Slováci nevedia a ani nechcú poskytovať prvú pomoc

Práve leto je čas, keď trávime viac času vonku, pri pohybových aktivitách, na dovolenkách a výletoch a riziko nielen zranení sa tak zvyšuje.

Ako teda ochrániť seba, svoje deti, ale aj svojich rodičov a kedy je čas volať na pomoc záchranku? Už o chvíľu prezradí lekár a záchranár Viliam Dobiáš, ktorý zachraňuje životy už takmer polstoročie.

Pán doktor, vitajte v podcaste. Prišli ste k nám priamo zo služby. Aká bola?

Taká bežná, priemerná by som povedal. Je to vždy pestré. Ten sortiment pacientov, ktorých som mal za posledných 24 hodín, bol od jednotýždňového bábätka až po 91-ročného pána s Alzheimerovou demenciou v domove sociálnej starostlivosti. Mám dobrý pocit, že som všetko zvládol, čo bolo treba. Zobral som ich do nemocnice na ďalšie vyšetrenie a to, čo sa dalo vyriešiť na mieste, tak som vyriešil na mieste a odbremenil tým urgentné príjmy.

Boli medzi nimi aj nejaké letné prípady alebo letné úrazy?

Boli dva také kolapsy z tepla a z nedostatočného pitného režimu, takže to je letné, ale tie kolapsy, samozrejme, sa vyskytujú v priebehu celého roka, ale niečo také typicky letné nebolo. Spomínam si ale na prvý prázdninový deň minulého roku, keď len v jednom okrese na Slovensku boli dve mŕtve deti a dve ťažké zranenia, a to bolo len v jednom okrese, ktorý má odhadom nejakých 60 -70 tisíc obyvateľov. Minulý rok to leto začalo úplne katastroficky.

Bolo to teda z tepla?

Tie minuloročné príhody boli zapríčinené bicyklovaním, plávaním a podobnými aktivitami, ale v tejto službe som zažil, že ešte v ľuďoch doznieva to teplo, aj keď sa posledné dva dni trochu ochladilo. Dlh na pitnom režime, ktorý môže byť aj niekoľko litrov u dospelého človeka, to ľudia nedokážu dobehnúť, takže dobieha to ich.

A teda všetci tí, čo mi o 11. pred obedom odpadávajú na ulici alebo doma, a keď sa pýtam, čo raňajkovali, tak mi povedia, že nie, že oni nemajú chuť na raňajky... tak sa ich potom pýtam, či majú väčšiu chuť na to odpadávať do prachu a do špiny na chodníku a robiť divadlo pre okoloidúcich. Pozerajú sa na mňa, že ich nútim do nejakých nezmyselných aktivít, aby ráno začali trebárs s veľkým pohárom vody na začiatok dňa.

Keď sme otvorili tému kolapsu, ako postupovať, keď uvidíme niekoho, že pri nás skolaboval?

Ľudia sa boja podať prvú pomoc a odôvodňujú to najmä tým, že nevedia čo skôr, že keď vidia, že sa niečo stalo, tak sa snažia spomenúť si, keď napríklad absolvovali nejaký kurz prvej pomoci a šesť hodín sa tam rozprávalo. Čo teraz? Zrazu si človek nevie na nič spomenúť, ale prvá pomoc je veľmi jednoduchá v tom, že vždy, keď sa stane niečo akútne, či je to úraz, náhle ochorenie, alebo podobne, treba spraviť len dva kroky, nič viac.

Prvý krok je zistiť prítomnosť alebo neprítomnosť vedomia, a to oslovením a zatrasením dotyčného. A druhý krok je zistiť prítomnosť dýchania tým, že pozerám na hrudník, či sa hýbe, počúvam a cítim pri ústach človeka v bezvedomí, či dýcha. Na základe týchto dvoch krokov to je veľmi jednoduché, zaberie to aj neskúsenému maximálne dvadsať sekúnd.

Máme štyri možné situácie. Buď je pri vedomí, v bezvedomí, dýcha, nedýcha a na základe kombinácie týchto faktorov sa odvíja prvá pomoc. Ak vidím, že spadol z rebríka alebo ho zrazil kolobežkár, spýtam sa, haló, počujete ma? Skontrolujem dýchanie, a keď mi odpovie, je pri vedomí a dýcha. Opýtam sa, čo sa stalo, čo vás bolí? Poskytnem prvú pomoc podľa toho, na čo si ten postihnutý sťažuje.

Druhá možnosť je, že je človek v bezvedomí, ale dýchanie je prítomné, zachovalé. V takom prípade ho treba otočiť do stabilizovanej polohy na boku, aby sa nezadusil vyvráteným žalúdočným obsahom. To je veľmi častá príčina úmrtia v bezvedomí. Stabilizovaná poloha na boku je veľmi jednoduchá. Osemročné dieťa dokáže dospelého 100-kilového človeka otočiť do tejto polohy a zachrániť mu život.

Tretia možnosť je, že je v bezvedomí a nedýcha. To znamená zastavenie krvného obehu, čiže začíname oživovanie, stláčanie hrudníka a prípadne striedame so záchranným dýchaním, keď to máme nacvičené. A štvrtá možnosť je, že ten človek je pri vedomí, ale nedýcha. To znamená, že sleduje nás, má otvorené oči, ale nemôže rozprávať, a to je vtedy, keď sú upchaté dýchacie cesty nejakým cudzím telesom.

U malých detí to môžu byť hračky, mince, batérie a podobne a u väčších detí a dospelých to býva hlavne potrava, ktorá prosto zabehne a upchá dýchacie cesty. Čiže na základe dvoch vecí, vedomie, bezvedomie, dýcha, nedýcha, mám štyri smery poskytovania prvej pomoci, je to veľmi jednoduché. A ešte za tých dvadsať sekúnd, než zisťujem vedomie a dýchanie, keď vidím niekde krvácanie, teda krv, tak pamätajme, krvácanie je tiež život ohrozujúci stav.

Krvácanie treba zastaviť. Čiže týmto jednoduchým postupom na začiatku mám ošetrených všetkých päť stavov bezprostredného ohrozenia života. Vrátim sa ešte k tomu kolapsu. Človek, ktorý odpadne, je v bezvedomí a väčšinou dýcha, ale treba to zistiť čím skôr, pretože v ten moment, keď človek padá v preplnenej mestskej doprave alebo odpadáva na ulici, tak nevieme, o čo ide. Bezvedomie je len jeden z príznakov, čiže treba zistiť aj dýchanie.

Ak je to len bežný kolaps, tak človek je v bezvedomí a dýcha, ale tým, že sa uvedie po odpadnutí do vodorovnej polohy, tak než zistím prítomnosť, neprítomnosť vedomia a dýchania, väčšinou sa už začína preberať a otvára oči. Opakujem, pokiaľ je to bežný kolaps. V takom prípade ho nechám ešte chvíľku ležať, prípadne posadiť ho a dať vypiť nejakých pár hltov tekutín a prípadne v tomto bode zistiť, či je to dýchanie.

Spýtame sa ho, či raňajkoval, kedy naposledy jedol či predvčerom, alebo včera večer a podobne a tým pádom je situácia vyriešená, pokiaľ je to jednoduchý kolaps. Samozrejme, u starších ľudí môže prichádzať do úvahy ako príčina aj predávkovanie nejakých liekov proti vysokému tlaku, aj nejaká srdcová príhoda a podobne, ale v drvivej väčšine aj u tých starých ľudí v týchto horúčavách je to len nedostatočný pitný režim.

Podľa čoho sa rozhodnem, či volať záchrannú zdravotnú službu?

Pokiaľ je to mladý zdravý človek, opýtam sa, či sa lieči na nejaké choroby, užíva nejaké lieky. Ak mi povie, že posledné 3 - 4 hodiny neprijímal žiadne tekutiny alebo v noci nespal, lebo sa učil na skúšky a podobne, tak stačí, aby sa napil, aby si zajedol nejaký keks 2 - 3x. Potrebuje si zahryznúť nejakú energiu a môže po piatich minútach pokračovať v tom, čo mal naplánované.

Pokiaľ je to starší človek, spýtam sa, či má nejaké choroby, či užíva nejaké lieky a ak je úplne v poriadku, nemá žiadne ťažkosti, za minútu, dve po prebratí sa z bezvedomia, môže pokračovať v aktivitách. Ak ale pociťuje nejaké ťažkosti s dýchaním, prípadne bolesti za hrudnou kosťou, sťažené dýchanie alebo prosto točenie hlavy a podobne, tak v takom prípade, samozrejme, treba volať na tiesňovú linku.

Svoje povolanie vykonávate už neuveriteľných 46 rokov. Musí to byť veľmi veľká vášeň. Ako sme na tom my Slováci, čo sa týka prvej pomoci. Sme ochotní ju poskytovať?

Keď sa robia všelijaké rebríčky v rámci Európy, korupcia a podobné veci, tak v prvej pomoci sme na chvoste. Ťažko povedať či medzi poslednými tromi alebo piatimi, ale v každom prípade je to dosť tragické, ako Slováci nechcú a nevedia poskytovať prvú pomoc.

Robili sa viaceré štúdie a vyšlo to tak, že keď boli nafilmované nejaké kvázi jednoduché nehody, tak zhruba 20 % ľudí sa pristavilo a boli ochotní pomôcť, to znamená každý piaty.

No z toho každého piateho len každý piaty vedel, čo treba robiť. Ostatní sa pristavili s tým, že aj by teda niečo chceli, ale nevedia čo a ako. Prebiehala taká veľká európska štúdia, pred rokom. Tri mesiace v celej Európe všetky záchranné služby sledovali náhle zastavenia krvného obehu, ku ktorým prichádza záchranná služba, to znamená všetky náhle úmrtia alebo zastavenia obehu bezvedomia mimo nemocníc, čo je asi 80 % všetkých týchto stavov.

Pri sto náhlych zastaveniach obehu sa to v 70 prípadoch stane v prítomnosti nejakého očitého svedka, ktorý je s tým človekom v bezprostrednom vizuálnom kontakte alebo trebárs počuje, že vo vedľajšej miestnosti niečo buchlo.

Takže to znamená, že 70 % ľudí odpadne do bezvedomia v prítomnosti nejakej dospelej svojprávnej osoby a vo vyspelých škandinávskych krajinách je až 80 % ľudí ochotných začať oživovanie a poskytnúť prvú pomoc. Na Slovensku je to len tretina.

Čím to je spôsobené? Nevedia, ako na to, alebo sa bojíme?

Ja, keď počúvam ľudí, že bojím sa, aby som nepoškodil alebo že neviem, čo by som robil, tak možno som cynik, ale hovorím, že to sú výhovorky, pretože dnes naozaj každý má možnosť absolvovať kurz prvej pomoci a naučiť sa niečo pre potreby svojich blížnych, pretože náhle stavy, ktoré sa môžu vyskytnúť, či už sú to náhle ochorenia, alebo úrazy, v 75 % čiže v troch štvrtinách, sa stanú v prítomnosti buď rodinných príslušníkov, alebo kolegov na pracovisku.

To znamená, že šanca, že budeme poskytovať prvú pomoc niekomu úplne cudziemu, je veľmi malá. Prvú pomoc budú poskytovať rodičia deťom, deti rodičom, vnúčatá starým rodičom. Skúste povedať kolegovi, s ktorým sedíte desať rokov v kancelárii, že keď ty odpadneš alebo začneš krvácať, tak ja ti neposkytnem prvú pomoc. Toto by asi nikto nedokázal povedať z očí do očí, ale keď k tej situácii príde, tak prvá pomoc poskytnutá nie je.

Čiže naozaj viem aj svojim rodinným príslušníkom a blízkym kamarátom zachrániť doslova život a je to veľmi jednoduché.

Áno, ja sa venujem výučbe a školeniam prvej pomoci a jej nácvikom 40 rokov. A vždy, keď o tom rozprávam, aké je to jednoduché, tak mám zimomriavky, že ako úplne v podstate primitívne jednoduché postupy dokážu doslova zachrániť život.

Ľudia hovoria, že veď zavoláme záchranku a v nemocnici sa postarajú, ale ten človek sa do nemocnice ani nedostane, alebo keď sa dostane, alebo príde záchranka, tak už sú také škody napáchané, napríklad s bezvedomím a zatečením žalúdočného obsahu do dýchacích ciest, alebo odumretým mozgom, že to už potom žiadna záchranka a ani tie najlepšie nemocnice s tým nič nespravia.

Ten človek je stratený, buď zomrie, alebo bude mať trvalé následky a rodina ho bude mať na starosti ako nemohúceho, nepohyblivého, imobilného invalida na lôžku v plienkach a kŕmenie cez hadičku. Prvá pomoc je ozaj taká jednoduchá, že napríklad oživovanie, to znamená stláčanie hrudníka, záchranné dýchanie pri náhlom zastavení obehu, je asi fyzicky najnáročnejšia časť z poskytovania prvej pomoci a dokáže ju aj dieťa.

Ide o stláčanie hrudníka dospelého človeka do tých 5 - 6 cm. Je dokázané vedecky a seriózne, že 10 – 12-ročné dieťa je mentálne aj fyzicky dostatočne vyvinuté na to, aby poskytlo oživovanie alebo resuscitáciu dospelému človeku. To znamená, že 10-ročné dieťa, ktoré absolvuje v škole kurz prvej pomoci, dokáže zachrániť život svojej babičke, dedkovi, rodičom a podobne.

Takže keď to dokážu 10-ročné deti, pritom 10 – 12-ročné dieťa za normálnych okolností váži okolo 35 kg, tak keď mi na kurze prvej pomoci nejaká 40-ročná slečna povie, že jój, ja nevládzem stláčať, tak jej poviem - motivácia. Takže vy,  keď máte 40 kíl, tak to dokážete tiež.

Ja si to asi viem predstaviť, že je to strach, že hoci to ovládam, ale či v tej chvíli mi napadne, že čo a ako spraviť... ale už viackrát ste to spomínali, že aj nedokonalá, hoci len základná pomoc je lepšia ako nič.

Áno, každý si pamätá zo školy ešte z branných cvičení 5T, ktoré máme spraviť pri šoku a práve tých 5T je ideálna prvá pomoc pri šoku. Teraz, keď v rámci paniky, ktorá je, samozrejme, pochopiteľná, pretože sa s tým nestretávate pravidelne, spravíte len 3T z tých piatich, to nie je zle poskytnutá prvá pomoc. Nie je to úplné, nie je to dokonalé, ale aj 3T je lepšie a viac ako 0T, čiže keď nespravíte nič.

A pripomeňme poslucháčom, čo je to 5T?

Ticho, teplo, transport, tíšenie bolesti a tekutiny. Postupne sa aj prvá pomoc zjednodušuje, v minulosti sa veľmi bazírovalo na rôznych veciach a zistilo sa, že to nie je až tak podstatné. Takže, keď chceme, aby si ľudia zapamätali podstatné veci, tak treba povedať radšej menej, z toho si zapamätajú viac, ako keď ich ohúrim vedomosťami a poviem toho zbytočne veľa.

Pri každom poranení, pri každom úraze skôr alebo neskôr príde šok. Netreba preto poznať príznaky šoku, ale keď vidím nejaký úraz, tak treba začať hneď s ošetrovaním, s poskytovaním protišokových opatrení. A teda pohodlná poloha pre postihnutého.

To znamená, že človek mi vie povedať, či mu je príjemnejšie ležať, či sedieť. Keď to nevie zistiť okamžite, tak ho položím do ležiacej polohy, a keď mi povie, že sa mu zle dýcha, radšej by som si sadol, tak je to vyriešené.

Ďalej treba brániť stratám tepla, pretože pri blížiacom sa šoku je to tiež život zachraňujúci výkon, to znamená, v každej autolekárničke je termofólia alumíniová alebo ho prikryte dekou, alebo čímkoľvek, čo vám napadne. Môžete zobrať zo seba kabát dole a prikryť toho postihnutého a ešte ošetrenie poranení, ktoré má, to znamená, keď je boľavá nejaká končatina po páde, po kopnutí, tak znehybniť.

Ak je krvácanie, tak zastaviť ho, keď je popálenina, tak chladiť popáleniny a zároveň s poskytovaním prvej pomoci, teda aj nejaká pohodlná poloha, brániť stratám tepla, to je v podstate celé.

Čo sa týka tekutín, pri prvej pomoci ich nedávame, ale ľudia sa často pri prichádzajúcom šoku sťažujú na pocit smädu. Pozor na to, keby sa napili, tak hrozí vracanie, pretože nefunguje žalúdok a črevá, čiže tam zvoľme trochu luxus, by som povedal - navlhčiť nejakú textíliu, vreckovku vodou a potrieť pery.

Zvlhčiť ich, ten človek má lepší pocit a aj ten lepší pocit je vlastne prvá pomoc pri šoku, pretože psychické upokojovanie je tiež dôležité, pretože keď sa niečo stane, každý rozmýšľa nad tým, čo so mnou bude, bude to mať následky, ako dlho budem v nemocnici a podobne.

Súčasť psychického upokojenia je aj to, keď niekto poskytuje prvú pomoc a snaží sa suverénne potlačiť svoju nervozitu, nedávať to najavo, neochká, nelamentuje, ale snaží sa tváriť nezúčastnene, čo sa týka emócií.

Aký je v tom rozdiel, keď oživujeme alebo pomáhame deťom, seniorom a dospelým?

Povedal by som, čo sa týka oživovania, to znamená stláčanie hrudníka a záchranné dýchanie pri zastavení krvného obehu, pre väčšinu laikov platí, že dospelých a deti oživujeme rovnako. Ale! Rodičia, starí rodičia, učitelia, animátori a ľudia, ktorí sú v kontakte s deťmi a aj zdravotnícki pracovníci, by mali vedieť zopár odlišností oživovania detí na rozdiel od dospelých.

Samozrejme, pamätať si tie odlišnosti, na to človek potrebuje motiváciu. Čiže keď mám deti alebo som v kontakte s deťmi, tak by to mala byť moja povinnosť tie odlišnosti poznať. Postup pri dospelých je taký, že keď vznikne bezvedomie, zisťujem, či je prítomné dýchanie.

Keď je človek v bezvedomí a nedýcha, začínam u dospelého oživovanie tridsiatimi stlačeniami hrudníka, a potom, keď to mám nacvičené, tak po tridsiatich stlačeniach aplikujem dva záchranné vdychy.

V prípade, že nemám nacvičené na modely pod dohľadom inštruktora kompletné oživovanie, tak bez dýchania len stláčam hrudník. Operátori tiesňovej linky vedia rozpoznať, že by mohlo ísť o takúto situáciu a vedia ľudí, ktorí sú pri telefóne a pri tom postihnutom telefonicky inštruovať. Volá sa to telefonicky asistovaná neodkladná resuscitácia.

Je to postup, ktorý sa používa na celom svete, takže keď je človek ochotný začať, tak ho operátor vie navigovať tak, aby mal istotu, že to robí dobre. V podstate taký žolík na telefóne. Pri deťoch je odlišnosť v tom, že pri bezvedomí a neprítomnosti dýchania ich oživujeme tak, že najprv 5-krát vdýchneme pri záklone hlavy a priechodných dýchacích cestách do úst a po piatich vdychoch začíname 15 stlačení hrudníka a 2 vdychy.

Ale... Hovorím, že treba to mať nacvičené v rámci kurzu prvej pomoci pod dohľadom skúseného akreditovaného inštruktora, pretože keď to človek nemá nacvičené, tak je to v podstate zložitejšie a v tých prípadoch potom resuscitujeme aj deti ako dospelých. Čím sú menšie deti, tým je ten rozdiel oživovania dôležitejší, to je tiež vec, ktorá u nás nie je nejako špeciálne zafixovaná.

Rodičia by to mali považovať za samozrejmosť, že nebudú volať záchranku, keď sa niečo stane, ale už počas tehotenstva by si mali prečítať, čo sa môže u detí vyskytovať, aké náhle stavy ochorenia poprípade absolvovať kurz prvej pomoci.

U nás majú niektorí učitelia absolvovaný kurz prvej pomoci, ale neviem o tom, že by to bolo povinné, že by v každej škole muselo byť niekoľko učiteľov vycvičených na poskytovanie prvej pomoci u detí, ale v zahraničí je to podmienka pomaly dôležitejšia ako absolvovanie pedagogickej fakulty.

Ako často by sme si tieto informácie o prvej pomoci mali zopakovať?

Dobrá otázka, pretože ľudia si myslia, že keď to raz absolvujú, tak je to na celý život vybavené, ale, pochopiteľne, prvá pomoc, tá najdôležitejšia, je manuálna zručnosť, ktorú treba občas osviežovať. Pre laikov, nezdravotníkov, sú medzinárodné odporúčania, že treba absolvovať základný kurz prvej pomoci, a potom taký občerstvovací skrátený kurz zhruba každé 2 až 4 roky.

Je dobré si to pripomínať, pretože sa niektoré veci zmenia, niektoré sa prestanú robiť, lebo sa zistí, že je to neúčinné, niektoré nové sa zavedú, čiže na jednej strane si ľudia po tých 2, 3, 4 rokoch občerstvia manuálne zručnosti, ktoré sa naučili, a zároveň sa aj dozvedia ďalšie, nejaké novinky a podobne. Ešte stále sa stretávam s tým, že ľudia sa ma pýtajú na škrtidlo pri krvácaní, ale to už sa minimálne 15 rokov pre laikov nepoužíva.

A tiež asi dvadsať a možno tridsať rokov sa popáleniny chladia studenou tečúcou vodou, napriek tomu sa stále stretávam s tým, že ľudia na popáleniny lejú oleje, sypú hladkú múku, polohrubú, kyslú smotanu, šľahačku, vajíčka, žĺtka, bielka, celé vajce a prosto celý potravinový sortiment. Napriek tomu, že prvá pomoc je veľmi jednoznačná, tečúca studená voda z vodovodu už ozaj 20, 30 rokov.

Podobne pri protišokových opatreniach dlhé roky platilo, že sa má použiť protišoková poloha so zdvihnutými dolnými končatinami, tak to už sa tiež zhruba sedem rokov pri úrazových stavoch nepoužíva.

Už viackrát som vás počula prízvukovať, že prvá pomoc je až tá druhá a prvá by mala byť prevencia. Čo si pod týmto pojmom prevencia máme predstaviť?

Prvá pomoc je najdôležitejšia, keď sme svedkom vzniku nehody, úrazu či náhleho ochorenia. Je nesmierne dôležitá, život zachraňujúca, lebo teda minimálne bráni trvalým následkom, ale úplne najjednoduchšie je, keby tie úrazy nevznikali. A žiaľ, špeciálne na Slovensku, sú ľudia totálne ignorujúci všetky preventívne opatrenia, ktoré by vzniku úrazov a ohrození života trvalých následkov mohli zabrániť.

V zahraničí vidieť cyklistu bez prilby je rarita. Vidieť cyklistu s prilbou je zase rarita na Slovensku. Takisto, keď chodím lyžovať do Rakúska, keď tam vidím lyžiara bez prilby, nie je ich veľa, ale je to buď Slovák, Maďar, Poliak, alebo Rus. Všetci ostatní majú prilby, dokonca v Rakúsku nie je zákonom nariadené používanie prilby pri bicyklovaní, pri lyžovaní, ale napriek tomu to všetci robia.

U nás je zákon a povinnosť používať prilby pre deti pri bicyklovaní a napriek tomu to nikto nedodržiava. A pritom stačí otras mozgu, pád z bicykla pri pomalej rýchlosti 10 km za hodinu. Otras mozgu vznikne hneď tým, že sa hlavou narazí na druhého cyklistu alebo na zem a podobne. Ten otras mozgu môže byť sekundové bezvedomie, ktoré nezaregistruje ani svedok príhody, ani postihnutý, je tam spätná strata pamäti.

To je jediný spoľahlivý dôkaz o tom, že bol otras v mozgu, že ten človek nevie popísať, čo sa stalo tesne pred tým, ako spadol a ako si udrel hlavu. Môže sa stať, že to prejde bez následkov, ale zhruba v tretine prípadov otrasu mozgu, niekedy po piatich, niekedy až po pätnástich rokoch, vznikne tzv. poúrazová epilepsia.

A tí ľudia si už ani nepamätajú, že mali niekedy úraz hlavy, lebo buď to bolo dávno, alebo si to nepamätajú, pretože je prítomná spätná strata pamäti, a zrazu vznikne epilepsia.

A epilepsia už komplikuje život pri niektorých zamestnaniach, povolaniach. Znamená to pravidelné kontroly u neurológa, pravidelné užívanie liekov, životospráva, dodržiavanie spánkového režimu, vylúčenie alkoholu, môže to znamenať stratu vodičského preukazu. A to všetko len preto, že niekto si nedá prilbu pri bicyklovaní.

Sme naozaj takí ľahostajní k nášmu zdraviu?

Totálne. Hrozne. Toto je jedna z vecí, ktoré ma najviac deprimujú, ale to nie je len používanie prilieb pri bicyklovaní, lyžovaní, ale takisto chrániče kolien, lakťov, zápästí pri korčuľovaní. Kolobežky sú teraz moderné, ale vidieť kolobežkára s prilbou je ozaj rarita.

Tá 40-kilometrová rýchlosť, niektoré kolobežky si ľudia vedia prerobiť aj na vyššie rýchlosti, je v podstate rýchlosť auta, ale v tom aute, keď človek narazí, je chránený aspoň plechmi, ale na kolobežke a na bicykli nie je chránený nijako.