Závislosť je ako zlomenina, nevylieči sa sama

Prezradí mladá matka, manželka Michaela Duffková, ktorá sa pred piatimi rokmi rozhodla dať definitívnu stopku u nás najtolerovanejšej droge. Išla na liečenie, založila blog Zápisník alkoholičky, následne Centrum pre liečbu závislostí a ďalej šíri osvetu cez svoj silný príbeh.

Michaela, vitajte. Možno poslucháčov, ktorí vás nepoznajú, prekvapí čeština. Rada by som zdôraznila, že ste k nám prišli až z Prahy, za čo vám veľmi pekne ďakujeme. Aká bola cesta? 

Cesta bola dlhá, ale užitočná.

Čo sa na nej stalo?

No, mali sme akútneho klienta, akurát, keď som prechádzala cez Brno, tak som zastavila a urobili sme úvodné konzultácie, aby mohol čo najskôr nastúpiť do liečby.

Iba by som zdôraznila alebo vysvetlila, prečo spomíname aj Česko, tak spolu s vami, s bratmi Čechmi, sa my Slováci nachádzame na chvoste rebríčkov v spotrebe alkoholu, je to tak?

Určite to tak je, jednoznačne.

Čím to podľa vás je?

Myslím si, že to vyplýva už z histórie, vždy bol u nás alkohol veľmi tolerovaný a je dostupný, je lacný, takže tam tých aspektov, prečo to tak je, je mnoho.

Myslíte si, že v tomto zohráva úlohu aj genetika? Mali sme rozhovor, tiež v tomto podcaste, s genetičkou Michaelou Šiškovou, ktorá nám potvrdila, že my, hovorila o Slovákoch, dokážeme lepšie tráviť alkohol ako napríklad Číňania. Tí sú z jedného poldecáku mimo a my práve zvládneme toho veľa.

Asi môže byť, i keď Čína, to je úplne druhý koniec sveta, ale keď sa pozrieme napríklad na severské štáty, tak tam tie podmienky na predaj alkoholu a celkovo na konzumáciu sú úplne iné a konštitučne a geneticky na tom nebudú oveľa rozdielnejšie ako my.

Takže ja myslím, že to, že si povieme, že geneticky sme na to lepšie naprogramovaní, nahráva tomu, že sme sa dostali na prvé a druhé alebo druhé a tretie miesto v konzumácii alkoholu.

Vždy je to o vlastnom rozhodnutí, nie?

No jasné, to jednoznačne.

Som taktiež veľmi rada, že k nám prichádzate presne v tomto mesiaci, február, nazýva sa aj Suchý február, čiže mesiac bez alkoholu, a to bol presne čas, keď ste sa pred šiestimi rokmi rozhodli odhaliť svoju identitu na podujatí Suchého februára, ale v Česku.

Mám taký pocit, že v Česku je Suchý február viac rozšírenejší. Tam už prebieha 12. ročník, u nás sa táto iniciatíva organizuje iba tretí rok. Ako to vy vnímate?

Ja to určite vnímam ako dôležité pre niekoho, kto chce zistiť, aký má vzťah k alkoholu, potom ale nemusí ísť len o Suchý február, ale môže ísť pokojne o Suchý január alebo Suchý marec. Nemusí k tomu určite slúžiť ten najkratší mesiac v roku, ale všeobecne ja akúkoľvek osvetovú kampaň vnímam, samozrejme, pozitívne.

Suchý február u nás ešte nie je veľmi známy, lebo keď som sa doma pýtala, že viete, čo je to Suchý február? Pozerali na mňa zmätene. Ako je to u vás v Česku?

Áno, u nás už je pomerne známy, asi sa o tej kampani vie. Určite budú miesta a ľudia, ktorí vôbec nevedia, o čo ide, ale v tých väčších mestách väčšinou vedia, čo to Suchý február je.

Spomínali ste, že hoci ide o najkratší mesiac v roku, je to dobré na odskúšanie si toho, či mám nejaký problém. Kedy je ten čas alebo kedy spozornieť, že naozaj už niečo nie je v poriadku?

Ja si všeobecne myslím, odhliadnuc od Suchého februára alebo od iného mesiaca, vo chvíli, keď spozorujete, že alkohol je silná priorita na vašom rebríčku hodnôt, ovplyvňuje vaše koníčky, váš život, čokoľvek kvôli nemu odkladáte, aby ste sa mohli napiť, tak v tú chvíľu je rozhodne treba spozornieť.

U nás na Slovensku a myslím, že aj u vás v Česku je to tak, že praktizujeme zdravotné pitie, dáme si pivko, lebo má vitamíny, nejaké vínko na červené krvinky, poldecák domácej na bolesť brucha. Tvrdíme, že daj si a bude ti lepšie, takže toto zdravotné pitie asi nie je tiež úplne v poriadku.

To určite nie je v poriadku a už je aj vedecky dokázané, že žiadna zdravá miera alkoholu neexistuje. Nie je to ani jedno deci vína, keby aj mal alkohol nejaký benefit, tak je tak rozdielny u každého, a je to v takom malom množstve, že sa to vôbec nedá ani považovať za zdravotné pitie. Prosto to tak nie je. Alkohol nemá žiadny zdravotný benefit.

Ako rozpoznať alkoholika? Vo vašom prípade to napríklad bolo aj tak, že vy ste chodili do práce, nikto nič nevedel, fungovali ste ako hodinky. Dá sa to vôbec rozpoznať?

Dá sa to, ale človek naozaj musí byť vnímavý k svojmu okoliu, a potom to spozorujete. To nemusí byť o tom, že niekoho vidíte opitého, ale môže sa vyhovárať z dohodnutých schôdzok alebo sa na niečom dohovoríte a prestáva naň byť spoľahnutie. To sa bavíme o širšom okolí. Pokiaľ sa bavíme o človeku, s ktorým žijete v spoločnej domácnosti, tak to jednoznačne spoznáte.

Ako to bolo u vás? Ako začal váš vzťah k alkoholu?

Ten začal dávno predtým, než som začala piť tak, že to potom skončilo liečbou, ale môj vzťah začal už niekedy v neskorej puberte, asi niekedy, keď som mala 16 - 17, nebudeme si teda nahovárať, že som začala piť až od osemnástich, to určite tak nebolo.

A ja som nikdy nemala „záklopku“. Nikdy som nespoznala, kedy je ten posledný pohár, aby som neodpadla. Takže to bola jedna vec a druhá vec je, že na mňa vždy ten alkohol fungoval, aby som sa uvoľnila.

Hoci to nevyzerá a mnoho ľudí sa tomu veľmi čuduje, pretože ma videli v rôznych médiách, som veľký introvert a dosť asociálny, mám dosť problém byť v kontakte s väčšou skupinou ľudí.

A čím som staršia, tým je to horšie, ale už v tom pubertálnom veku som mala pomerne problém nadväzovať kontakty, takže mi to veľmi pomáhalo sa v tomto uvoľniť. To bola tá prvá fáza, potom som spoznala manžela, to som vlastne nepila vôbec, otehotnela som.

A po pôrode dcéry to začalo postupne tu-tam pohár, potom to boli dva poháre a vtedy, bohužiaľ, myslím, veľa zohralo rolu nejaké moje psychické rozpoloženie, ktoré vôbec nebolo dobré, ale pre mňa nejaká téma duševného zdravia v 23 bola úplne mimo, to som vôbec nevedela, ktorá bije. Do toho hormonálna nerovnováha, ktorá, samozrejme, po pôrode je veľmi výrazná a ešte naša situácia doma...

Alkohol mi toto všetko vypínal. Zo začiatku pohárik, samozrejme, potom dva, tri. Ten rozjazd bol pomerne rýchly, aj tolerancia veľmi rýchlo stúpala, takže ja som vlastne vďaka Bohu nebola v tej svojej alkoholovej kariére tak dlho. Možno vďaka Bohu pre moje okolie, pretože to je potom pre okolie nesmierne náročné. Na liečbu som nastúpila v podstate po 3,5 rokoch, keď by som to vzala od začiatku.

Hovoríte, že sa to veľmi rozbehlo, ale kedy bol ten zlom, že ste si naozaj uvedomili, že vás začal alkohol ovládať? Bolo to tak zo začiatku, že ste si to nepripúšťali?

Áno a vôbec dostať sa k tomu, aby človek zistil, kde ten bod bol, to väčšinou zistí až v priebehu liečby, niekedy až po nej. To vôbec nevnímate v tej chvíli, ste v tom, to znamená, že vy na to vôbec nemáte ten reálny náhľad.

Hovorili sme si o tom, že najskôr ste si nahovárali, že to zvládnete sama. Verili ste tomu alebo ste sa báli požiadať o pomoc?

Myslím si, že oboje. Jedna vec je, že človek sa hanbí s tým niekam ísť, pretože má pocit, že je to obrovské zlyhanie a druhá vec je, že to stále nevnímate asi ako taký problém a hovoríte si, no to jednoducho musím zvládnuť. Je to môj veľký problém a veľa sa s tým stretávam u klientov, že si hovoria, zvládla som všetko, musím zvládnuť aj toto.

Dá sa to vôbec zvládnuť sám?

Teraz som to práve chcela povedať, ono sa to fakt nedá. To nie je vôbec o vôli alebo o tom, aký je človek silný, slabý, bohatý, chudobný, zdravý, chorý, to je úplne jedno. Zvládnuť závislosť sám je v podstate nereálne.

Vy sa na to musíte pozerať ako na chorobu a zlomenú nohu si tiež nediagnostikuje človek sám. Tiež si ju sám nezahojí, musí ísť k doktorovi, ten to musí zrengenovať, nasadiť sadru, nejakú dobu tá liečba trvá.

Pri závislosti je to úplne rovnaké. Musíte ísť k odborníkovi, prebrať to s ním, ten navrhne adekvátne riešenie tejto situácie. Musíte pozbierať veľkú odvahu, je to veľký krok, ale vo chvíli, keď ten krok urobíte, tak ste na ceste k tomu, že získate späť kontrolu nad vlastným životom.

Dôležité je povedať, že vás k tomu nemôže nikto donútiť, musí to byť vaše rozhodnutie. Je nejaká konkrétna udalosť, na ktorú si spomínate, možno vám aj teraz prejdú zimomriavky po chrbte, že toto bola tá vec, že ​​už dosť?

Ja by som len chcela ešte reagovať na to, že vás k tomu nemôže nikto donútiť, aby to ľudia nebrali tak, že vlastne necháme toho človeka sa upíjať a keď mu to dôjde, tak niekam pôjde. Takto to nie je.

Nátlak zo strany rodiny tam je z môjho pohľadu nutný. Nie agresívnou formou, ale racionálne, v pokoji, stále ponúkať pomoc. Ponúkať rovno to riešenie. Poď, toto sa dá riešiť, budeme to riešiť tou a tou liečbou a môžeš ísť tam a tam. Takéto sú možnosti a argumentovať situáciami, ktoré nastávajú.

Ako nájsť zlatú strednú cestu alebo prienik medzi tým, keď sa na toho človeka ani nevykašleme, ale aj dáme najavo, že to nie je v poriadku?

Je to veľmi náročné, to už je potom ozaj individuálne. Každý máme hranice niekde inde, ale je potrebné si v určitej chvíli uvedomiť, že život máme iba jeden a ničiť si ho tým, že niekto vedľa mňa pije a neprijíma vôbec ten variant, že by sa šiel liečiť, to nemá cenu sa v tom utápať.

Vo chvíli, keď je vedľa vás niekto, kto sa upíja, ale je tam nejaká aspoň malá sebareflexia a bavíme sa o tom, že to netrvá 20 rokov, tak tam určite je na mieste s daným človekom stále o probléme komunikovať.

Je nesmierne dôležité sa pri tom nedostávať do hádok, do agresivity, pretože v tej chvíli začnete útočiť jeden na druhého a nikam to nevedie. Hoci je to strašne ťažké, tak vo chvíli, keď sa rieši liečba alebo sa hovorí o probléme závislosti, tak je potrebné naozaj zostať v pokoji.

Alkoholik totiž už z podstaty veci pôjde hneď do útoku, on sa bude snažiť prehodiť ten problém na toho, s kým o tom hovorí, alebo na kohokoľvek iného, iba on nie je ten zlý. Je zásadné riešiť to v pokoji, pripraviť si argumenty a takto fungovať.

Čo bolo to, čo vás presvedčilo? Možno to bola nejaká konkrétna udalosť alebo to bola podpora rodiny. Stáli pri vás dlho?

Áno, určite, bol tam nejaký nátlak zo strany manžela, mojej mamy, od bratov, ale u mňa to gradovalo do úplne nezmyselného stavu, kedy som prepila celý víkend a vôbec som nevedela, či je deň, alebo noc. Len by som chcela podotknúť, že v piatok som bola v práci a takto som sa zriadila počas piatka večera, soboty a nedele. V pondelok som ležala v kúpeľni pri mamke a bolo mi strašne zle.

Vedela som alebo som mala pocit, že buď ma zabije to, že budem triezveť, alebo to, že budem piť ďalej. Toto bolo vlastne to, prečo som zdvihla telefón, zavolala som adiktologičke, u ktorej už som predtým bola, lebo ma tam poslal manžel. Ale vďaka Bohu, ona mi dohovorila detox, kam som mohla za dva dni nastúpiť...