Čo môže spustiť panický atak a čo robiť, keď sa u nás objaví?

Miro Frindt je stálica RTVS, dlhoročná tvár spravodajských relácií. Ešte si spomínaš na časy, keď sme spolu robili v STV-čke Ranný magazín?

Bolo to také milé, také na hranici medzi profesionálom až amatérom, varili sme tam, aj klipy sme púšťali, skúšali sme všetko možné. (smiech)

Áno, ja som už vtedy mala stres až priam úzkosti, lebo ja som bola tá začínajúca. V našej dvojici som zastávala amatérsky post ja, ty si bol ten skúsený a z môjho pohľadu veľmi sebavedomý moderátor, ktorého len tak hocičo a hocikto nevyvedie z rovnováhy.

Tak som to ja vtedy vnímala. A možno práve preto by som ťa vôbec, ale vôbec netipovala na človeka, ktorý by mal alebo by mohol mať niekedy problémy s úzkosťami. A predsa.

V tom období, keď sme spolu pracovali a vysielali, sa vlastne nič nedialo. Vtedy bolo všetko v poriadku. Nemyslím si, že som pôsobil nejako prehnane sebavedomo, ale bol som dlhšie v televízii.

Ty si prišla z rozhlasu, ak sa nemýlim a mnohé veci možno človek, ktorý príde do televízie, vníma inak. Je tam, samozrejme, viac výkyvov a na isté veci, na ktoré sme my zvyknutí, si musia ľudia, ktorí prichádzajú do rozhlasu, zvykať.

Možno preto si mala pocit, že som bol sebavedomý, ale aby som sa vrátil k našej téme. Ľudia dokážu dlho fungovať tak, že si mnohé veci ani neuvedomujú. Televízia je stresové prostredie, médiá vo všeobecnosti sú stresové prostredie. Čiže roky fungujete pod nejakým minimálnym napätím a raz jednoducho ten pohár pretečie.

A zhodou okolností to príde, hovoria to odborníci a v mojom prípade sa to aj potvrdilo, že tá úzkosť príde v čase, keď si akoby v úplnej pohode, keď vôbec nič neriešiš a nemáš pocit, že by si riešila nejaký problém. A vtedy to príde z čista jasna a ty nevieš, čo sa deje.

A kedy to prišlo u teba?

U mňa to prišlo paradoxne počas najväčšej pracovnej a súkromnej pohody. Úplne prvý atak som raz zažil v aute. Išiel som cez most Lafranconi smerom do Petržalky v Bratislave. Pamätám si, že vtedy prišla strašná panika, počas ktorej nevieš, čo sa deje a prvé, čo ti napadne, je, že máš infarkt.

Nezaparkoval som auto, pokračoval som v jazde. Išiel som na Oravu, to je ešte znásobené tým, že si na dialnici. Nemáš, kde zastaviť. Nemáš možnosť úniku, a to ešte viac znásobuje pocit paniky.

Logicky a rozumovo by som pri najbližšom zjazde zišiel a zastavil. Vtedy ale telo ovplyvňuje emócia. Mozog ti začne reagovať úplne inak a umocňuje sa pocit ohrozenia. Presne to sa mi vtedy stalo. Už si nepamätám konkrétny datum, ale toto bol úplne prvý stret s panikou.

Tieto prejavy úzkosti bývajú spojené s telesnými ťažkosťami, čiže naozaj pocit, ako keby sme išli zinfarkovať, dýchavičnosť, zvieranie v hrudníku, svalový stres, sucho v ústach, návaly tepla a chladu. Niekedy ľudia aj omdlievajú, tebe sa to vtedy za volantom dúfam nestalo?

Nie, nie. Mne sa nikdy nestalo, že by som omdlel. Možno sa to ale niekomu stalo. Nechcem to zovšeobecňovať, no keď som sa potom tým začal zaoberať a konzultoval som to so psychiatrami a psychológmi, mali málokedy takúto skúsenosť a hovorili mi, že to musí byť výnimočný prípad.

Ak má niekto nejaké pridružené iné zdravotné problémy, asi sa to môže stať. Nechcem to podceňovať a ani vylučovať, nie som odborník. Hovorím len, že z tých informácií, ktoré som získal a ktoré som konzultoval s odborníkmi, sa to stáva málokedy, že niekto omdlie alebo, nedajbože, zomrie. Povedali mi, že ak zomriete, budete prví a dostanete sa do knižky. Na úzkosť ešte nikto nezomrel.

O tom omdlievaní hovorím aj preto, lebo ja som tiež zažila panický atak a u mňa to malo presne takýto priebeh, ale to už bolo asi spojené s tým, že aj moje dýchanie bolo zlé a moje subjektívne pocity boli tak vyhrotené, že som na chvíľku stratila vedomie.

Ty si v tej chvíli vedel, čo sa deje alebo ti ani len nenapadlo, že toto súvisí s úzkosťou a s panickým atakom?

Absolútne mi to nenapadlo. Ja som si myslel, že mi iba prišlo zle alebo niečo podobné. Ono to potom odznelo, tak som si myslel, že to zapríčinila káva alebo podobné laické bludy, že som mal niečo s tlakom, skrátka som tomu neprikladal váhu. Tuším som išiel na nejaké preventívne vyšetrenie, a to, keď máš úzkostnú poruchu, ukáže ti všetky parametre v poriadku.

Čiže nejako som na to pozabudol. No a potom sa mi stala taká obrovská epizóda v Ríme, ktorá mi dala najavo, že už asi naozaj treba niečo riešiť. Neviem, či niekto bol v Chráme svätého Petra, ak áno, tak vie, že ak sa chcete dostať do kupoly, je tam také točité, veľmi úzke jednosmerné schodisko.

A stalo sa mi to v tom veľmi úzkom priestore, kde boli kvantá ľudí. Leto, horúčava, dusno a rad mníšok predo mnou a rad mníšok za mnou, jednosmerka a musíte kráčať a kráčať a ísť. Presne tam na mňa prišlo takéto niečo. Tento pocit bol najskôr veľmi slabý, hovorím si, že pre Boha, veď nejakú kondíciu mám. Vtedy som ešte behával a mníšky za mnou išli pomaly.

Neodpadol som, ale tesne pred výstupom som si sadol a čakal. Boli sme viacerí, ale ani skupinka kamarátov, ktorá bola predo mnou, sa nemohla vrátiť, lebo hovorím, bolo to veľmi komplikované. Je tam jednosmerné schodisko. Ty sa nemôžeš ani otočiť, musíš si to celé vyjsť hore, ísť zase dolu a znova vystúpiť. No, komplikované.

A tieto pocity, tých pár sekúnd, sa mi ešte znásobili. To, že ja tu zomriem. Ja sa tu skazím, ako ma vytiahnu, ako ma odvezú domov. Začneš si klásť otázky, ktoré ti v reálnom a racionálnom živote ani nenapadnú. Keby mi prišlo zle, tak príde lietadlo alebo nejaký vrtuľník.

Vyberú ma, pomôžu, vytiahnu ma. A to opäť zväčšilo moju paniku. Bol to už taký typ záchvatov, ktorý keď dostaneš, tak si potom istý čas akoby paralyzovaná. Neviem, keď máš skúsenosť, či si to niekedy zažila, ale ty si potom pár hodín v takom zvláštnom pocite, volá sa to depersonalizácia.

Ja som sa potom s tým začal zaoberať a čítať si o tom. Znamená to, že máš pocit, akoby si bola mimo svojho tela, akoby si život vnímala ako tretia osoba. Bol som v takom stave, že som si chcel zmeniť odlet. Hovoril som si, že musím ísť okamžite na Slovensko, ale teda vydržal som to v tomto hroznom stave ešte tuším nejaké dva alebo tri dni.

Kamaráti mi dávali vodu, že som dehydrovaný a neviem čo všetko, no nebolo to dehydrovanám. Bol to prosto panický záchvat. Problém bol pre mňa ísť do lietadla znovu, lebo som rozmýšľal aj nad tým, ako odletím, ak to bola klaustrofóbia.

No ale aby som to skrátil, nejakým spôsobom som sa vrátil na Slovensko a už som to potom začal riešiť, lebo som vedel, že niečo nie je v poriadku. Tiež mi ale napadali také najtragickejšie veci, ktoré existujú, ako nádor na mozgu.

Pamätám si, keď som mala tento záchvat ja, prišla záchranka, lebo suseda, ktorá tiež nevedela, čo sa deje, mi ju zavolala. Všetkým som hovorila, že umieram. Dnes mi to príde komické, ale vtedy som stále tvrdila, že umieram.

V tom čase sa nosili ešte rúška, bolo to v období covidu. Hovorili mi, že som absolútne v poriadku, že sú to iba moje subjektívne pocity.

Rozum pracuje inak a emócie a telo pracujú úplne inak. Toto sú dva nezlúčiteľné svety.

A potom si to už začal riešiť s nejakými odborníkmi?

Ja som vôbec neskúšal triky, ako niekto radí, že zapáliť si cigaretu. Ja som vedel, že to treba riešiť s odborníkmi. Najskôr ale absolvuješ, a to bez ohľadu na to, či by si priamo vyhľadala psychiatra, alebo nie, klasické lekárske vyšetrenia. Primárne musí lekár vylúčiť, či nejde o vážnejšiu fyzickú chorobu, nejaký nádor alebo iné ochorenie. Čiže to všetko sa vylúčilo aj v mojom prípade.

Navštívil som všeobecného lekára, spravil mi štandardné vyšetrenia a prišli sme na to, že už jediné možné vyšetrenie, ktoré treba urobiť, je u psychiatra a ja som sa tomu absolútne nevyhýbal, povedal som, že je to v poriadku. Iniciatívne som si našiel aj psychológa, aj psychiatra, aj som išiel najskôr na konzultáciu k psychológovi, ale sám som chcel ísť aj k psychiatrovi.

Chcel som, aby vylúčil vážnejšie psychiatrické diagnózy. Aj panický atak je vážny, ale mám na mysli, aby sme vylúčili schizofréniu alebo čokoľvek vážnejšie, psychiatrické. Bolo to teda o tom, že ja sám som iniciatívne vyhľadal takýto druh pomoci a hneď začali s liečbou.

V čom spočívalo riešenie problémov?

Proces u mňa bol taký, že som najskôr chodil na konzultácie k psychológovi. Nebolo to o tom, že by som si pýtal nejaké lieky, psychiatrička mi ich dala na prekonanie najhoršieho, keby prišli ataky častejšie.

Dala mi nejaký liek, ktorý sa užíval len v čase, keď záchvat prišiel. Čiže to som využil nejaký kratší čas, a potom som chodil na konzultácie k psychologičke a môžem povedať, že ma veľmi dobre naučila spracúvať túto situáciu, keď príde.

Viem, čo robiť, ako dýchať. Sú na to isté techniky. Niekto odrátava, niekto dýcha do vrecka. Sú rôzne spôsoby, každému vyhovuje niečo iné, lebo ten pocit, keď pride záchvat, je, akoby si strácala dych. U mňa to tak fungovalo. Ja som naopak zhlboka dýchal, čo je ešte horšie, lebo to prehlbuje pocit paniky. Keď pride táto situácia, máš sa akoby pridusiť, dýchať menej.

Niekto ráta do desať, kým sa nadýchne a pomaly vydychuje, čiže odrátava do päť. Je veľa techník. Nechcem ich teraz opisovať všetky, lebo asi si o tom treba niečo prečítať alebo teda odborník psychológ poradí. Niekto napr. dýcha do vrecka. Vďaka tomu dýchate menej okysličený vzduch, a tak sa akoby pridusíte. Nikdy sa nezadusíte (smiech).

Existuje na to niekoľko techník a táto psychologička mi veľmi pomohla. Bol som dokonca v štádiu, kedy som sa naučil paniku vyvolať si, sú na to isté techniky, rôzne knihy, vďaka ktorým som si paniku vyvoval a čakal som, čo sa bude diať. No tak, keď si prišla, tak poď!

A zistil som, že sa s tým dá žiť. Je to ťažké, nesmierne ťažké, ale dá sa to. Panika sa dá vyvolať autosugesciou, naučíš sa s ňou žiť. Úprimne poviem, že som to nechcel. Nechcel som sa s tým naučiť žiť v zmysle, že teraz si to budem trénovať a vyvolávať. Mňa to obťažovalo, ale dá sa to.

Ty si sa chcel týchto panických atakov úplne zbaviť. Podarilo sa ti to?

Konzultáciou u psychológa som zistil, že sa s tým dá žiť, dá sa to zvládať, ale nenaučil som sa ich úplne odstrániť z môjho života. Ty sa ale naučíš, že teraz ten atak príde.

U mňa to napríklad bolo tak, ako si povedala na úvod, že ma striasla zimnica. Bolo leto, 30 stupňov, my sme sedeli v robote a zrazu taká „šleha”, ako keby si bola zrazu na severnom póle. Striasa ťa zima.

Všade mi vystúpil studený pot a podľa toho som vedel, že už to ide. Už som ale aj vedel, čo treba robiť. I keď aj to je nepríjemné. Ono, keď sa na to pozeráš s odstupom času, je to smiešne, pretože to je vec mozgu.

Toto nesúvisí s fyzickou chorobou tela. Je to vec myslenia a mozgu. Sú ľudia, ktorí sa napríklad po istých konzultáciách u psychológa naučia s atakmi pracovať a nikdy v živote už paniku nemajú. Ja nie som ten typ, mne sa to stávalo.

Už sme naznačili, ako si dokázal odhadnúť, že asi prichádza tento stav, ale sú ľudia, ktorí to ešte nezažili alebo možno zažili a nie sú si úplne istí, či išlo o panické ataky, alebo nie. Skúsme im poradiť, na základe čoho ich spoznať, čo sú tie signály, že asi sa niečo deje a môže to prísť?

Signály sú rôzne, ale z tých vecí, ktoré som si ja prečítal, ktoré má väčšina ľudí, je to klasické búšenie srdca, zrýchlený dych. Ten pocit, ako si už hovorila, že idem umrieť. Neviem prečo, ale idem umrieť. Prvé, čo ľuďom napadne a je to jeden zo spoločných znakov, že idem teraz zomrieť a teraz sa to stane.

Samozrejme, že nezomrieš, ale ten subjektívny pocit človeka tam je. To sú tri hlavné signály, a potom, samozrejme, keď ideš na nejaké odborné vyšetrenie u psychológa, sú tam testy. Aj psychológ, aj psychiater majú nejaké testy, ktoré musíš urobiť a vďaka nim sa presne odhalí, ako tvoja panika funguje alebo na čo reaguje telo.

U mňa reagoval napríklad zažívací trakt, bolo mi na vracanie, u niekoho to reaguje opačne, že má pocit, že má hnačku, niekto začne plakať. Každý má rôzne druhotné prejavy, ale tie tri základné som spomínal.

To je to búšenie srdca, pocit, že idem umrieť, zrýchlený dych, pocit dusenia. Tie má asi každý. Sú však aj individuálne znaky, niekto sa pomočí. Skrátka ľudia na to reagujú rôzne. Základ však je, že mám pocit, že idem umrieť.

Ty to už máš odžité, naštudované, verím, že je zvládnuté. Čo robiť alebo nerobiť?

Ja by som určite vyhľadal pomoc. Neriešte to alkoholom alebo cigaretou a kávou. Bez pomoci to človek nezvládne. Sú ľudia, odborníci, ktorí vám dokážu pomôcť. Teraz sa už nad tým smejem, lebo je to veľmi jednoduché, ak ide naozaj len o úzkostnú poruchu. Pomoc s týmto problémom je veľmi jednoduchá. Fakt sa niet čoho báť.

Dokonca sú ľudia, ktorí to vyriešia piatimi konzultáciami u psychológa, iní nie, ale to musí posúdiť odborník. Poznám ľudí, ktorí sa zbavili paniky a stačilo na to pár konzultácií u odborníka, ale zase musíš mať šťastie na psychológa. Musí to byť dobrý psychológ, ktorý už má skúsenosti s nejakými pohovormi a s konzultáciami s úzkostnou poruchou.

Sú rôzni psychológovia, tak ako sú rôzni novinári, v prípade, že je to ozaj odborník, pomôže. A keď nie, tak psychiater. Postup je asi taký, že najprv všeobecný lekár, a potom psychológ či psychiater, lebo aj keď vyhľadáš najskôr psychiatra, tak ten ti tak či tak dá urobiť fyzické vyšetrenia, či nemáš nejakú inú chorobu.

Lekár to musí vylúčiť. On sa nemôže spoliehať na to, že prídeš a povieš, že máš paniku. Čo ak je to nejaká iná choroba, ktorá môže paniku vyvolať? Je to dôležité.

Dobre a čo robiť v tom stave, keď už mám panický atak. Cítim, že prichádza, poprípade už prišiel, som sama doma alebo v práci. Ako si si ty pomáhal, čo robiť a ako to zastaviť?

Hlavne pomaly, pomaly dýchať. Pocity, že sa už nenadýchneš, nezastavíš, lebo tie pocity musia prísť aj odísť. Stávalo sa mi aj to, že som bol na vyššom poschodí na návšteve, na ôsmom poschodí a dostal som paniku z toho, ako zídem z toho ôsmeho poschodia dole. Racionálne - zavolám si výťah, zídem dole alebo idem po schodoch, keď výťah nefunguje.

No ako som povedal, základ je v tom, že mozog vypne racionálne uvažovanie alebo ho dá do úzadia a reaguje na emócie. Znamená to, že som cítil strach z toho, že som na ôsmom poschodí a nikdy v živote sa nedostanem dole.

Mal som stavy, že som nevedel prejsť cez cestu, lamentoval som nad tým, ako prejdem cez cestu. Zostal som stáť na chodníku a nevedel som prejsť.

Nedá sa to racionálne vysvetliť, veď pozrieš si semafór a ideš, nie? Ja som ale nevedel prejsť cez cestu a musel som sa vrátiť domov. Ľudia sú rôzni a veľakrát neznášajú vstup do čohokoľvek, čo je za turniketmi.

Ide o situáciu, z ktorej nevieš okamžite odísť, a potom dochádza k tomu, a to sa veľmi často stáva, že sa ľudia sami izolujú z rôznych životných situácií. Stane sa ti to v aute? Nebudem šoférovať, stane sa ti to, keď som v obchode? Nebudem chodiť do obchodu.

Stane sa mi to, keď som zatvorený vo fitku? Nejdem do fitka. Stane sa mi to v autobuse, necestujem dopravou. A ty prídeš na to, že sa postupne izoluješ z bežného života. A keď sa začneš izolovať z bežného života a máš pocit, že si v bezpečí doma, už je na svete problém a veľmi vážny, pretože už strácaš istý sociálny kontakt.

Nehovoriac o tom, ak máš rodinu, musíš ísť do práce. Vtedy to je obrovský problém, preto si myslím a všade opakujem, že to je situácia, ktorú okamžite treba riešiť už v zárodku.

Ja som neprestal ani šoférovať, a to mi povedala psychologička, že som urobil veľmi dobre. Vždy, keď príde nejaký panický atak a vy odídete z tej činnosti, ktorú vykonávate, vytvoríte si podvedome bariéru, že pri tomto sa mi to stalo. Toto robiť nebudem.

Napríklad sa mi to stalo pri plávaní. Toto robiť nebudem, lebo sa môžem utopiť. Ono to funguje tak, že podvedomie nesmierne pracuje a vy prídete na to alebo sa začnete vyhýbať tej činnosti, ktorú ste robili, hoci s tým nemá nič spoločné.

Ja som sa napríklad dlho vyhýbal káve, lebo som mal pocit, že keď vypijem kávu, čo je, samozrejme, hlúposť, tak vtedy príde panika a ja som veľký kávičkár, ja pijem päť až šesť káv denne, čiže pre mňa to bol v tom mojom mikrosvete problém, že nemôžem piť kávu. Pritom som ju piť mohol.

A čo bolo spúšťačom?

Nikto ti nepovie ani psychiater, ani psychológ, lebo toto bolo prvé, na čo som sa pýtal odborníkov, čo sa mohlo stať. Nemá konkrétny dôvod, že toto sa stalo dnes, a preto vypukla panika. Súvisí to s dlhodobým životom toho človeka vo všeobecnosti a je možné, že v detstve si niečo nespracovala.

Ja som mal dosť komplikované detstvo, ale netvrdím, že to musí byť z toho. Máš nejaký problém? Buď ho riešiš, alebo ho neriešiš a možno máš pocit, že si všetko vyriešila, ale niekde v zadnom mozgu sa ti tá starosť ukladá.

To jednoducho funguje tak, že nikto nemá život bez problémov a niekto má potom málo serotonínu v mozgu a problém vypukne v podobe paniky. Nemusíš si ani uvedomovať, že sa niečo deje.

Každý máme problémy a ty máš pocit, že ich riešiš ľavou zadnou. Do toho máš nejaké stresové zamestnanie a stále máš pocit, že veď to zvládam a takto sa to potom prejaví. Panika nie je niečo, čo sa dá ovplyvniť vôľou. Nestačí si povedať, že nebudem mať paniku, lebo ona príde.

Ja si napríklad myslím, že mnoho ľudí v období pred štyridsiatimi rokmi, kedy o úzkostiach nebola reč, nehovorilo sa toľko o nich alebo to nebolo stanovené ako diagnóza, tak myslím, že mnoho ľudí siahlo po alkohole a takto sa z nich stali alkoholici. A netušili, aký problém vlastne riešia.

Odporúčaš hovoriť o tom so svojím okolím?

No toto je tiež veľká téma, pretože ľudia sa za to hanbia. Boja sa, že budú vyzerať ako blázni. Rozumiem, veď keď by som povedal niekomu, že zažívam pocit depersonalizácie, že sa pozerám na svoj život ako tretia osoba a že som mimo realitu, tak asi si každý zaťuká na čelo a znie to vtipne, ale ja som napríklad okamžite o všetkom hovoril, nemal som s tým nijaký problém.

Samozrejme, hneď som nevedel, že môj problem sa nazýva panika, tak som hovoril len, že mám nejaký problem a opísal som im ho. Zaujímavé je, že keď som to hovoril napríklad v práci, tak mnohí ľudia reagovali tak ako ty, že aj ja som to mala. Podľa mňa mnoho ľudí má úzkosti a paniky.

Akurát sa o tom hanbia hovoriť, boja sa alebo to jednoducho nechcú, čo nemôžeme nikomu vyčítať. Je to každého vec, ale veľa z ľudí ani nevie, čo to tá úzkosť je. Myslia si, že niečo na mňa lezie, niečo sa so mnou deje.

Ja som o tom hovoril aj pred kamarátmi úplne bežne. Tiež v práci bez problémov, lebo ja som mal taký ten opačný prípad. Sú ľudia, ktorí keď sa vyskytne nejaký záchvat alebo epizóda, chcú byť sami. Ja som mal opačný prípad.

Ja som chcel byť v spoločnosti ľudí a uvažoval som logicky, že keď umriem alebo keď sa mi niečo stane, aby mi mal kto pomôcť. Niekto musel byť so mnou, s niekým som musel byť v miestnosti.

Z tohto vznikali rôzne komické situácie, nad ktorými sa už teraz zasmejem, že som napríklad spal doma jednu noc pri otvorených vchodových dverách. Hovoril som si, že keď umriem, aby ma niekto našiel, aby som sa nepokazil. No bludy, tebe napadajú také bludy.

Ja som vyhľadával spoločnosť ľudí. Po ulici som chodil vyslovene len po tej strane, kde išlo veľa ľudí, lebo čo keď neuvidia na druhej strane, že potrebujem pomoc. Uvažuješ úplne inak ako človek, ktorému nič nie je.

Čiže ja som o tom mal tendenciu hovoriť a bol som veľmi prekvapený, ako ľudia reagujú. Nemal som jedinú negatívnu reakciu. Ešte mi radili, aby som išiel na PN, ale to som nechcel, lebo som nemal také úzkosti, že by ma to obmedzovalo v práci.

Lekár mi hovoril, že je to obdivuhodné, no dokázal som so záchvatmi paniky naživo vysielať, a to je dobré, pretože ty musíš odblokovať mozog, aby sa nevenoval tomu záchvatu, ale aby sa venoval nejakej činnosti.

Aj preto sa radí, že keď toto príde, tak treba začať rátať, opakovať si text nejakej pesničky, spievať si s interpretom, robiť niečo, nejakú činnosť, ktorá zamestnáva tretinu alebo polovicu mozgu, možno aj celý.

A predstav si, že to funguje. Pamätám si, že som robil jedny správy a komentáre a akurát to na mňa prišlo. Začal som inak dýchať, podľa naučenej techniky a zaberalo to.

Dá sa to?

Zažil som to a dá sa to odvysielať, nikto si nevšimne. Nikto si nič nevšimol len ja. Samozrejme som vedel, čo prežívam a nikto si nič nevšimol. Toto je to subjektívne vnímanie, že to cítiš iba ty a ľudia vidia, že si v poriadku.

Keď to prišlo na mňa, bolo to v noci. Utekala som hneď k susede. Búchala som jej na dvere. Vtedy som aj odpadla, čiže tiež som potrebovala mať publikum.

Umieram, tak nech sa na to niekto pozerá, prípadne aj pomôže, ak môže. Ako môže okolie pomôcť človeku, ktorý dostane panický atak a prežíva tieto hnusné pocity, ktoré sme už opísali?

Ak je to tento prípad, ako ty hovoríš, čo sme zažili my dvaja, že sme potrebovali publikum alebo teda minimálne niekoho, aby bol nablízku, lebo opakujem, niekto chce byť sám, niekto sa bojí ľudí. Sú také prípady. Rozprával som sa s jednou pani, ktorá nezniesla pocit, že niekto bol s ňou, ale chcela byť sama, čiže negeneralizoval by som to, že treba byť v spoločnosti ľudí. Každý ako cíti.

Vieš, každému pomáha niečo iné. Ja som chcel byť v spoločnosti ľudí, mne to pomáhalo. Mne pomáhalo, že o tom hovorím. A čo tomu človeku? Ako prvé by som mu veril, že niečo zažíva a vypočul si ho, ak to chce. Mňa ľudia počúvali v práci, aj kamaráti ma počúvali, pokiaľ ich s tým neobťažuješ. A keď už s tým obťažuješ, tak kamaráti ťa sami navigujú a usmernia, že treba vyhľadať odborníka.

Pokiaľ si rozumná, tak si dáš poradiť a nájdeš si ho. Ja som mal veľa šťastia, ja som nikdy ani v práci, ani v súkromí nezažil jedinú negatívnu reakciu.

To, či už ma niekto ohovára, že som blázon, s tým dokážem žiť, som trénovaný na istý typ reakcií, ale to sme my, ktorí sme odchovaní médiami, máme ten prah alebo latku tolerancie niekde inde. Sú ľudia, ktorých sa to môže dotknúť.

Ja som mal len pozitívne reakcie a myslím, že už je rok 2023, asi o tom treba hovoriť a že ľudia by možno sami boli prekvapení, keby o tom hovorili s blízkymi alebo s nejakými najbližšími kolegami v práci…

Netvrdím, že majú poslať hromadný mail všetkým vo firme, čo sa deje, ale aspoň s takými najbližšími, pretože možno by boli prekvapení, koľko ľudí ich podrží a pomôže im a zareaguje opačne, ako si oni myslia, že by sa im smiali. Ja s týmto nemám jedinú zlú skúsenosť.

Našťastie, od korony mám pocit, že sa o duševnom zdraví rozpráva o niečo viac, čo považujem tiež za veľmi pozitívne a mnoho ľudí sa aj otvára a priznáva si tie veci aj sami pred sebou, aj pred ostatnými, že majú nejaké ťažkosti.

Ako to vnímaš ty? Hlavne ako vnímaš dôvody toho, že sa toľko ľudí v našej spoločnosti, hovorme o Slovensku, lebo tie čísla rapídne stúpajú, vieme to aj my z interných dát našej poisťovne… Ako to vnímaš ty? Tie dôvody, prečo sa nemáme dobre, prečo sa cítime tak zle?

Tiež budem hovoriť len môj osobný pohľad. Žijeme veľmi rýchlu dobu pod obrovským stresom…