Pri chudnutí nie je otázka koľko, ale ako?

Ahoj, Nikol. Ďakujeme, že si prijala pozvanie. My sme sa už párkrát stretli na našich podujatiach Všeobecnej zdravotnej poisťovne súvisiacich so zdravím a registrujem ťa ako veľmi zapáleného človeka do výživy, veľmi ochotného pomôcť, usmievavého. Ako vznikol tento zápal k zdravej výžive?

Ďakujem veľmi pekne za pozvanie a naozaj sa veľmi teším vždy, keď dostanem takúto možnosť kreatívne sa porozprávať s niekým a otvoriť nejaké zaujímavé témy. Ja som bola od malička veľmi veľkým športovcom.

Najskôr som jazdila na koňoch, vždy som inklinovala k športu skôr k takému individuálnemu nie kolektívnemu, a to je vždy prepojené s nejakými úpravami stravy. Ja som tomu zo začiatku úplne nerozumela a išla som do extrému.

Tí, ktorí ma poznajú, tak vedia, že som si prešla aj poruchami príjmu potravy skrz to, že som si naozaj veľmi radikálne začala strážiť stravu. Následne som zistila a uvedomila som si, že moje telo nie je zdravé a začala som sa naozaj veľmi do hĺbky venovať výžive, až som sa rozhodla, že to idem študovať.

To bolo najlepšie rozhodnutie v mojom živote, pretože nielenže som samú seba uzdravila, ale pomáham uzdravovať aj iných ľudí. Neskutočne si vážim, že mám takúto možnosť, ja som veľmi empatická osoba, veľmi mi záleží na ľuďoch, čiže naozaj sa mi to veľmi darí a veľmi sa z toho teším.

My sme ťa objavili počas tvojho prvého ročníka štúdia a začala si byť výraznou súčasťou našich Dní pre zdravie, s ktorými sme po zimnej prestávke opäť začali a pokračujeme v nich. Vždy, keď sme sa stretli na týchto podujatiach, myslím, že som bola na InBody a hovorila som si, bože, nech to vyjde na mňa, aby sa mi venovala ona.

To je krásne, ďakujem. Ďakujem, to si naozaj veľmi vážim. Áno, vy ste ma objavili, doslova a dopísmena. To bolo na začiatku mojich štúdií, kedy som si už tak viac čítala o výžive, pretože ono to štúdium je aj o samoštúdiu. Na univerzite a v škole ťa nenaučia všetko, čiže ty musíš vyvíjať aj nejakú kreatívu, byť iniciatívny a naštudovať si prípadne aj zahraničné zdroje.

A vtedy to zrazu prišlo. Ja verím v také veci ako vesmír a že si niečo pritiahneme do života a ja som si vás doslova pritiahla. No a následne sme začali spolupracovať, venovala som sa prístroju InBody, zlepšovala som sa vo vysvetľovaní a v komunikácii s ľuďmi a je pre mňa veľmi krásne, keď sa môžem venovať ľuďom.

Možno veľa ľudí nevie, čo je to InBody-čko, tak iba vysvetlime, o čom je, pretože sa s ním stretnú na našich Dňoch pre vaše zdravie.

My, výživári, všetkým venujeme analýzu telesnej kompozície práve prístrojom InBody. Na prvý pohľad vyzerá ako váha, ktorá má taký stojanček, ktorý chytíte akoby za ruky a vaším telom prechádza tzv. bioimpedančný elektrický prúd, ktorý dokáže na základe iných odporov tkanív vyhodnotiť nielen tvoju hmotnosť, ale množstvo svalovej hmoty, množstvo tuku a, samozrejme, aj množstvo minerálnych látok, čiže kostná hmota, voda a tak ďalej.

No a my následne vysvetľujeme ľuďom, aké majú oni výsledky, aké by boli optimálne výsledky, ako sa k nim dostaneme. My naozaj potrebujeme od ľudí vedieť aj nejaké bližšie informácie o ich životnom štýle, aby sme im náhodou nehovorili niečo, čo je veľmi extrémne. Malo by im to sedieť v rámci ich životného štýlu. Čiže je to analýza, ktorá je spojená aj s konzultáciou.

Čomu sa teraz aktuálne venuješ?

Ja som dokončila bakalársky a inžiniersky stupeň na odbore výživa ľudí na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite a nakoniec som sa rozhodla, že idem ešte viac do hĺbky, že budem vedcom.

Dostala som ponuku byť doktorandkou na odbore technológie potravín, takže som prešla z jednej fakulty na druhú. Dnes už po štyroch rokoch doktorandúry končím, idem na obhajoby, a teda už by som mala končiť a dostať titul PhDr. práve z technológie potravín.

Venujem sa teda vedeckému smeru čiže hodnotenie potravín do hĺbky, ale stále sa venujem aj klientom – koučujem, mám konzultácie, a teda zaoberám sa chudnutím, ale do veľkej miery sa venujem aj rôznym zdravotným ťažkostiam ako intolerancie, alergie, rôzne iné ťažkosti a, samozrejme, spolupracujem aj s lekármi, kedy priamo hovorím, že áno, toto si určite, prosím, dajte vyšetriť. Kompetencia nie je úplne na mne, som ako keby ich kamarát, ktorý im hovorí, čo by mali a nemali a kam by mali ísť.

Spomínala si, že za tebou chodia ľudia na konzultácie, a preto som rada, že ťa tu máme, pretože naše dáta sú alarmujúce. Podľa dát Všeobecnej zdravotnej poisťovne sa v uplynulých troch rokoch strojnásobil počet poistencov, ktorí sa liečili na diagnózy súvisiace s obezitou a nadváhou. Kým v roku 2021 ich bolo okolo 9 tisíc, vlani už takmer 27 tisíc.

Čo sa týka vekovej skupiny, tak v posledných dvoch rokoch je najpočetnejšia veková skupina, ktorá trpí obezitou alebo nadváhou od 61 do 70 rokov, nasledovnou skupinou od 51 do 60 rokov.

A čo je také asi pre mňa najzaujímavejšie, ale súvisí to asi s covidom, je, že v roku 2021 máme najviac poistencov vo vekovej kategórii 13 až 18 rokov. Akú máš ty skúsenosť? Zrkadlia sa tieto naše dáta aj na tvojej práci? Vidíš, že je to takto?

Áno, áno, vidím istú koreláciu s číslami, ktoré si spomínala. Ja som odborníkom, ktorého vyhľadajú ľudia, ktorí nejdú len na také jednoduché chudnutie, pretože taký človek, ktorý je zdravý a chce iba schudnúť, poviem to zjednodušene, si často stiahne nejaké redukčné jedálničky, ktoré nie sú nikým zostavené a berú to trošku na ľahkú váhu.

Avšak človek, ktorý si už prešiel nejakými zdravotnými ťažkosťami, už berie výživu trošku vážnejšie a tým pádom vyhľadá odborníka, ktorému je ochotný aj zaplatiť viac ako si iba stiahnuť zadarmo jedálniček. A naozaj sa venuje tej výžive viac a záleží im aj viac na tom samotnom zdraví, ako iba na rýchlom chudnutí.

A toto si naozaj veľmi vážim aj na ľuďoch, ktorí ma oslovia, pretože môžem úprimne povedať, že človek, ktorý má osloví, ktorý chce schudnúť, dbá aj na svoje zdravie, a teda nechce chudnúť veľmi rýchlo, lebo už si uvedomuje, že rýchle chudnutie môže byť začiatok nejakých problémov alebo teda toho veľmi známeho jojo efektu. Čiže odpoveď na tvoju otázku je, že vidím to, cítim to.

Ako sa orientovať v toľkých informáciách? Veľa ľudí si určite hľadá informácie na internete, ale asi by sme si mali uvedomiť, že každý je jedinečný a iný a každému asi niečo iné vyhovuje. Je cesta nájsť si výživového poradcu a poradiť sa s ním?

Toto by bola najlepšia alternatíva. Nájsť si odborníka, ktorý je naozaj dobrý v tom, čo robí, je edukovaný, nehovorím tým, že má vychodenú desaťročnú školu, ale že naozaj vie, čo robí a rozumie tomu do hĺbky.

Až by som chcela povedať slovo do patofyziológie, ale to viem, že až do takej miery sa nedostávame, ale naozaj človek, ktorý vie, čo robí. Uvedomujem si, že ľudia na to často nemajú finančné zázemie, aby si niekoho mohli takto dovoliť. Je veľmi zložité udržiavať si kritické myslenie v tomto svete plnom dezinformácií.

Otvoríš internet a máš tam neskutočné množstvo informácií a je dôležité si uvedomiť, že tie informácie nie sú nijako vyselektované. Ktokoľvek chce písať o výžive, ten o výžive písať môže.

Dokonca výživovým poradcom môže byť ktokoľvek, pretože výživové poradenstvo je otvorená živnosť, ktorá si nevyžaduje žiadne licencie, žiadne certifikáty. A práve preto si treba byť vedomý toho, čo čítame a čo následne začneme zapájať do nášho životného štýlu.

A na toto je dôležité kritické myslenie. Aký článok čítam, kto ho napísal, či to je článok nejakej zdravotníckej organizácie, alebo univerzity, či ho písal profesor, alebo nejaký inžinier, a tak s najväčšou pravdepodobnosťou budú informácie založené na faktoch. Pokiaľ je to nejaký populistický článok, tak musíme byť ostražití a vždy si spätne pozerať autora, kto to je.

Či má edukáciu v danej oblasti, o ktorej píše, či tie informácie nie sú niečím sponzorované, vieš, napríklad nejakými doplnkami a tak ďalej, lebo tam robia ľudia tzv. cherry picking.

Oni sa aj môžu odvolávať na nejakú štúdiu, ale vyberú si jednu informáciu, ktorá je absolútne vytrhnutá z kontextu a zabalia do toho, čo chcú predávať, pretože pre nich sú najdôležitejšie peňaženky ľudí a nie ich zdravie. Čiže v tomto si treba vycibriť kritické myslenie a mať zdravý skepticizmus.

Ako rozlíšiť toho, nechcem povedať, že správneho a nesprávneho výživára, ale ten, ktorý sa tomu naozaj rozumie od toho, ktorý mi môže ublížiť? Určite sú názory výživárov rôzne.

Áno, určite áno. Opäť ísť spätne, pozerať, akú má školu vyštudovanú, koľko rokov sa venuje výžive, či má nejaké certifikáty prípadne kurzy. Už máme aj tých kurzov naozaj veľa, pokiaľ sa človek rozhodne v strednom veku, že chcel by som byť výživárkou, nemusí hneď skočiť do nejakej školy, ale môže si urobiť kvalitné aj zahraničné kurzy.

Toto by bola taká prvá vec, na ktorú by som sa pozerala ešte pred samotným oslovením výživára, mali by to mať napísané niekde v BIO, no a potom samotný prístup toho výživára. Či naozaj do veľkej miery pozerá na moju rodinnú anamnézu a celkovo môj zdravotný stav. Koľko sa pýta, koľko energie investuje do toho, aby ma spoznal. Nemali by to byť iba také prvoplánové odpovede, ale správny prístup obsahuje celý proces spoznávania.

Aké najbizarnejšie diéty si zažila, že tvoji klienti absolvovali? Je niečo, z čoho ti spadla sánka?

Pri mnohých mi naozaj spadla sánka, ale omnoho neuveriteľnejšie pre mňa bolo, že tí ľudia to naozaj dokázali dodržiavať aj viac ako 2 - 3 týždne. Oni boli tak namotivovaní, že boli napríklad na carnivore diéte. To je diéta, pri ktorej konzumuješ iba mäso a všetky časti z toho zvieraťa. A to je veľmi extrémne, pritom sa ľudia naozaj nemusia cítiť vôbec dobre.

Môže ich kvôli tomu, že je tam nízke množstvo sacharidov, bolieť hlava, a tak ďalej, ale tí ľudia sú natoľko motivovaní, že idú do toho a myslia si, že chudnutie a úprava stravy je iba o eliminácii, o reštrikcii, že to musí bolieť a že prosto to musí byť nepríjemné, čo vôbec nie je pravda.

Takýchto diét som videla veľmi veľa, či už to bola diéta, že máš jesť iba vajcia a nič iné, alebo iba ryžu, nič iné iba šťavy, zelerové šťavy, detoxy, čo je jedna oblasť, ktorú si musíme vysvetliť, že človek sa detoxikovať nemusí. Takýchto zaujímavých diét bolo veľmi veľa, asi z každej oblasti, ktorú si vieš predstaviť.

Ešte predtým, kým prejdeme k detoxu, by som chcela povedať aj svoju skúsenosť. Pre mňa bola nevhodná ketodiéta, ktorú som držala asi mesiac a cítila som sa poriadne zle. Prišla som o všetku moju energiu.

Nevládala som nič robiť, nevládala som cvičiť. Áno, schudla som 5 kg za 4 týždne, ale aj som to pribrala potom naspäť, lebo prišiel taký hlad, že som sa to snažila dohnať a vynahradiť si všetko. Bolo to v podstate úplne zbytočné a ja som iba trpela.

Áno a tento fenomén s prejedaním po tom, ako si ukončila takúto reštriktívnu diétu, je veľmi častý. Telo si vypýta trikrát viac a ty sa jednoducho nevieš dojesť. Máš obrovský apetít a tvoje telo skrz tie eliminácie a obrovské reštrikcie, že si si nedovolila jesť, si to všetko snaží vypýtať naspäť.

Toto je presne príklad toho nesprávneho prístupu, kedy nielenže to má negatívny vplyv na tvoje telo, ale má to negatívny vplyv aj na tvoju psychiku a na mentálne zdravie, pretože ty už si môžeš zafixovať, že chudnutie rovná sa bolesť alebo nejaký diskomfort, a to tak naozaj nemusí byť. A nie je to tak.

Už si to asi aj povedala, že rýchlo sa chudnúť nedá, takže moja hlavná otázočka je, stíhame ešte schudnúť do plaviek? Teraz máme apríl a pár mesiacov do leta, tak veľa žien si možno hovorí, či sa to ešte oplatí.

Záleží od toho, koľko chceš schudnúť, pretože to je tá najzákladnejšia otázka a ja nemám veľmi v obľube sa pýtať na číslo, na to koľko, pretože ja nechcem, aby ľudia rozmýšľali takto kvantifikovane, že chcem schudnúť toľko kilogramov. Ja keď poviem, že chcem schudnúť dve kilá a povie to dievčina, ktorá je o polovičku ľahšia ako ja a stále má ten pohľad na seba skreslený, že si myslí, že to potrebuje, hoci aj tie dve kilá sú už na ňu veľa, tak je to obrovský rozdiel.

Čiže tie čísla sú veľmi komplikované, keď povieš, koľko chceš schudnúť, ale pokiaľ by si povedala, že stihnem sa do leta nejakým štýlom vyformovať alebo stihnem sa do leta, povedzme, cítiť lepšie, tak jednoznačne áno.

Pokiaľ chcem ísť do čísiel, síce nerada chodím, ako som už spomenula, ale zdravé chudnutie je približne chudnúť 1 % z telesnej hmotnosti za týždeň. Vďaka tomu si môžeme vyrátať, či to množstvo, ktoré my chceme schudnúť, ešte stíhame do leta, ale musíme si byť vedomí toho, že chudnutie nie je lineárne.

Nebudeme chudnúť úplne lineárne každý týždeň mínus, mínus, mínus, lebo ženy majú aj menštruačný cyklus a často zadržiavame viac vody, pokiaľ máme viac sacharidové jedlo, čiže voda tam fluktuuje hmotnosť, a preto sa nerada spolieham a viažem na čísla.

Čiže určite sa oplatí niečo robiť, ale s rozumom, ak to môžeme takto zhodnotiť. Ty si už na začiatku naznačila, že si sa veľa venovala športu a pohybu. Viac teda robí strava alebo pohyb?

U každého to môže byť trošku inak, avšak poviem, že strava tvorí viac ako pohyb, ale ide to ruka v ruke. Nemôžem na toto dať jednoznačne stopercentnú odpoveď, ale povedala by som, že tá strava je viac, ale sú to dvaja kamaráti, ktorí sú veľmi, veľmi úzko prepojení.

Čiže ak sa chcem do leta cítiť dobre, mala by som začať kombinovať jedno s druhým.

Jednoznačne áno. A už je to potom na individualite samotného človeka, či má časový priestor na fyzickú aktivitu, koľkokrát do týždňa a keď my vyhodnotíme, že je to človek, ktorý je viac v práci a nemá toľko voľného času, tak viac a ešte intenzívnejšie ideme do tej stravy.

Malo by to tak byť, že keď je pohybu menej, tak diétnej stravy bude viac a keď je zase pohybu viac, tak strava môže byť aj trošičku prispôsobená tomu. Neviem, či to dáva zmysel, ale aby to bolo tých 100 %, a teda keď je pohyb na 40 %, tak strava by mala byť na 60.

Nedáva asi zmysel veľmi veľa cvičiť, a potom sa dojesť úplne brutálne.

Nie, nie, to tiež nefunguje. Tam musí byť jednoducho rovnováha a my si musíme uvedomiť, že naše telo má nároky po energii a živinách každý jeden deň a živiny telu dávať musíme na to, aby ideálne pracovalo, fungovalo, ale aj regenerovalo sa po nejakej fyzickej aktivite, ktorú robíme.

Teraz môžeme prejsť k otázke detoxu, ktorú sme už naznačili. Ja som počula, že je to správne, ty hovoríš, že to úplne nie je tak. Aká je teda pravda?

To si nedovolím úplne povedať, kde je pravda na 100 %, avšak vedecké výskumy aj veda o tele nám hovoria, že detoxy a tým myslím žiadny štýl detoxov, ktoré my máme nejakým štýlom vytvorené spoločnosťou, nie sú potrebné a často ani nie sú vhodné a môžu byť veľmi nebezpečné pre telo.

Naše telo je úchvatný organizmus. Je to úplná nádherná mašinéria, ktorá má pripravenú a vyrobenú detoxikačnú schopnosť v čreve, v pľúcach, na pokožke, pečeň je najväčším detoxikačným orgánom.

Emočné jedenie je veľmi typické tým, že mám chuť na jednu konkrétnu potravinu, ktorá je veľmi intenzívna svojou chuťou. Máme na to chuť, ideme aj cez mŕtvoly, ale prosto potrebujem si túto jednu vec dať.

Pociťujem aj v sebe, že buď som nervózna, alebo som nahnevaná, čiže je to skôr o tom, že nie som hladná, nezjedla by som čokoľvek napríklad uvarenú brokolicu, ale idem konkrétne za touto jednou potravinou.

Naše telo má systémy, ktoré nás detoxikujú a tým pádom my vôbec nemusíme robiť žiadne rôzne špeciálne detoxy, vôbec to nie je potrebné. Práve je dôležité telu nastaviť vhodné podmienky na to, aby všetky tieto detoxikačné systémy vhodne pracovali a tým pádom sem patrí vyvážená plnohodnotná strava, dostatok pohybu, dostatok kvalitného spánku, súčasťou je aj doba nejedenia, ale to neznamená, že musím fastovať a nejesť a hladovať 2 - 3 dni. To vôbec tak nie je.

Pokojne stačí to okno pred spánkom, kým sa zobudíme, to úplne stačí na to, aby sa naše telo zregenerovalo, aby dotrávilo a tým pádom sa prirodzene čistilo, keď už to takto musím nazvať, a preto vôbec detoxikačné kúry nie sú dôležité a nie sú často ani vhodné.

Naša slovenská kuchyňa je veľmi ťažká. Dá sa jesť popri tej zdravšej strave alebo radšej vynechať tieto jedlá?

To je veľmi dobrá otázka a ja, keďže som výživárom, ktorý nemá rád obmedzovanie a hneď ako mi niekto povie, že niečo treba obmedziť, tak ja som taká, že nieeee, netreba, len to treba nejakým štýlom prispôsobiť, tak presne takýto postup by som zvolila aj pri tradičných slovenských jedlách, pretože oni nielenže majú kultúrny vplyv na nás, samozrejme, ale dokážeme si ich pripraviť vyváženejšie aj bez výraznej zmeny na chuti.

Ak napríklad preferujeme, že do jedál dávame olej, tak dajme olej na polovičku alebo zamieňajme mäso, pretože v tradičnej slovenskej kuchyni sa používa veľa červeného mäsa, predovšetkým bravčového, tak si to zameňme za kuracie mäso prípadne morčacie, poprípade hydinové biele mäso. Potom sú tu obedy, ktoré sú sladké, dám si parené buchty na obed, tak odporúčam skôr rozmýšľať nad tým, že sladké je dezert a nezamieňať ho za hlavné vyvážené jedlo.

Takéto zmeny sa dajú urobiť a prispôsobiť k tomu aj prílohu, koľko je sacharidovej prílohy, malo by to byť 1 tretina na tanieri, a potom 1 tretina bielkoviny a 1 tretina zelenina a prípadne ovocie. Stačí si to takýmto štýlom naplánovať a vôbec nemusíš robiť žiadne drastické zámeny.

To je super, lebo človek by si mal užívať aj to jedlo.

A to som veľmi rada, že to hovoríš, pretože jednoznačne áno.

Ja milujem jedlo.

Áno, všetci by mali milovať jedlo, lebo často sa stretávam s tým, že ľudia mi povedia, že veď jedlo je iba palivo. Vôbec nie je iba palivo. Jedlo a celkovo strava má obrovský sociálny vplyv. Ono nás spája, máme s jedlom a stravovaním prepojené aj rôzne myšlienky aj zážitky a emócie, takže mali by sme sa trošku na to pozrieť z inej perspektívy a trošku pokornejšie.

Je asi rozdiel, keď si dám čokoládu s tým, že sa odmením, vychutnávam si ju, pretože si ju zaslúžim alebo keď si dám čokoládu tak, že mám z toho nesmierne výčitky a depresiu.

Áno, emocionálne jedenie je veľmi bežné taktiež u ľudí a veľmi často máme tendenciu sa viazať práve s takýmito takzvanými hyperpalatabilnými jedlami, ktoré veľmi intenzívne chutia, a preto nám veľmi chutia.

A v tomto momente je potrebné zistiť, či je to naozaj emocionálne jedenie, alebo či som po nejakej drastickej diéte a moje telo dobieha stratenú energiu, ale pokiaľ zistíme, že práve tie negatívne emócie sú spojené so zajedaním, tak tam už treba a bolo by vhodné vyhľadať psychoterapeuta a rozprávať sa o svojich pocitoch prípadne zistiť, kde je problém.

Ako na to prídem, že toto je emočné jedenie? Čo tomu nasvedčuje?

Emočné jedenie je veľmi typické tým, že mám chuť na jednu konkrétnu potravinu, ktorá je veľmi intenzívna svojou chuťou. Je tam prepojenie tukov a cukrov, čo sa v prirodzenom stave nikde nenachádza do takejto miery, je to napríklad donut.

Máme na to chuť a sme veľmi namotané na to, že to potrebujeme zjesť a ideme aj cez mŕtvoly, ale prosto potrebujem si túto jednu vec dať. Pociťujem aj v sebe, že buď som nervózna, alebo som nahnevaná, čiže je to skôr o tom, že nie som hladná, nezjedla by som čokoľvek napríklad uvarenú brokolicu, ale idem konkrétne za touto jednou potravinou.

Dobre, a keď to náhodou nie je emočné jedenie, ale len máme chuť na sladké, kedy je správne si ho dať? Niekto sa toho nevie vzdať a napríklad ja, čo sa týka raňajok, nemám rada sladké raňajky, ale niekto si vždy dáva na raňajky práve sladké.

Kedy si dať sladké? Keď máš na to chuť. (smiech) Keby to takto bolo, keby sme jedli všetci intuitívne a mali by sme vyriešený vzťah s jedlom, tak toto moje tvrdenie by mohlo byť pravdivé, avšak nielen vtedy, keď máme na to chuť. Musíme nad tým rozmýšľať, či sa to teraz hodí a akým štýlom mi to zapadá do toho celého dňa, do toho jedálnička.

Je v poriadku mať sladké raňajky. Avšak aké a ako zostrojené, ako nastavené sú tie sladké raňajky? Bude to croissant so žemľou a s kapučínom? V tomto prípade tam nemáme kvalitné bielkoviny, nemáme tam vlákninu, čiže tieto raňajky nie sú vyvážené.

Avšak, pokiaľ máme croissant, máme tam skyr, tvaroh, máme tam bobuľové ovocie, trošku nejakého džemu alebo medu, tak v tomto prípade by som povedala, že je to v poriadku.

Opäť, keď máme nejakú kašu, ktorá je zaliata iba vodou, máme tam oriešky a nejakú čokoládku, nie sú tam bielkoviny, tak opäť by som povedala, že toto nie sú vyvážené raňajky, ale jednoduchými krokmi si ju dokážeme vyvážiť a môžeme povedať s úplne čistým svedomím, že mám sladké raňajky a je to v poriadku.

Keď sme spomenuli raňajky, si zástancom pravidelného jedenia, aby sme mali raňajky? Človek nemá vždy na ne chuť, sú ľudia, ktorí neraňajkujú alebo teraz je veľmi moderný aj fasting, prerušované jedenie. Čo je tá správna cesta?

V tomto prípade by som povedala, že záleží na človeku a na jeho minulosti, ako ti to sedí, pretože telo miluje pravidelne nastavený režim. Naše telo miluje, keď niečo pravidelne opakuje, keď niečo máme takto nastavené, čiže povedala by som, že pre majoritu ľudí bude najlepšie pravidelné jedenie.

A predovšetkým pravidelné jedenie jedla, ktoré je vyvážené, a teda máme tam naozaj zastúpenie bielkovín, tukov aj sacharidov, aj vlákniny, ktorá spomaľuje vstrebávanie cukru. Je dôležité mať takéto vyvážené jedla. Toto by bol optimálny prípad. Prerušované hladovanie nemusí byť zlé, ale záleží od toho, že koľko-hodinové máš okno nejedenia a jedenia.

Intermittent fasting, ktorý je 16:8, a teda 16 hodín neješ, 8 hodín ješ, môže byť vhodný pre ľudí, avšak mnohí si to nastavili tak, že ráno nejedia, začnú až okolo 12.00 hod., aby mohli jesť ešte večer o 20., čo môže byť pre mnohých už ako keby pred spaním, a to nie je dobré. Ako keby si šetriť energiu na večer a majoritu tej energie zjesť večer. To nie je vhodné.

Je dobré si energiu rovnomerne rozložiť do toho okna, kedy jeme. Nemám problém ani s intermittent fasting, vôbec nemám problém s vyváženým pravidelným jedením, avšak dôležité je, ako si to nastavíš. Toto je naozaj taká téma, kedy by som sa potrebovala pozrieť na to, čo naozaj ten človek je.

U mňa som zistila, že najviac funguje, keď jem 5x denne. Mám 3-hodinové okná, a potom už naozaj cítim, že som hladná, niečo drobné si dám, a potom nejem hlúposti.

Áno, a to som veľmi rada, že spomínaš, že ješ, keď si hladná a pre mnohých je toto až nepredstaviteľné, lebo oni sa do takej miery nútia nejesť a vyslovene vynechávať jedlá, že keď pocítia hlad, tak už z toho majú úzkosť, že ja som zase hladný, ale teraz, keď sa najem, tak potom zase musím dlho nejesť, a tak ďalej, takže zase je to spojené s nejakými negatívnymi myšlienkami.

Na druhej strane, keď pociťujete príjemný hlad, tak vy zareagujete na ten hlad tou odozvou, že tomu telu niečo dáte. A tým pádom sa tam vytvorí veľmi pekné prepojenie, že ty rešpektuješ to, že telo je hladné a dáš mu nejakú stravu, nejakú potravu.

Ja ešte premostím k tvojej otázke, že kedy si to sladké dať, lebo na to som chcela ešte hlbšie odpovedať. V tomto prípade, keď máš chuť na sladké na nejakú napolitánku, nedať si ju iba samotnú.

Vieme, že obsahuje veľa cukru, tak si dajte iba polovičku z nej a doplňte to nejakým skyrom alebo bielym tvarohom, aby sme tam zase mali zastúpenie aj bielkovín, ktoré nám ten pokrm urobia vyváženejší a dlhšie zostaneme sýty.

Čo v prípade, že ľudia nestíhajú? Ako sa pripraviť na náročnejší deň?

A teraz si to presne povedala. Ako sa pripraviť na náročnejší deň? Urobte si sebareflexiu a bilanciu toho, aký asi bude ten zajtrajší deň. Každý si robíme nejaké plány a keď už predpokladáme, že dobre, zajtra budem veľmi zaneprázdnená, tak si hodím do tašky suché oriešky, jedno jabĺčko, kúsok syra, ktorý nám vydrží nejaké 2 - 3 hodiny v kabelke.

Takýmto štýlom si urobiť prevenciu pred tým, než sa dostanem do nejakého bodu, kedy nikde nebude žiadna reštaurácia, nebudeme mať príležitosť sa najesť a zobrať si takéto maškrty. Takýmto štýlom sa pripravme na to, že nestíhame.

Viem, že viacerí preferujú alebo hovoria, že najideálnejšie je, keď si varíš sama. Je to tak?

Presne na túto otázku by som nechcela odpovedať, že áno, je to zdravšie, pretože veľmi veľa ľudí si teraz povie, no tak ale ja som asi horší človek, keď si nevarím sám, nemám na to čas. Vôbec to tak neberte.

Keď sa vám podarí, že napríklad jedno jedlo za deň, napríklad večeru, si urobíte nejakú studenú, nemusí to byť nič horúce, žiadne varené polievky, to úplne stačí. A keď sa idete najesť do nejakých reštaurácií a objednáte si jedlo, stále si môžete vybrať tú najvyváženejšiu alternatívu...