Sociálne siete nám kradnú čas

Už o chvíľu sa dozvieme od psychologičky Magdalény Petrjánošovej, ktorá pôsobí na Ústave výskumu sociálnej komunikácie Slovenskej akadémie vied a venuje sa slovenskému fenoménu sociálnych sietí.

Problematike sociálnych sietí sa venujete viac ako dvadsať rokov. Ako sa za tento čas z vášho pohľadu postupne vyvíjali a kam sme sa vďaka nim ako spoločnosť posunuli?

Ja by som to rada trochu upresnila. Dvadsať rokov dozadu neboli sociálne siete. Ja sa im venujem dokonca 25 rokov, keď to rátame úplne od začiatku. Internet, samozrejme, existuje dlhšie, ale zhruba tých 25 rokov je na Slovensku naozaj rozšírený. Išlo to postupne, najprv boli na internete IT-čkári a študenti informatiky, to na to celé vplýva.

Samotné sociálne siete, rátala a vyhľadávala som to špeciálne aj pred týmto rozhovorom, aby som vedela, ako to bolo presne chronologicky. Facebook je na Slovensku taký rozšírený od roku 2008.

Vtedy to bol iba facebook, a potom postupne sa to rozbehlo, dnes keď hovoríme o sociálnych sieťach, tak myslíme niečo medzi facebookom, instagramom, snapchatom, whatsappom, hoci ten je skôr komunikačná platforma. Tiež je tam Twitter, LinkedIn, hoci ten je skôr pracovný a tak ďalej.

A keď hovoríme o mladých, tak väčšinou myslíme TikTok, ale tam zase veľa dospelých nie je, takže to sa rôzne mení. A vždy, keď hovoríme o sociálnych sieťach, všímam si, že sa to strašne zužuje, že sociálne siete sú naozaj iba tieto platformy. Ja sa venujem celkovo používaniu internetu a považujem za jeden z problémov používame internetu celkovo, nielen sociálnych sietí.

Takže sa budeme hýbať v rozhovore rôzne a niekedy to ešte rozšírim, potom to zas zúžime na sociálne siete. A zároveň chcem povedať, že nové médiá sú úplne všetko, čo sa dá cez internet prepojiť, čiže aj vaša múdra televízia, ak takú máte doma.

Herná konzola, čítačka kníh, skrátka všetko možné. Chcem ešte k tomu posunu v čase povedať, že ja mám malého syna na prvom stupni a minule sme počúvali niekde v rádiu pieseň Kráľovná bielych tenisiek.

To pozná snáď každý, nie? A on stále nechápal, že prečo ona teda sedela doma? Na čo sedela doma? Čakala na ten telefón, čo bola taká depresívna alebo čo robila? A celé sme to museli spolu rozvíjať. On vie, že boli telefóny s káblom, ale nejak mu to nedochádza, lebo to nikdy nezažil ako realitu. Iba vie, že to existovalo.

Tá zmena bola veľká, ako sa celá tá komunikácia presunula alebo obrovská časť komunikácie na mobily a na internet či na rôzne platformy založené a fungujúce cez internet, tak to je vlastne tá bežná realita dneška. To si vlastne veľa ľudí nevie predstaviť a ani z tých starších ľudí si to už niekedy nie tak úplne pamätajú, ako to bolo kedysi.

Chcem zdôrazniť, že v roku 2008 prišiel facebook, my sme tam napríklad prešli z Google Groups, lebo som bola v takej záujmovej skupine, tak sme sa tam všetci presunuli.

Ja som nadávala, čo nové sa musím učiť, boli sme tam skupina asi 200 ľudí, každý tam mal osobný profil pod vlastným celým menom, priezviskom, firmy tam neboli, reklamy tam neboli, fotky tam boli, ale málo, lebo to nebolo až také jednoduché, keďže dáta boli pomalé a tak ďalej, na mobile, samozrejme, neboli vtedy dáta.

Aj my sme trávili čas lajkovaním, ale to bolo iba v takom meradle, že si to večer človek otvoril na polhodinu, pozrel si niečo a polajkoval. Zmenila sa ale tá instantnosť, pretože teraz má každý mobil plný aplikácií, ja to napríklad naschvál nemám. Je to preto, lebo sa tým zaoberám roky, preto nemám ani facebook ani facebook messenger ako aplikáciu v mobile a mám to naozaj iba na počítači.

Lenže facebook je teraz už iba pre niektoré vekové skupiny a na druhej strane je otravný s reklamami a s tým všetkým okolo neho. Veľmi veľa ľudí v mojom veku systematicky odchádza preč, úplne preč, nemyslím len z facebooku, ale zo sociálnych sietí celkovo.

Mladí sa tiež presúvajú inde, lebo nechcú, aby babka videla ich fotky z párty, úplne logicky. V tom roku 2008 tam nebola ani babka, ani mama, žiadni ľudia z našej generácie.

No a tým pádom je úplne prirodzené, že tí najmladší alebo tí, čo chcú súkromie, čiže tínedžeri, idú niekam preč. A takisto som si všimla, že strašia ľudí.

Ja o tomto robím rozhovory s mladými ľuďmi a vždy sú nejaké výskumy, také rámcové, kvantitatívne, kde ľudia vyplňujú dotazník a z toho vyjde výsledok. Mladí ľudia sú definovaní pod 25 rokov a naposledy som čítala, že 97 % mladých ľudí strávi každý deň na nejakej sociálnej sieti.

Potom sú percentá, ktoré rozdeľujú skupiny. A ja robím niečo iné, ja si tieto výskumy prečítam, aby som mala ten rámec, mám ich relatívne zmapované, ale zaujíma ma to hlbšie, čo ľudia konkrétne robia, ako to robia a tým pádom robím také hĺbkové rozhovory. Čiže s jedným človekom som hodinu a pol, niekedy aj dve hodiny a skúmame presne, čo, kde, ako má.

Čo má na tom mobile, čo má doma na laptope, čo robil cez pandémiu, ako to súvisí so štúdiom. Väčšina mladých ľudí, čiže povedzme študenti a študentky na strednej, hovoria, že majú stiahnutých desať sociálnych sietí ako apky na mobile.

Vôbec si nepozerajú nástenky, ako by sme si predstavili alebo ako sa kedysi robilo, že človek „skroloval“ facebook a pozeral, čo tam tí jeho kamoši dávajú nové.

Dnes to robia tak, že cez messenger komunikujú so všetkými možnými. Na rôznych sieťach majú rôznych ľudí, takže bežne hovoria, že ja mám TikTok, ale mňa nebavia videá, som tam preto, lebo tam mám tohto kamaráta a mám WhatsApp, lebo s rodinou tam máme album fotiek a pridávame si ich tam, tak viem, čo robí sesternica v Amerike.

S kamarátmi sa tam nerozprávajú, majú zase inú sociálnu sieť. Je to rôzne, ale všetci majú notifikácie, takže stále ich to láka sa tam ísť pozrieť, a potom už niekedy aj skrolujú, niekedy nie.

Vy ste to aj naznačili, že sociálne siete vznikli za účelom ľudí spájať, to tak na začiatku aj bolo, že sme tam išli pre to, aby som sa s niekým spojil, no teraz sa veľmi často skloňujú v negatívnom zmysle slova a ľudí skôr rozdeľujú, vytvárajú o nás ilúziu, kladú na nás prehnané nároky. Vnímate to tak aj vy?

Áno, ale rozdelila by som to trošku. Jedna vec je, že celkovo kradnú čas. To je podľa mňa základná výhrada a veľa ľudí si zváži, kam chce ten svoj čas, ktorý je vzácny, dať.

Napríklad ja, čím som staršia, v každej dekáde mi je vzácnejší a vzácnejší, takže veľa ľudí, ktorí odišli zo sociálnych sietí, sú nad 30 alebo nad 40. Je už ale veľa mladých, čo si to veľmi regulujú, lebo prišli na to, že to je trošku problém.

Za posledné roky sa otvorila už aj kritika, že sociálne siete sú biznis. Chcú vás tam udržať čo najdlhšie, sú na to stavané, sú tam extra tímy psychológov a programátorov, ktorí to tak urobili, aby tam človek chcel ostať čo najdlhšie, aby ho to lákalo.

A tým pádom sa omnoho viac šíria také príspevky, ktoré potom polarizujú ľudí, lebo z hľadiska siete je to super, lebo ľudia sa rozčúlia, odpíšu alebo to rozčúlene zdieľajú.

A to je teda super z hľadiska toho, že niekto druhý platí za reklamu, za ten čas, ktorý tam strávite a tak ďalej. Pre ľudí to vôbec nie je super, lebo sa tam zbytočne vytáčajú a tým, že je to polarizované, tak to prináša falošný obraz, väčšinou nie je toľko ľudí, ktorí majú tento extrémny názor, iba ich je toľko na sociálnych sieťach.

A úplne sa bojím, čo bude zase teraz pred voľbami, čo sa tam bude písať, zdieľať, a potom, samozrejme, to ešte prechádza do hoaxov, neoverených správ a čistých machinácií. Jedna vec je, keď nejaká dôchodkyňa niečo zdieľa, lebo si to neoverila a nevie to lepšie a druhá je, keď to platení ľudia vyrábajú, aby prosto všetkých zmiatli.

Veľa ľudí hovorí, že je tam mnoho sponzorovaných príspevkov, ktoré sa síce dajú povypínať, ale to je toľko roboty, že sa to nikomu nechce. Teraz sú tam aspoň fotky z dovolenky zo Stredomoria, ale inak sú tam aj negatívne veci, aj negatívne postoje a teraz je taký fenomén na internete, pred internetom to tiež už bolo, ale teraz je to také masové.

Je to o tom, že ľudia, keď nie sú tvárou tvár, tak im klesajú bariéry alebo hranice a klesajú im štandardy správania. Skôr by som povedala, že veľmi ľahko klesajú, nie vždy, ale je to ľahšie. Veď preto Kukluxklan nosil tie vrecia na hlave, keď lynčoval ľudí.

Súvisí to s tým, či vás ten druhý vidí, či vás vie identifikovať a tak. Čiže keď nás nevidia, viac si ľudia na druhej strane dovolia. Volá sa to disinhibičný efekt. Všade to funguje, ale v online prostredí to funguje obzvlášť výborne.

Facebook dlho fungoval relatívne slušne, pretože tam ľudia mali uvedené meno a priezvisko. Potom sa to ale zmenilo. Stačí tam mať Zuzana Zuzana a on nerozumie, že to nie je priezvisko a že Zuzana je vlastne dosť anonymná a tým pádom si tam môže vypisovať, čo len chce a je relatívne nepostihnuteľná.

Niekedy sa úplne čudujem, čo tam ľudia pod vlastným celým menom napíšu, však sú známe prípady, že potom prišla k niekomu domov polícia a človek bol úplne vyjavený, vôbec nechápal, že sa dopustil trestného činu a vyhrážania. Neraz ľudia ako keby nedomysleli, čo robia.

Aj ja mám v okolí veľmi veľa ľudí, ktorí radšej odišli zo sietí, úplne sa odtiaľ vypli. Hovorili mi, že sa cítia oveľa, oveľa lepšie.

Áno. V posledných rokoch sa to spomína pod heslom digitálny detox, už k tomu vyšli aj knihy, takže už to nie je úplná novinka. Je to o tom, že ľudia hľadajú spôsob, ako získať svoj život späť z toho časového hľadiska, a aj preto, lebo nie je normálne, aký druh informácií sa na nich valí.

Chcú si to nejako manažovať, i keď digitálny detox je trošku širší pojem. To je o tom, čo robí človek s mailami a čo má ako prepojené a či má, alebo nemá tie apky a tie notifikácie na mobile, alebo či nosí mobil so sebou v jednom kuse, alebo si dá náramok a tam si meria kroky, keď chce byť fit, ale mobil má niekde doma...

Ešte chcem spomenúť jednu vec a na sociálnych sieťach sa to deje, že často tam zverejňujeme informácie, ktorými sa kvázi chválime. Často tam dávame fotky z dovolenky, akože keď vám vytopilo stan, tak takú fotku tam možno tiež dáte, lebo to je zaujímavé. Nikto tam ale nedá fotku, ako sedí depresívny doma a závidí tým, ktorí sú na dovolenkách.

A potom, keď sa niekto cíti subdepresívne, začne robiť niečo úplne bežné v dnešnej dobe, že si ide posúvať prstom po obrazovke. K tomu sú výskumy naozaj veľmi presné, že to tú depresívnu náladu, nechcem hovoriť o diagnóze depresia, ale takú depresívnu náladu, čo každý má raz za čas a dá sa s ňou rôzne pracovať, tak tú sociálne siete krásne prehĺbia až do problémov s dušeným zdravím.

Veľa ľudí sa chce chváliť na sociálnych sieťach. Čo vypovedá o človeku to množstvo stráveného času na sociálnych sieťach? Veľmi často zdieľa svoje súkromie, vytvára si ilúziu o svojom živote prostredníctvom sociálnych sietí. Prečo sme tomu prepadli?

Ja mám práveže pocit, že veľa ľudí už svoje súkromie nezdieľa, že sa to zmenšilo na takú skupinku, ktorú tvoria možno už iba influenceri, ktorí vám povedia aj to, kedy ich dieťa bolo dnes ráno na záchode. Skrátka každý detail, ktorý je absolútne nezaujímavý, ale veľa takých normálnych ľudí napríklad z môjho okolia, tak tí už detaily z osobného života vôbec nezdieľajú.

Teraz si ľudia konečne začali strážiť, čo o svojich deťoch zdieľajú. To je zase extra téma, do ktorej nechcem úplne odbiehať, ale iba poviem, že to treba naozaj strážiť, že to nie je sranda. A zároveň, už aj ľuďom trochu dochádza, že súkromie je hodnota a že to niekto môže zneužiť, využiť, že facebook kradne všetko možné, aj dáta, ktoré sú omnoho viac schované.

Všetci poznáme tie krásne príklady, ale to je možno aj desať rokov dozadu, ako ľudia zverejnili najskôr fotku z dovolenky, na inej sieti sa dalo ľahko zistiť, kde bývajú, potom ich vykradnú a strašne sa čudujú, že sa dajú informácie spojiť aj so zlým úmyslom. Teraz sa kradnú dáta z platobných kariet ešte jednoduchšie.

Doslova ich servírujeme na tácke. Nedávno som videla inzeráty na facebooku ako platenú reklamu. Bolo tam niečo veľmi výhodné, presne veci, ktoré mňa zaujímajú, také športové ruksaky a podobne.

A naozaj som nečakala, že na facebooku na jednoduché kliknutie sa dá tak ľahko dostať niekam, kde vám potom vykradnú kartu. Ja, samozrejme, keď som videla, že je to veľmi podozrivá dobrá cena a o polstránku nižšie bola reklama inej firmy, ktorá ma tiež zaujímala, zase veľmi podozrivo dobrá cena...

A celé sa to dalo zaplatiť iba kreditkou, tak som sa zarazila, lebo predsa len trošku sa už vyznám. Vtedy sa tisíce ľudí na Slovensku nezastavili. To som si povedala, ako je to možné, že toľko ľudí nemá takéto kritické myslenie. Veľa ľudí sa vtedy nachytalo a je to podľa mňa neuveriteľné, že takto cez facebook, že to nebolo na nejakých pofidérnych stránkach.

Spomínali ste, že máme tieto skupiny, aby sme zdieľali náš život s rodinou, ktorá je od nás vzdialená. Vieme, čo robia sesternice na opačnej strane sveta. Je to tak, že keď sa venujeme online priateľom, automaticky vytesňujeme tých v reálnom živote? Je to tak, že žijeme vo vlastnej bubline a kŕmime iba online priateľov?

Rozdiel je v tom, ako to ľudia koordinujú sami so sebou a ja tvrdím, že to niekedy zachádza až do slušného správania, že to ide na hranu etikety. Existuje k tomu aj veľa meme obrázkov, ako sedia ľudia v kaviarni a každý pozerá do svojho mobilu.

Ak sa to deje, kým sme v MHD, nie je to ideálne, ale ešte by sa to dalo pochopiť, ale keď už sa ľudia niekde stretnú alebo nebodaj sedia doma pri večeri a každý pozerá do svojho mobilu, tak myslím, že to treba veľmi, veľmi regulovať.

A úplne najviac sa smejem, keď mi rozprávajú ľudia, že to začali robiť ich deti a ja viem, že ten človek to robí päť rokov, lebo ho poznám a už nekonečne veľakrát sme sa o tom bavili, slušne som ho upozorňovala, potom som sa s ním prestala stretávať, lebo ma to nebavilo. Hovoríte na človeka, čo má sklonenú hlavu a stále pozerá do obrazovky. A deti opakujú, však sa učia.

A potom sa všetci pýtajú, a prečo sú tínedžeri stále na sociálnych sieťach? No lebo všetci sme alebo teda obrovská väčšina populácie nonstop hľadí do tých malých obrazoviek. Nebolo by to také zlé, keby človek normálne interagoval so všetkými ľuďmi, so svojou rodinou, a potom večer, keď dieťa spí, si išiel na pol hodinu pozrieť, ako sa má tá sesternica na konci sveta.

To je na druhej strane výborné, že potom, keď im zavolám, tak sa nemusíme snažiť o nejaký vzťah úplne z nuly na sto, ale už môžem nadviazať na to, čo som videla a dá sa ten vzťah aj na diaľku udržiavať. Veď teraz sú ľudia veľmi rozcestovaní.

To sa tiež poriadne zmenilo za posledné roky, ale keď to robím na úkor tých ľudí, čo sú okolo mňa naživo, tak to má, samozrejme, nesmierne vysokú cenu. A už veľa ľudí, čo poznám, to na svojich deťoch aj vidí. A zároveň je to neuveriteľne škodlivé pre partnerské vzťahy.

Viackrát som spomenula množstvo času, ktoré trávime na sociálnych sieťach, čo si však pod týmto pojmom predstaviť? Koľko v priemere denne človek strávi času na sociálnych sieťach?

To je moja obľúbená otázka, lebo ja sa všetkých už 25 rokov pýtam, koľko sú na internete a ono sa to kedysi dalo povedať, lebo kedysi, povedzme, že v tom 97., keď som sa tomu začala venovať, tak niekto si sadol v školskej učebni za počítač, na ktorý si vystál rad, kde bol internet. A bol tam nejaký čas, lebo iba ten čas mal alokovaný.

O pár rokov neskôr tí, čo mali k tomu bližšie, napríklad IT-čkári, už mali počítač doma. Bol cez káblový telefón alebo modem, strašne to pišťalo, išlo to pomaly a platilo sa za dáta alebo za čas online a človek presne vedel, koľko času strávil na počítači, pretože to počítalo na minúty.

Teraz má väčšina ľudí mobil, na ktorom začínajú aj končia deň a v posledných rokoch, ako aj klesli ceny, to spolu súvisí, pretože zrazu to je veľmi dostupné mať. Väčšina ľudí má stále pustené dáta a tým pádom, koľko ste online, keď máte stále pustené dáta? Nonstop.

Chvíľu ste v MHD, chvíľu posúvate prstom po obrazovke, potom si píšete cez messenger, potom si pozriete počasie, a potom by ste si aj čítali knihu, napríklad ja mám mobil ako čítačku, takže by som si aj čítala, lenže do toho by mi prišli notifikácie. Už by som zase preskočila tam.

Čiže táto otázka sa podľa mňa dnes už skoro nedá zodpovedať. Jediný, kto ju vie, ako tak zodpovedať, sú mladší ľudia alebo chudobnejší ľudia, ktorí nemajú dáta. Oni si dáta vypínajú a zapínajú a vedia teda reálne, koľko času tam strávili.

Je veľmi bežné, že potom chodia po verejných Wi-Fi-nách a v školách sú Wi-Fi-ny a na námestiach, tak ich využívajú. Sám od seba to nevie nikto povedať, koho som sa pýtala, to sú všetko iba odhady.

V najnovšom reprezentatívnom výskume vyšlo, že Slováci strávia na sociálnych sieťach tri hodiny denne. Čím boli ľudia mladší, tým tam strávili viac čau. Ja tomu v princípe neverím, lebo to je samohodnotenie. Moja skúsenosť je taká, že sa ľudí pýtam, teraz sú na to apky a čím modernejší telefón, tým je meranie automatickejšie.

Všetci mladí, ktorých sa pýtam, povedia, že počkajte, pozriem, zapnú tam niečo, čo napríklad na mojom starom mobile ani nie je a ukážu mi, koľko času tam trávia. Ja som ešte nezažila človeka, ktorý by nevedel, kde takýto merač v svojom mobile nájde. Každý jeden to vedel.

Áno, lebo tam sa meria aj produktivita a všetko ostatné. Teraz ste mi doslova otvorili oči, lebo tým, že mám stále zapnuté dáta, som v podstate v kuse online, čo je naozaj nonstop.

Nedávno som čítala o tom, akú to má uhlíkovú stopu, do toho nechcem zabiehať, ale veľa mladých veľmi zaujímajú ekologické témy a toto asi nečítali, lebo potom by neboli stále online. To je druhý otáznik, ale robí to potom problémy s pozornosťou, s produktivitou práce, s tým, ako fungujeme vo vzťahoch.

Keď vám stále blikajú notifikácie, tak máte roztrieštenú pozornosť. A pozornosť je niečo ako divoké zvieratko, ktoré sa dosť ľahko vyplaší a dosť ťažko skrotí. Teraz sa veľmi rieši, že mladí ľudia nemajú poriadnu pozornosť.

Ja sa tiež rozčuľujem, keď učím na vysokej škole externe, že ma nezvládnu počúvať hodinu a bez PowerPointu už vôbec ani nemôžete rozprávať. Iba počúvať človeka, čo rozpráva, to už skoro vôbec nie je možné.

Súvisí to s tým, že sme si zvykli robiť dve, tri veci naraz. To, samozrejme, nefunguje, tak náš mozog nevie pracovať, takže iba tak skáčeme rýchlo, a potom sa nepamätáme, a to tak vyzerá, že som robila aj to, aj to, ale v skutočnosti ani to, ani to. Psychológia má už krásne podchytené výskumy a je to veľmi, veľmi zlé.

Spomenuli sme, že Slovensko trávi 3 - 4 hodiny v priemere denne na sociálnych sieťach. Ako sme na tom v porovnaní s ostatnými krajinami?

Konkrétne tento výskum tvrdil, že sme na tom horšie ako Čechy, lebo s Českou republikou sa stále porovnávame, ale nebol to veľký rozdiel. Podľa mňa to je zhruba rovnako ako v celom západnom svete, kam už nás teraz jednoznačne rátam s celou tou konzumnou kultúrou a podobne. Problém teda je, že ja tomu číslu neverím. Podľa mňa je to viac.

A zároveň v tom výskume ešte riešili ako keby postoje. Nemala som úplne celú správu, mala som tlačovú správu z toho, oni tam potom povyťahujú veci, a keď je človek vedecký typ, tak mu stále napadá, že toto sa ich ako pýtali presne, lebo však na tom záleží, či takto, alebo takto sa ich spýtali...

Ale každopádne v tej tlačovej správe tvrdili, že je nesmierne divné, že Slováci považujú sociálne siete za veľmi nedôveryhodné, ale zároveň tam trávia tak veľa času. Takže ešte z toho vychádza taký zvláštny paradox, že málo kto vám povie, že facebook je super, že tam sú tie dobré, pravdivé informácie a s takou dobrou náladou odtiaľ idem, to skoro nikto nepovie.

Ja najviac používam facebook, lebo ja som štyridsiatnička, tak ako príklad volím facebook, aj keď som tam menej a menej, ale predpokladám, že to bude na všetkých sieťach zhruba rovnako. Ľudia si aj veľa uvedomujú, čo to robí, ale zároveň tam v jednom kuse sú alebo sú tam veľmi veľa a väčšina viac, než by chceli.

Koľko naopak času stráveného na sociálnych sieťach je aktuálne to optimálne, čo nám neublíži? To, čo ste spomínali, polhodinku večer, keď si to zapnem a početujem si so sesternicou z Austrálie?

Na toto nemám pre vás odpoveď, žiadnu konkrétnu. Podľa mňa si človek musí nájsť nejaký limit sám. Pozrite, keď máte 15 a nemáte slobodu ani peniaze si cestovať po svojich kamarátoch a niekedy ste prosto doma, lebo nemôžete si s väčšinou z nich sadnúť, lebo ešte vám aj rodičia dali o desiatej večierku, tak niekedy je strašne slobodné, že si môžete s nimi aspoň písať a je to dobré pre ten vzťah.

Ale teraz hovorím o tom, že si četujete s kamarátmi. A, samozrejme, četovať si s neznámymi ľuďmi a niečo ďalej riešiť, je veľmi rizikové, to už vedie tiež do zlej odbočky. Možno je veľmi dôležité spomenúť, že sociálne siete rozšírili okruh ľudí, s ktorými sme v kontakte. Naživo sa to nedá.

Naživo má človek omnoho menší okruh, potom niekedy aj viac vyberá, aj rozmýšľa, čo komu povie a môže tie vzťahy nejako zmysluplne udržiavať. A teraz keď máte na facebooku, neviem, koľko máte priateľov? Ja som mala nedávno 500, potom som to čistila.

Asi 650. 

Nedá sa udržiavať vzťah so 650 ľuďmi. Potom to vyzerá tak, že raz za čas si ľudia tak trápne píšu k narodeninám a teraz vidíte v správach, že však takto som písala aj minulý rok, aj predminulý a predpredminulý a medzi tým nič, lebo sme sa prosto nevideli. Už sme sa úplne odžili, to bola spolužiačka zo strednej, už nemáme skoro nič spoločné, takže sociálne siete až tak nespájajú.

Človek nemá ani kapacitu to sledovať. A potom sa pýtajme, či to má vôbec zmysel sa snažiť udržiavať takýto povrchný kontakt so stovkami ľudí. Bola taká zaujímavá knižka, antropologická, neviem presne toho autora, veľmi sa to citovalo tak 15 - 20 rokov dozadu okolo internetu a sociálnych sietí.

On tvrdil, že zmysluplne sa dá riešiť vzťahy do 200 ľudí, že viac sa nedá. Prosto nedá. A že to, že nám tie médiá, sociálne médiá alebo sociálne siete ponúkajú túto možnosť, tak je vlastne úplná hlúposť a je to obyčajné klamstvo. A potom nás to chytá do takého bludného kruhu, že sme tam, ale v skutočnosti vlastne pozerám nejakú hlúpu reklamu.

A čo taký instagram, kde majú ľudia aj 100-tisíce sledovateľov?

No, presne, to je trošku iné s tým sledovaním. Na to pravdu povediac dodnes nemám vysvetlenie, ale ja som introvertka, takže mi je to veľmi čudné, že by niekto chcel, aby 100 tisíc ľudí riešilo, čo on robí. Okrem teda takých prípadov, keby vedecká inštitúcia trebárs NASA zdieľala, čo kde vyskúmajú, tak to sa mi zdá super.

Nerozumiem ale, keď súkromní ľudia niečo zdieľajú a ja som už úplne vysadená na celebrity, že ešte keby ten človek mal nejakú hodnotu, že niečo veľmi dôležité zdieľa svetu, ale to často nie je ten prípad na instagrame. Takže to mi úplne uchádza, že prečo ich stotisíc ľudí sleduje a čo z toho má a tak.

Toto však hovoria už aj mladí ľudia vo veku 15 – 20, že to je niekedy dlho, že tohto si vypli, tamto si vypli a chvíľu sledovali neviem nejaké celebrity, a potom prestali, lebo však aj tak tam písali hlúposti.

Otvorili sme tému mladých a aj deti sme spomínali, že veľmi radi opakujú po rodičoch. Vieme už teda predpovedať, ako sociálne siete ovplyvňujú naše deti, ktoré ich využívajú od veľmi nízkeho veku a trávia na nich veľkú časť dňa?

Je ťažké predpovedať hocičo, ale toto je pre mňa tiež veľmi zaujímavá otázka, lebo mám malé dieťa a tým pádom aj mám v okruhu veľa rodičov a veľa malých detí alebo menších detí.

Všimla som si, že vďaka tomu, že sa venujem tejto oblasti, tak som jedna z najprísnejších matiek, čo sa týka obmedzovania mobilných zariadení alebo času pred obrazovkou celkovo. A všímam si obrovský rozdiel.

Sú napríklad výskumy, že veľa rodičov dá úplne maličkým deťom tablet. Tablet je väčšinou to prvé, lebo sa to tam tak ľahko, intuitívne ovláda. Malé deti teraz myslím, povedzme, že do dvoch rokov, ešte pred škôlkou.

A oni pozerajú, že sa tam niečo hýbe, sú ticho, neplačú. Je to výhodné z hľadiska toho, že si urobíte chvíľku. Ak je to chvíľka, to by som prežila. Niekedy sú na tom ale deti strašne dlho.

A bol jeden šokujúci výskum, kde našli zmeny na mozgu, a teda deti na tabletoch mali síce výborne rozvinutú tú oblasť, kde sa ovládajú prsty a najviac palec. Tá bolo normálne zväčšená a diferencovaná.

A to, čo sa im malo vyvíjať vzhľadom na vek, čiže jemná motorika, hrubá motorika, lebo normálne by tam behali po štyroch, potom by vám zhadzovali veci z poličky, chytali by veci, všetko by si strkali do úst, skrátka by robili neporiadok, a pritom by si cibrili jemnú a hrubú motoriku, tak tá oblasť bola podpriemerne vyvinutá vzhľadom na vek.

Čiže najhoršie, čo môžeme urobiť, je dať malým deťom do ruky mobil alebo tablet?

Presne tak, a toto neboli sociálne siete, to boli videá, a ja s obľubou zdôrazňujem, že to boli videá kvázi primerané veku. Teraz je milión päť takých učebných aplikácií a programov, ktoré majú tie malé deti pozerať a naučia sa napríklad farby.

Mne to príde strašná lenivosť, že však ja môžem moje deti naučiť farby tým, že im ich budem ukazovať a cvičiť s nimi. A tým ich učím veľmi veľa ďalších vecí, okrem iného medziľudskému kontaktu a dôvere.

Máme už aj výskumy, že to učenie cez obrazovky až tak dobre nefunguje, že tam chýba ten ľudský element a že ani tie platené pre trošku staršie deti nie sú dobré. Napríklad, že deti v škôlke sa majú učiť jazyk cez nejaký špeciálny program, že to tiež veľmi dobre nefunguje, lebo že sa to inak zapisuje, inak s tým mozog pracuje, keď to počul od človeka a nebodaj od človeka, ktorého pozná, než keď to vidí na tej obrazovke.

To bol váš rozhovor, ale čítala som v ňom, že ste hovorili, že keď dáme deťom zábavu tak rýchlo, tak potom stratia záujem hľadať vlastnú zábavu, stretávať sa so svojimi rovesníkmi a nejak sa vyžiť, napríklad vonku v prírode.

Ja tiež rátam s tým, že keď bude môj syn tínedžer, všetci ostatní tiež budú na sieťach, tak tiež bude asi čiastočne aj na sieťach, ale už vtedy bude mať zažité, že sa dá parádne loziť po stromoch, že sa dá behať po lúke, že sa dajú stavať bunkre, že sa dá hrať futbal a prosto všetky ďalšie veci, ktoré sú väčšinou v tom ozajstnom priestore, ideálne teda takom prírodnejšom.