Ema Müller: Rovnako tak, ako sa mám rada, tak sa aj nemám

Vlani trpelo depresiou či úzkosťou až 150 tisíc našich poistencov, z toho až dve tretiny tvorili ženy. A ešte jedno alarmujúce číslo. V roku 2023 predpísali lekári našim poistencom viac ako 1 milión 800 tisíc psychiatrických liečiv. A toto číslo z roka na rok rastie. Pritom možno keby sa máme viac radi a počúvame svoje emócie, tak by to tak asi nemuselo byť. Čo na to hovoríš?

Na začiatku si mi povedala, že sa budeme rozprávať aj o číslach. Je pravda, že toto počujem prvýkrát a vzdychlo sa mi pri tom. Som však prekvapená, že si ma nazvala ambasádorkou sebalásky, lebo ja mám pocit, že polovicu času rozprávam o tom, ako mi tá sebaláska nejde.

Zároveň si myslím, že tak, ako je dôležité počuť „maj sa rada“, rovnako nám urobí dobre a je nám ľahšie na duši, keď zistíme, že ľudia v našom okolí tiež bojujú so sebaláskou. To, že sa teraz ľúbiš, neznamená, že už nikdy sa nebudeš neľúbiť. U mňa sa to strieda aj každú sekundu, aj podľa toho, či mám PMS alebo akú mám náladu.

Názov „ambasádorka sebalásky“ vznikol tak, že sme sa o tomto podcaste bavili s kolegyňami a kolegyňa ťa tak automaticky nazvala. Vtedy som si povedala, že je to veľmi pekné a naozaj to vystihuje tvoj odkaz.

To si veľmi, veľmi, veľmi vážim. Pozdrav ju, prosím ťa. Pre mňa je to stále také zvláštne. Nežijem na Slovensku, takže všetko, čo robím, robím sama z domu. Môj priateľ chodí do práce, všetky moje kamošky pracujú, takže ak sa stretneme, tak sa stretneme večer a počas dňa som sama. Natáčam a nahrávam sa na mobil, ale nedostávam feedback.  

Včera sme mali nádhernú diskusiu so sedemnástimi babami. Stretli sme sa v kaviarni a rozprávali sme sa o láske, sebaláske, nesebaláske. Tento tvoj feedback, ktorý mi teraz dávaš, je pre mňa veľmi drahocenný a motivuje ma k tomu, aby som to robila ďalej. Často sa seba pýtam, že či je to, čo robím na niečo dobré, či len netrepem.

A vtedy sa ma aj kritika, ktorá prichádza, že „ty sa až príliš riešiš a nemala by si sa až tak riešiť“, naozaj dotkne. A zas sa pýtam, mám to robiť? Má to nejaký prínos? Nemám byť už ticho a neriešiť samu seba? Potom prídem domov a zistím, že možno práve vďaka tomu, že ja samu seba riešim, tak sa rieši aj tá, ktorá ma počúva. A vďaka tomu počúva samu seba .  

Určite to má veľký zmysel. Aj keď sme ťa nazvali tou ambasádorkou sebalásky, možno nie každý rozumie aj tomu slovu sebaláska. Niekedy sa s týmto slovom spája negatívna konotácia, možno až narcistická. Mohla by si nám vysvetliť, čo je z tvojho pohľadu sebaláska?

Áno, tak ako slovo samoľúba. Ja som v detstve počúvala, že „nebuď taká samoľúba“, vždy, keď som pôsobila namyslene. A pritom je to to isté, že samoľúba. Ľúbiš sa. Ľúbiť samú seba, áno. A pre mňa je sebaláska ľúbiť samú seba. A bodka. Ja za tým slovom nehľadám nič viac a nič menej. Ľúbiť samú seba.

Tak, ako je dôležité počuť „maj sa rada“, je dôležité vedieť, že aj ľudia v našom okolí tiež bojujú so sebaláskou. Pre mňa znamená sebaláska ľúbiť samú seba.

Asi to nejde hneď, mať sa rád.

Preto o tom rozprávam, lebo ja som veľmi precitlivená. Mám také extrémistické sklony, že ak sa nemám rada, tak sa strašne nemám rada.

To som sa chcela pýtať, či sú chvíle, keď sa nemáš rada?

Rovnako tak, ako sa mám rada, tak sa aj nemám. Veľmi často dostávam otázku, že kedy prišiel moment, keď som sa začala mať rada. Nemyslím si, že v našom živote je jeden zlom a odvtedy to tak bude navždy. Raz sa budeme mať viac rady a inokedy menej. Nemáš ten pocit?

Áno.

Ide to hore a dole.

Už 12 rokov žiješ v Paríži. Vyštudovala si módny biznis a si fashion PR manažérka na voľnej nohe, aby si sa mohla venovať veciam, ktoré ti dávajú zmysel a máš ich rada. A tak vlastne asi vznikol projekt Som bohyňa.

Pred 12 rokmi som odišla do Paríža študovať módny dizajn, módny biznis. Vidíš, už ani sama neviem, čo. Tak to bolo dávno. A potom som sa začala venovať módnemu PR. Bola som PR manažérka pre módne značky a neskôr aj pre beauty značky.

Počas Covidu som začala nahrávať moje pocity na Instagram, lebo som cítila, že v tom období tam nebol nikto, kto by si ma mohol vypočuť. Určite bol, ale my máme tendencie myslieť si, že nikto tam pre nás nie je. A toto bolo také obdobie, kedy som sa cítila veľmi osamelá.  Začala som teda rozprávať o svojich pocitoch.

Ja som sa mohla vyrozprávať a diváčka na druhej strane si mohla povedať, že OK, nie som v tom sama. A ja som tiež mohla pochopiť, že v tom nie som sama. Vzájomne sme si tým pomáhali.

Zároveň som písala a píšem texty do Vogue, ktoré sú veľmi osobné, o mne, o mojom vnútri. Jeden text sa volal Som bohyňa a ty? Písala som o všetkom, čo mám aj nemám na sebe rada. Text som zakončila tak, že „som bohyňa a ty“. A takto som začala nazývať moje followerky bohyňami. Chcela som nás nejako pomenovať aby sme vytvorili nejakú komunitu. Takto vznikla Som bohyňa. A bohyňa, bez toho, aby som to nejak plánovala, začala krásne rásť.

Asi si nečakala, že sa to tak uchytí.

Nečakala. Módne PR mi teraz dáva oveľa menší zmysel, ako toto. Komunita v ktorej sa cítim dobre, rozprávanie o tom, ako nám je a čo robiť preto, aby nám bolo najlepšie. Miesto, kde si povieme „zvládneš to“. Takže PR sa momentálne až tak nevenujem a venujem sa práve písaniu a mojej komunite.

Vždy som bola na seba prísna a snažila som sa byť najlepšia. A aj keď som bola najlepšia, tak stále som sa snažila sebe a všetkým naokolo niečo dokázať. Stále som sa „pushovala“ a nikdy som si nestačila.

Tak som na teba natrafila aj ja. Na Instagrame na mňa vyskočilo tvoje video. Hneď som si povedala, aké je to iné, autentické. Potom som  videla tvoje tričko Som bohyňa a to ma zaujalo.  Premýšľala som či by som si to tričko obliekla. Ako sa blížil termín rozhovoru, tak som nad tým začala ešte viac uvažovať až som sa rozhodla,  že to vyskúšam.

A ako ti je v ňom? Povedz mi svoje pocity alebo skúsenosti.

Išla som v ňom do práce a ľudia sa na mňa usmievali. Rovnako kolegovia reagovali úplne super.

Veľmi sa teším! Keď som ťa ráno videla stáť v tom tričku, veľmi si ma potešila. Ale mám na teba otázku. Viem, že tak by to nemalo byť, ale však poďme do toho. Spomenula si, že som na teba vyskočila a že som iná. Ako si ma vnímala? Aký bol tvoj prvý dojem? Bol pozitívny?

Neviem úplne presne. Zdalo sa mi, že sa príliš otváraš. Hovorila som si, že ja by som to nedokázala. Ale potom, čím viac som ťa sledovala, tým viac si sa mi páčila. To, že „očekuješ“ svoje bohyne, spýtaš sa či zdravo jedli alebo pili dosť vody. A to je silné, ako sa o nás staráš a záleží ti na nich.

Takže to funguje!

A vo veľa témach alebo pocitoch som sa našla a aj sa mi uľavilo. A to som sa ťa chcela opýtať, či sa ti tá tvoja úprimnosť niekedy nevypomstila.

No veď práve. Presne preto som sa ťa to spýtala, pretože veľakrát som sa stretla s názorom od rôznych bohýň, že keď ma videli prvé razy, tak ma nevedeli pochopiť a nemali tam pozitívnu emóciu. Dokonca som ich iritovala. Mňa na sociálnych sieťach veľa ľudí nemá rado, pretože som svojská.

Napísala som knihu Svoja a na toto chcem poukázať - nerobím veci preto, aby si ty bola ako ja. Ale aby si bola ako ty. A aby si sa toho nebála. A tu je presne tá emócia, že „nemala som ťa rada a potom som ťa začala aj z tej frustrácie ďalej sledovať. A zistila som, že vďaka tomu, že vidím teba takú inú, sa nebojím byť sebou.“

Jedna baba mi napísala, že „predtým som si myslela, že som chybná. A potom som len pochopila, že som svoja.“ Toto je dôležité - ty chceš mať svoju reakciu, ty chceš mať svoj názor, ty sa chceš správať tak, ako to cítiš vo vnútri. Ale veľakrát sa za to zahanbíme. A možno aj ja by som sa zahanbila, keby som žila na Slovensku.

Vieš, ja žijem v meste, kde keď chodím s mobilom a natáčam sa, tak sa na mňa nikto nepozerá. Týmto je to možno pre mňa jednoduchšie, že ja ti teraz ukazujem slobodnú Emu, pretože som v takej krajine, žijem v meste a moje okolie si ma absolútne nevšíma. Možno tu by som bola úplne iná. Možno by sa mi to nepodarilo byť sama sebou, keby som cítila tlak okolia, alebo také, že čo keď ťa niekto pozná, spozná.

Keď si spomínala knihu Svoja, tak kto by si tú knihu mal zobrať do rúk? Komu by si ju odporučila a prečo si ju zobrať do ruky a prečítať si?

Keď som plánovala úvod knihy, tak som chcela aby si o mne zistila, čo robím, kto som a kde som. Lenže nechcela som o sebe napísať  klasické bio. Zavolala som mojej babke a bez toho, aby to vedela, som si ju nahrala. (Potom som jej to samozrejme povedala a dovolila mi to zverejniť.) Spísala som si také otázky aby si ma vďaka jej odpovediam čo najlepšie spoznala.

Posledná otázka v mojom úvode je, že čo by som mala touto knihou ľuďom dať. A ona, že možno by si mohla motivovať k tomu, aby sa v živote nevzdávali a aby v seba verili za každých okolností. Nechcem povedať, že som napísala motivačnú literatúru, lebo sú to texty o mne a o mojom živote a o tom, čo zažívam.

Ale ja keby som mala 18, 20, 25, tak by som potrebovala prečítať si túto mladú Emmu, aby som sa fakt nebála byť sama sebou a aby som nebola na seba až taká strašne prísna. Lebo my máme tendenciu, teda ja budem hovoriť za seba, byť na seba brutálne prísne. Zároveň mám tendenciu byť na všetkých ostatných najlepšia. A na seba najhoršia.

Opäť ťa potrápim dátami. Spomínala som, že dve tretiny žien (pozn. red. Poistencov VšZP) trpia psychickými poruchami, 100 tisíc žien vlani trpelo úzkosťami či depresiou. Prečo sme my ženy na seba také prísne? Výskumy hovoria, že máme nižšiu sebadôveru, viac sa posudzujeme, porovnávame. Prečo to robíme?

Tým, že nie som odborníčka, budem vychádzať zo seba a z toho, ako to mám ja. Odmalička som vnímala, že len jedna z nás môže byť najkrajšia a len jedna z nás môže byť najlepšia. Nemôžeme byť všetky rovnako dobré. A fakt som to brala tak, že sa to týka nás žien, dievčat, len mojich spolužiačok, nie spolužiakov chlapcov.

Odmalička som sa porovnávala s inými ženami a myslela som si, že je len jedno miesto pre tú najlepšiu, najkrajšiu, najúspešnejšiu, že nemôžeme byť všetky krásne, podľa seba krásne, podľa seba úspešné, v tom, čo máme rady. A preto som bola na seba vždy taká prísna, lebo som sa snažila byť najlepšia.

A aj keď už som bola najlepšia, tak stále som sa snažila samej sebe a všetkým naokolo niečo dokazovať. Stále som sa „pushovala“ a nikdy som si nestačila. Aj teraz mám reflex, že keď sa mi niečo podarí a cítim v sebe závan dobrého pocitu, tak závan mi už zrazu nestačí, už potrebujem silnejší vietor. Nemôžem si sadnúť na chvíľu na zadok, vydýchnuť si a povedať si „Ema, som na teba hrdá. Dokázala si toho dosť. Zvládla si veľa. Si dobrá, si skvelá, si bohyňa.“ Ale mám pocit, že strašne mudrujem.

Nemudruješ, chcem k tomu dodať, že som videla jedno z tvojich posledných videí na Instagrame. Si v uliciach Budapešti a pýtaš sa rôznych žien, čo majú na sebe rady.

Tá otázka toľké zrazila. Videla si tie reakcie?

Videla, ale boli tam aj krásne reakcie. „Mám sa rada takú celú samú, ako som.“

Hej, to bola krásna reakcia.

S týmto mám spojený jeden krásny zážitok. Asi rok dozadu sme mali v práci workshop, kde sme riešili tieto babské veci s lektorkou. Na konci nám dala úlohu. Každá z nás mala napísať 5 vecí, na ktoré je hrdá. Zo mňa to liezlo ako z chlpatej deky. Bolo zvláštne až zahanbujúce dať to na papier. Videla som, že aj kolegyne s tým mali problém a to sme tam boli rôznorodá veková skupina, aj staršie dámy. Najkrajšie na tom bolo to, že sme ten zoznam mali zaradom čítať nahlas. Každá veta sa začínala slovami: Som hrdá na to, že...

Ja som tiež mala tento workshop! Ale my sme museli dať 10 vecí na papier.

10 vecí?

 Áno. Každá jedna sa postavila a čítala to nahlas. Každá z nás sa tam rozplakala.

ja nemusím stále len fičať, mať taký ten pocit, že stále musím niekam ísť, stále nie som dosť, stále si nestačím. Niekedy sa môžeš len upokojiť a pripraviť sa na ďalší štart.

Aj ja som mala úplnú hrču v hrdle a aj teraz, keď si na to spomínam, tak mám zimomriavky. Lektorka nám hovorila, aby sme si to zopakovali, aspoň raz za pol rok. Zabudla som na to.

A ja. Ver mi, že a ja. V Budapešti sme strávili víkend, kde som sa pýtala žien, ktoré som stretla, aká je jedna vec, ktorú majú na sebe najradšej. A potom sa to baby spýtali mňa a ja som nevedela povedať.

Tak ja sa teraz pýtam, že či by si v tejto chvíli vedela povedať tri veci. Aspoň tri, lebo na tých päť vecí sme mali čas.

Dobre, ale potom povieš aj ty. Som hrdá na to, že sa nebojím rozprávať o tom, čo vo mne je a možno práve vďaka tomu pomáham nám cítiť sa lepšie. Som hrdá na moju knihu, milujem ju. A som hrdá na to, kým sa stávam. Keď si to tak porovnám, keď si porovnám tú moju Emmu pred pár rokmi, tak som hrdá na to, kým sa stávam. No a ty povedz.

Musím porozmýšľať, ale som hrdá na to, že som sa prekonala, napríklad som sa nechala nahovoriť na tieto podcasty. A som veľmi rada, že tu dnes so mnou sedíš. Veľmi som sa tešila, lebo je to veľmi inšpiratívne. Som hrdá na to, že tak, ako som dakedy nemala tú sebadôveru a všetci mi hovorili, že ver si viac, tak som to prekonala, verím si viacej. A som hrdá na to, že som veľmi samostatná.

Krásne. A ako si to prekonala? Ako si tú sebadôveru našla?

Keď ma prepadli negatívne pocity, tak som sa seba pýtala, prečo sa podceňujem? „Prečo o sebe pochybuješ? Ľuďom sa to páči.“ Alebo som si povedala, že pre niečo na tom svojom mieste som. Som tam, lebo tam patrím.

Je ťažké hovoriť si tieto veci nahlas, ale hovoríš to nahlas?

Nie vždy.

Ja si to hovorím nahlas. Pamätám si, že keď som v detstve trucovala, tak mi mama povedala, že si mám ešte dupnúť nohou. Dupni si nohou! Vždy, keď mám strašnú trému, stres alebo si neverím, tak mám v hlave obraz mojej mamy, poviem si to nahlas a ešte si aj dupnem nohou, že a ty si budeš veriť! A ty to zvládneš! Toto mi veľmi pomáha.

Na včerajšej diskusii som počula, že baby si dávajú fotku malej ja na zrkadlo alebo ako tapetu telefónu. Vždy, keď sú na seba príliš zlé alebo príliš prísne, tak sa pozrú na tú malú ja a opýtajú sa či by to urobili jej. Aj Kendall Jenner to hovorila, že jej toto isté poradila psychologička. Veľakrát chceš byť na seba zlá, ale potom sa pozrieš na tú malú a cítiš v sebe, že na toto malé dievčatko nemôžeš byť zlá. Chceš ochrániť to svoje malé ja.

Máš pravdu. Niekedy si to poviem aj nahlas. Keď je toho na mňa veľa, vymenujem si všetko, čo som v ten deň, alebo za posledný týždeň urobila. Často sa pritom pozastavím a poviem si vau.

Áno, treba.  

Takže odporúčame aj poslucháčom, poslucháčkam si to takto vymenovať nahlas pred niekým.

A dupnite si nohou.

A dupnite si nohou! Presne. Ono sa to hovorí inak, že ten stres odbúrava aj smiech a úsmev. Je to pravda?

Aj ty musíš povedať, že je to pravda. Občas sa k nemu musíme prinútiť. Občas sa nám to podarí, občas sa nám to nepodarí. Takže ja si fakt myslím, že úsmev a smiech je dar, ktorý nemáme brať len tak. Ale je v poriadku aj nebyť okej. Aj si poplakať. Mne to veľmi pomáha.

Mám svoje muchy ale mám aj motýle.

Opäť sa vrátim k tvojím videám na Instagrame. Kamoška sa ťa opýtala, „ako to fičí?“ A ty si odpovedala, že to až tak nefičí. Jej reakcia bola, že sa máš teda pripraviť na štart.

Toto bolo veľmi krásne. Ak to nefičí, pripravuj sa na štart. Vieš, ja nemusím stále len fičať, mať taký ten pocit, že stále musím niekam ísť, stále nie som dosť, stále si nestačím. Že ambasádorka sebalásky, pozri, čo rozprávam (smiech). A toto ma veľmi upokojilo, že nemusíš furt len fičať. Niekedy sa môžeš len upokojiť a pripraviť sa na ďalší štart.

Keď sme spomínali sebalásku, tak pozitívna vnútorná reč sa formuje už v mladosti, v detstve. Spomínala si babku, že ste spolu tvorili úvod knihy, ale aj maminu. Robievate spolu aj rozhovory. Myslíš si, že aj ony zohrávajú úlohu v tom, že k sebe prechovávaš pozitívnu vnútornú reč?

Samozrejme, snažím sa mať k sebe pozitívnu reč. Mám k sebe aj negatívnu reč, ktorú sa tou pozitívnou snažím poslať do kelu. Moja mama a babka... keď sa nad tým zamyslím, tak nejde ani tak o to, čo mi ony hovorili, ale skôr o to, ako som ich vnímala. Ako ich stále vnímam a ako sa na ne pozerám.

V detstve som bývala u mojej babky a zobúdzala som sa s tým, že babka stála na hlave. Moja babka sa každé ráno o piatej zobudila, zacvičila si jogu, postavila sa na hlavu a začala svoj deň. A takto ona žila. Celý život, odkedy si ju pamätám, cvičí jogu, pohybuje sa a pozerá sa na život tým najpozitívnejším pohľadom a moja mama to má tiež. Mňa tieto dve ženy inšpirujú v tom, že viem, čo si obe prežili a vidím, ako sa cez to všetko pozerajú na život. Chcú sa tak na neho pozerať, chcú ten život vidieť krásne.

Bola som s babkou na dovolenke a povedala som si, že sa jej budem veľa pýtať. Pýtala som sa jej, či sa za niečo v živote hanbí, či by niečo vrátila alebo urobila inak. Ona tam jedla tú pizzu a hovorí mi,  „ja mám svoje muchy ale aj motýle.“

Boli sme v Chorvátsku a pršalo. A ja hovorím: „babi, na 6 dní sme v Chorvátsku a už druhý deň prší. Čo budeme robiť? Babi, prší! Čo budeme robiť?“ A ona, že spravíme si pohodu. Vidíš, ako sa pozerá na život? V tomto ma moje ženy, moja mama a moja babi strašne inšpirujú.

Je ešte okrem nich niekto iný, kto ťa inšpiruje? Kto sú tvoje bohyne? Viem, že sú to aj tvoje followerky.

Neskutočným spôsobom ma inšpirujú. Mám v mobile album, ktorý sa volá „Najkrajšie dames“ a screenshotujem to, čo mi baby napíšu, lebo ak mám deň blbec, alebo keď zas prídu pochybnosti, tak si otvorím ich správy. Takže moje bohyne nie sú len moja mami a moja babi, ale sú to všetky tieto ženy, vďaka ktorým sa posúvam. Oni mi tvrdia, že sa vďaka mne posúvajú a ja sa posúvam vďaka nim. Takže je to naozaj, že we know. Vzájomné.

Máš z tohto projektu aj nejaké negatívne skúsenosti? Spomínala si, že sa ťa dotýkajú zlé reakcie.

Keby sme tu sedeli pred rokom, tak by som ti povedala, že veľmi zle to prežívam. Že ma to až do srdca pichne. Jeden podcast, ktorý som spravila som nazvala, že „nemôžeš sa páčiť všetkým“ a v tom podcaste rozprávam o tom, že ja sa chcem všetkým páčiť.

Nevedela som tou mojou detskou stránkou môjho ja pochopiť, prečo ma ľudia nemajú radi. Prečo sa im nepáči to, čo robím, keď ja to robím s tým najlepším úmyslom. Rozmýšľala som iracionálne mojou malou Emmou.

Záleží však od toho, či je kritika konštruktívna alebo len niekto s profilom s 0 followermi mi chce ublížiť. Na tom sa už aj zasmejem. Vidím, že možno som v tom videu až príliš otvorená, alebo sa ma sebou alebo len proste toho človeka iritujem. A potom je tam konštruktívna kritika, ktorú občas dostávam, ktorá ma posúva.

Je však pravda, že reflex akejkoľvek kritiky je taký, že zabolí, kritika zabolí, lebo je to niečo negatívne na teba. Ja idem so svojou kožou na trhu, von medzi bohyne a nie len medzi ne, lebo nikdy nevieš, kam sa tvoje video dostane.

A preto si musím uvedomovať, že vždy budú pozitívne aj negatívne ohlasy. A že ma fakt nemôžu mať všetci radi, lebo som svoja, som svojská. Snažím sa neprispôsobovať každému a práve si žiť a ukazovať to, že si žijem podľa seba.

A keď ťa prepadne blbý pocit, že prečo ma nemajú radi, čo ti pomáha?

Môj priateľ.

Aj k nemu som sa chcela dostať, že v tvojom živote zohráva veľkú rolu. Ak som dobre počula, tak on ti dodal odvahu ísť do projektu Som bohyňa.

Stále mi ju dodáva. Tým, že ma berie a miluje takú, aká som. Raz som odchádzala a on mi na lístoček napísal, že milujem všetko, čo si. A toto mám v hlave - I love everything you are, tak vždy keď nie sme práve spolu, tak táto veta mi tak pinkne do hlavy. On je moja obrovská podpora, vždy mu poviem, keď mám o sebe pochybnosti. On ma postaví na nohy alebo ma aspoň podoprie aby som sa na nohy postavila sama.

Takže tvoja rada je nájsť si niekoho, kto ťa podporí? Keď máš nejaké pochybnosti, tak je dobré mať tú ruku nad sebou...

Ja si myslím, že v tom nemusíme byť sami.

Preto asi aj projekt Som bohyňa, kde sa tvoje bohyne necítia samé.

Presne tak. Z rovnakého dôvodu vytváram aj on-line skupiny po svete. Keď som prišla do Paríža, cítila som sa osamelá, nerozumela som si s Francúzkami, nesadli sme si a vtedy by som si veľmi priala aby som mohla napísať nejakej skupinke, nielen nejakej širokej skupine na Facebooku, ale nejakej menšej skupine, kde je väčšia možnosť, že si s nejakou osobou sadnem.

Prvá skupina vznikla v Paríži, napísala mi bohyňa, že: „Emma, práve som sa presťahovala do Paríža a cítim sa veľmi sama, nemohla by si nás spojiť?“ A zrazu som vytvorila prvú skupinu. Máme skupiny aj v Prahe a v Londýne a včera som jednu otvorila v Bratislave lebo občas sme vo svojom okolí a predsa sa cítime samé. Nenájdeme si tú svoju „soulmate-ku“.

Prečo si si nesadla so ženami v Paríži?

Neviem, ale bolo to asi aj preto, že som vtedy nerozumela francúzsky. Išla som na francúzsku školu, pretože som si to zle pozrela. Myslela som si, že vyučovanie bude v Angličtine. Prišiel pán riaditeľ, dal príhovor po francúzsky a odišiel. A vtedy som zistila, že som nastúpila na francúzsku školu s francúzskymi hodinami. Všetky baby sa rozprávali a ja som nemohla od nich chcieť aby všetky prepli do Angličtiny. Ale aj tak si najviac rozumiem so Slovenkami, s mojimi babami.

Prečo?

Neviem, možno tam cítime našu spoločnú krv. Mám pár dobrých kamošiek, ktoré sú odvšadiaľ, ale aj tak si vždy najviac sadnem s tými mojimi. A možno je to preto, lebo sa poznáme roky a aj keď nachádzam nové priateľky, tak mám Whatsapp skupiny s mojimi dávnymi priateľkami, ktorým chcem všetko povedať. A možno je to predsa tým jazykom.

Je niečo, čo by sme si mohli od Francúziek zobrať?

Určite. Ja si myslím, že my ženy by sme sa mohli inšpirovať jedna od druhej. Francúzky sú pre mňa chladnejšie, v tom som sa inšpirovala na začiatku, lebo som bola až príliš srdečná a ľudia ma nevedeli uchopiť. Veľmi ma bavilo, aké boli chladné a ako si nikoho nepúšťali k sebe. Ale teraz už nechcem byť taká. Vyhovuje mi, že som srdečná a keď sa stretneme, tak sa hneď vyobjímame a vybozkávame.

Ešte sa vrátim k našim chybám ako každá o sebe pochybujeme a nemali by sme. Každá máme svoje chyby ale ako ich nosiť, ako sa stať bohyňou?
 

Mne tam vždy blikne tá veta mojej babky, že mám svoje muchy, ale aj motýle. Každá máme chyby, ale každá máme aj super veci. Tie veci, ktoré na sebe nemáme rady a ktoré vieme zmeniť, tak veľmi nám želám nájsť silu ich zmeniť lebo aj keď to bude ťažké, tak budeme cítiť určité vykúpenie a hrdosť, že sme t zvládli.

A potom sú veci, ktoré sa nedajú zmeniť a s nimi by sme sa mali naučiť žiť. Nemusíme ich mať rady, ale nejakým spôsobom ich akceptovať. Ja by som strašne chcela, aby nám bolo len tak dobre. Cítiť takú tú ľahkosť a jednoduchosť. Tú by som chcela zažívať čo najčastejšie. Chcela by som aby sme sa všetky dokázali zastaviť vo chvíli, keď nám je dobre. Len sa tak nadýchnuť a zapamätať si ten pocit, že aj takto nám vie byť a spomenúť si naň, keď nám dobre nie je.

Veľmi sa ženieme v živote a neuvedomujeme si chvíle, ktoré sú pekné. Ideme ďalej a ďalej a nezastavíme sa.

Áno, ja to vidím aj na Instagrame. Predtým som nahrávala minútu a pol a teraz to musí byť do 15 sekúnd. Aj Tik tok... aj kvôli týmto sociálnym sieťam máme strašne rýchle životy.

Máš za sebou projekt Som bohyňa, ktorý verím, že bude pokračovať a potom je tu kniha Svoja. Čo ešte môžeme od teba očakávať? Čo by si ešte chcela?

Vymýšľam nové projekty, ale nebudem o tom hovoriť lebo čo ak ich nedokončím. Ak ti mám povedať niečo, pri čom cítim vášeň a pričom cítim ten flow, tak to je písanie. Veľmi by som chcela písať knihy. Ja som do tejto knihy dala všetko, cítila som sa ako po pôrode. My sme to tak aj volali s grafičkou, že my rodíme tú knihu. Aj som si hovorila, že načo to tak pushujem, veď z knihy nevycítiš tie emócie, ktoré tam dávam, ale reakcie, čo mi chodia, hovoria, že baby tie emócie cítia.

Čo by si nám odkázala na záver?

Aby sme boli na seba lepšie a aby sme boli menej prísne. To je prvý krok. Myslím si, že ten prvý krok by mal byť jednoduchý lebo najťažšie je začať. Prvý krok môže byť hoci len výdych, že dobre si, nemusíš byť na seba taká prísna.