém.

Pokiaľ žiak, žiačka nechce robiť napriek učiteľovi a uvedomuje si, že je hyperaktívne alebo o tom vie, že má ADHD a veľakrát sa o tom s rodičmi rozprávali, lebo je to úplne normálne, je to úplne fajn byť trochu iný.

To isté, čo robím ja teraz, môže každý žiak robiť v triede. Ja, keď sa nudím na konferencii alebo na nejakej prednáške, ktorá je príliš dlhá a nudná, tak mám rôzne senzorické hračky, také prstene, ktorými si viem točiť a masírovať sa s nimi.

Mám korálky, s ktorými sa hrám alebo si pozerám videá v telefóne bez toho, aby som rušil alebo aby som dával najavo vyučujúcemu, že ma tou nudou zabíja. Ja si to len uvedomujem viac, viac návykov som si osvojil. Áno, môj mozog je trochu zrelší, takže si viem viac uvedomovať okolie a to, kde som, čo som, čo robím a čo nerobím. A to je v podstate, keď to veľmi zredukujem, celé.

Viem, čo mám robiť, aby som nezabudol. Viem, že keď niekomu poviem, áno, donesiem ti to, tak si to okamžite zapíšem do telefónu, lebo o päť minút už na to zabudnem. To sú malé návyky, malé zmeny, pre ktoré netreba na nikoho kričať, len to treba vysvetliť.

Ako deťom uľahčiť prijatie diagnózy? Ako im čo najlepšie a najšetrnejšie povedať, že ADHD sa dá liečiť a riešiť, aby nebolo frustrované z toho pocitu, že nie je normálne alebo aby ho nemali za nejakého „psychoša“?

Pravdepodobne, ak dieťa má ADHD, je veľká šanca, že jeden z rodičov je tiež viac impulzívny, takže niekedy to môže byť dobrý príklad, niekedy, bohužiaľ, ten impulzívny člen je práve ten, ktorý robí viac v rodine konflikty. Je vždy fajn aspoň si popremýšľať, či to náhodou nezdedil, a či sa náhodou nedá niečo urobiť, čo by zvýšilo kvalitu života v celej rodine a začali sme to riešiť spoločne.

Podľa mňa je veľmi dobrý model ako pri hocičom inom, čo sa snažíte deti naučiť, robiť to od seba. To znamená, že keď chcem dieťa s ADHD naučiť riešiť veci s pokojom, tak nebudem po ňom kričať, že má riešiť veci s pokojom. Najprv sa naučím JA hľadať spôsoby, ako si vytvoriť taký ten semafor vlastných emócií, lebo veľa ľudí obzvlášť, keď sú impulzívni, majú len dve polohy. Červenú a zelenú.