Ako predchádzať nevere

Áno, áno, toto je tá Diana Fabiánová, ktorú poznáme aj zo šou Svadba na prvý pohľad. Vitajte, Dianka. Ako ste sa vôbec k tejto práci dostali? Vyštudovali ste, pokiaľ viem, masmediálne štúdiá, marketing, potom dokumentaristiku v Španielsku a zrazu ste vzťahová poradkyňa.

Dostala som sa k tejto práci nechcene, a mám pocit, že mi nepatrí titul alebo teda oslovenie vzťahová poradkyňa. Neviem ani, ako to inak zadefinovať. Vzniklo to naozaj organicky, tým, že som, tiež neplánovane, založila offline zoznamku Láska tu.

Chcela som len nájsť mojim kamarátkam frajerov a ono to prerástlo do niečoho oficiálneho, pretože ľudia si to žiadali. Začala som robiť spolu s kolegami podujatia, na ktorých sme sa stretávali s vyše 9 000 ľuďmi, čo u nás randili.

Postupne sa dostávate do ich príbehov, do rôznych ľúbostných afér a vzťahov a je to veľmi, veľmi zaujímavé. Aj som sa veľa naučila, aj poučila, a pritom, ako sme sa snažili pomôcť, tak tým, ako sa vám opakujú vzorce a koľko ľudí sa vám premelie pomedzi prsty, začnete vidieť veci, ktoré ste možno predtým nevideli.

Podarilo sa vám dohodiť kamarátkam frajerov? Alebo akú máte úspešnosť, keď sa to dá takto vyčísliť? Koľko párov ste vytvorili?

Netuším, ale určite už veľa. Viem, že mnohí majú za sebou už aj deti, aj svadby, aj žijú spolu, aj sa veľa ľudí rozišlo, samozrejme. Je to veľmi akčné v tomto vzťahovom svete, ale v mojom okolí sú v podstate teraz popárované už všetky kamarátky. Nie úplne všetky si u nás našli partnerov, ale väčšina z tých najbližších áno.

Vyčítala vám niektorá z nich, že to čo si mi dohodila? Život si mi pokazila? (smiech)

To už si ony napísali daný príbeh, my sme im len poskytli priestor. My im poskytujeme bezpečný priestor, kde sa môžu stretnúť. Ale už to, či sa oslovia navzájom, alebo to pokračuje ďalej, ako veľmi sú prístupní a otvorení vzťahu, to už je na nich.

Toto ale nie je vaša jediná práca. Venujete sa aj dokumentárnej tvorbe. Na konte máte úspešný aj oceňovaný dokument Mesiac v nás, ktorý sa stal dokonca súčasťou vzdelávacieho systému v Spojených štátoch amerických. Wau!

A už pár rokov pracujete na ďalšom dokumente o nevere Hranice vernosti. Vraj odhalí veľa zo súkromia vášho vzťahu. Čo od neho môžeme očakávať?

Ach bože. Bolo by rozumnejšie ho nerobiť, ale mňa fascinuje celý ten fenomén nevery a vernosti a to, kde máme hranice a ako si definovať, čo je pre nás nevera. Príde mi to veľmi vágne, akoby tým, že sa o tom nerozpráva dostatočne veľa a dostatočne otvorene, predpokladáme, že vieme, kde má ten druhý hranicu a myslíme si, že má hranicu rovnako definovanú ako my. A potom, keď sa zrazu rozprávam s ľuďmi, zisťujem, že každý to má inak, len sa o tom nehovorí.

My máme oficiálne stanovené, že sme v monogamných vzťahoch, väčšina ľudí na Slovensku určite... Väčšina je katolíckeho vierovyznania alebo nasleduje morálny kódex, ktorý toto vierovyznanie ponúka, alebo naša spoločnosť určuje, čo je akceptované a čo nie. Teda, že už keď sa s niekým zoberieme alebo žijeme s ním vo vážnom vzťahu, tak sme jediní partneri.

Lenže dnes je svet vzťahov natoľko zložitý a máme toľko možností prekročiť hranicu pomyselnej vernosti alebo nevernosti, že potrebujeme nejakú barličku, vedieť, čo je a čo už nie je v poriadku, lebo my sme aj tvory sebecké. Ľudia chcú, aby im bolo príjemne, aby nám bolo dobre. A často si naháňame ospravedlnenky, že je to ešte v poriadku, ale pritom keby to isté robil náš partner, tak to v poriadku vôbec nie je a nám samým by to vadilo.

A to som bežne počúvala aj pri prieskumoch, ktoré som robila, niekedy to boli naozaj absurdné veci, ktorými sa ospravedlňujeme. Napríklad, keďže som nevedel mená žien, s ktorými som spával, tak to nebola nevera. No keby to počula jeho partnerka, pochybujem, že by to brala takto isto...

Darmo tomu znižujeme váhu, kým sa neporozprávam s druhým človekom, čo mu skutočne vadí, tak som v šedej alebo až čiernej zóne, ktorá môže byť veľmi bolestivá pre druhého človeka.

Je to veľmi zložitá téma a mňa to samú zaujímalo, lebo som už odmalička videla, cítila, že nevery je veľa aj v tom mojom prostredí, aj potom v mladosti som mala skepsu voči tomu, že či je možné mať dlhodobý šťastný monogamný vzťah. Aj som rozmýšľala, či sa mám do toho pustiť, pretože ja som nepatrila k tým ženám, ktoré majú jasno, že chcú mať svadbu a biele šaty.

Práve naopak, vždy som to znevažovala a utvrdzovala sa v tom, že do vzťahu nevstúpim, lebo za tým bol príliš veľký strach, že by to aj tak nevyšlo a že potom ten partner bude aj tak neverný, lebo ja budem neverná.

Nakoniec som sa vydala, ale teda bola to skôr taká veselica. Ani sme to nenazývali svadbou, ani som nemala biele šaty, ale teda mám muža a dve deti a chcela by som, aby to aj vydržalo. Myslím si, že som našla muža, s ktorým chcem žiť po zvyšok môjho života. Úskalí je ale veľa, veľmi veľa aj z mojej strany, aj z jeho strany, zo všetkých strán, nemôžeme sa tváriť, že nás sa to netýka.

Akokoľvek môžeme byť do seba zamilovaní alebo cítiť hlbokú lásku a dôveru a rešpekt, tak vidím aj okolo seba, že sa partnerstvá a manželstvá rozpadajú. V jednom momente som videla, že ich je väčšina okolo mňa, až sa ma môj syn spýtal, že mami, prečo náš tato žije s nami? Lebo iní tatovia už nežili s rodinami, tak sme boli pre neho čudní.

Sama som išla na hranu, mala som taký čet, pri ktorom som si uvedomila, že keby toto videl Tomáš, môj muž, tak by sa mu to nepáčilo. Aké ľahké je tú hranicu prekročiť, však? Tak isto aj jemu sa stala podobná vec, povedali sme si o tom, mňa ako dokumentaristku to zaujíma skúmať do hĺbky - poďme sa tomuto fenoménu venovať naozaj až na kosť.

Otvorili sa mi úplne nové obzory, pretože nevera sa deje ľuďom, ktorí by v živote ani nepomysleli, že im sa také niečo môže stať, alebo že môžu byť oni aktívnymi členmi toho celého trojuholníka.

Deje sa to naprieč vierovyznaním, morálnym hodnotám, aké uctievame, lebo jedna vec je, čomu veríme a ako chceme žiť. Druhá vec je potom, ako silní sme v danom momente tú situáciu ustáť alebo v akom rozpoložení sa nachádzame. Nevera má tisíc podôb. Absolútne každá je iná a vždy to závisí od dvojice autorov, daného človeka a tej životnej situácie, v ktorej je.

Je tam nesmierne veľa faktorov, preto je aj veľmi ťažké to škatuľkovať, že nevera je zlá alebo tento a tento je zlý a títo a títo sú dobrí, lebo my nikdy nevidíme do vzťahu iných ľudí, čo sa tam odohráva alebo čo práve prežívajú. A preto je veľmi nebezpečné sa súdiť a rozhodovať, ako by to malo byť. Kto je ten zlý?

Je to veľmi komplexný a komplikovaný jav, zákerný a nebezpečný, ale pritom aj príťažlivý. Má v sebe všetky odtiene, podľa toho v akom štádiu nevery sme, alebo či to už prepukne. Je to fenomén.

Sú nevernejšie ženy alebo muži?

Toto zaujíma veľmi veľa ľudí, ale s kým sú muži neverní? (smiech) Prieskumy ukazujú, že čím sú ženy ekonomicky nezávislejšie a rovnoprávnejšie, tak tým sú aj nevernejšie. Tým sa vyrovnávajú mužom v krajinách Európskej únie, kde je životný štandard vysoký, napríklad severná a západná časť Európy. Ženy tam dokonca už aj predbiehajú mužov. Nie je to o tom, že máme v povahe byť viac verné či monogamné ako muži.

Teórie, ktoré nám hovoria, že žena je od prírody verná, nie sú pravdivé. Platí, že ženy sú vyberavejšie, ale neznamená to, že keď už sú s jedným človekom a sú nespokojné, tak majú väčšiu morálnu brzdu nemať s niekým iným pomer. Čísla ukazujú, že rozdiel medzi mužom a ženou v nevere nie je, v prípade, ak majú rovnaké možnosti, a ak to neohrozuje ich ekonomické bytie alebo životnú situáciu.

Kedysi žena nemala ani ako podvádzať a tým, že vzťah nebol rovnocenný, riskovala veľmi veľa. Doteraz ženy viac zapierajú neveru a ešte stále je vnímaná negatívnejšie práve u žien, to bremeno si nesieme z minulosti. Vtedy to bol spoločensky aj historicky veľmi vážny zločin, ak bola žena mužovi neverná, jemu sa to oveľa viac odpúšťa.

Pri žene je nebezpečie tehotenstva, potom nevieme, koho deti to sú a podobné problémy. Je to naviazané aj na majetkové veci, práve preto si dávali ženy veľký pozor. Doteraz existuje jedenásť krajín na svete, kde môže žena dostať trest smrti, ak sa zistí, že je neverná.

Toto ale neplatí pre mužov, takže je to veľmi zásadná vec a ja rozumiem, prečo ženy dodnes zamlčujú neveru. V spoločnosti boli ostrakizované, malo to veľmi vážne následky na ich povesť, na ich život.

Ak sa zistilo, že žena bola neverná, tak bola vyhostená z danej spoločnosti alebo komunity. Pozerali sa na ňu cez prsty, nebola chránená. Skrátka, pre ženu to bolo veľmi rizikové, zatiaľ čo muž je záletník. Vlastne je to niečo atraktívne, že je to muž, po ktorom idú ženy, akoby sa to od neho očakávalo. Veď je to predsa Casanova.

Z toho vyplýva aj rozdielny pohľad na neveru muža a na neveru ženy. Nevera muža je vždy viac ospravedlňovaná. Hovorievame, že veď on to tak má nastavené, takto bol stvorený, rozsievať. A žena, to je hrozné, keď sa takto spustí. To je fľandra, tam niečo nie je v poriadku.

Ukazuje sa, že to tak vlastne nie je. Ja nie som biologička, nechcem do toho zachádzať, ale z čísiel, ktoré máme k dispozícii, vychádza, že ženy majú rovnakú sexuálnu potrebu. Nie je to ale potreba byť neverná. Vieme vôbec, čo to znamená, keď som neverná?

Môže ísť o túžbu po intimite, o nenaplnenosť, o frustráciu. Ľudia sú často neverní, keď prežijú nejaké veľmi ťažké životné obdobie alebo chorobu, ktorá ohrozí ich život a keď si uvedomia, že smrť je blízko.

Nevera nám prináša adrenalín, vďaka ktorému cítime, že žijeme, viac prežívame veci ako vzrušenie a pocit, že sme pre niekoho atraktívni. Opäť cítime motýle v bruchu. Túžime sa páčiť. Naša kultúra je ešte veľmi narcisticky zameraná, všetky tie sociálne siete podporujú neustále dopovanie sa adrenalínom a endorfínmi cez „lajky“ a srdiečka. Stále dostávame signály, ktoré v nás burcujú emócie a následne ich hľadáme aj v iných sférach. Nevera to všetko umocňuje, pokiaľ sa na to nepríde.

Aké sú dôvody k nevere? Čiastočne sme si už nejaké vymenovali a zaujímajú ma aj argumenty ľudí, s ktorými ste sa stretli, prečo boli neverní?

Robila som si taký svoj prieskum, nie je teda oficiálny, ale bol to môj súkromný, ktorého sa zúčastnilo vyše 2 000 ľudí. Väčšina z nich boli ženy, lebo som to robila organicky cez svoje sociálne siete. To znamená, že to boli ženy z môjho širšieho okolia, a to je Bratislava a západoslovenský kraj.

Väčšina z tých žien bola vysokoškolsky vzdelaná a vekovo sa pohybovali okolo tridsiatich rokov. Moja známa povedala, že sú to všetko moje zhýralé kamarátky, ale ja nemám 2 000 žien, ktoré poznám. (smiech) Povedala by som, že je to zbierka bratislavského podhubia, a teda tej nevery tam bolo veľa. Okrem toho to musíme brať s rezervou, pretože veľa z nich sa ani neprizná. Vyšlo, že takmer 57 percent zúčastnených bolo vo svojom živote niekedy neverných.

A to myslíme fyzickú neveru, sexuálnu. Nerátame ešte to, koľko bolo tej inej, tej emočnej alebo čo ten daný človek nepovažuje za neveru. Tiež mi hovorili, že keby bolo v prieskume viac mužov, tak by tie čísla boli ešte vyššie v zmysle, že oni sú častejšie neverní za život ako ženy, pretože ženy sú vyberavejšie.

Viac ako 95 percent povedalo, že zažili neveru v svojom veľmi blízkom okolí, aj keď neboli priamo aktérmi, tak ju zažil buď partner, alebo rodičia, alebo súrodenci, alebo sa skrátka nachádzala v ich blízkom okolí. Nevera sa týka nás všetkých. Reálne je tu.

Je tu od nepamäti, a teda musíme si priznať, že asi tu aj bude, tak ľahko neodíde. Takže čo s tým? Ale tým sa bude zaoberať môj film, že keď už tu tá nevera je, ako ju ošetriť, aby bola čo najmenej zraňujúca a prípadne, ako sa jej dá predísť? Ale to už predbieham, a teda tie dôvody, prečo boli ľudia neverní, bola buď stagnácia vo vzťahu, alebo frustrácia.

Často uvádzali, že išlo o nudu vo vzťahu. Ten pocit, že viem, že to už nefunguje, ale nemám odvahu, silu alebo energiu odísť a zrazu príde niečo, čo je vzrušujúce, a tak sa do toho prosto dám. Niektorí tvrdili, že podvádzali naschvál, pre iných to bol únik z veľmi zlého vzťahu.

Častá odpoveď bola aj tá, že podvádzame, lebo máme tú možnosť a tým sa dostávame k veľkej otázke, ktorá v spoločnosti stále panuje, či sme teda monogamní, alebo nie.

No keby sme boli monogamní, tak nemusíme, tak nemáme chuť byť neverní alebo túžime byť iba s tým jedným človekom. My sme ale sériovo monogamní. To znamená, že túžime byť pre niekoho špeciálni a aj nájsť si niekoho špeciálneho.

Ale - len na istú časovú periódu. Väčšina to tak má, nehovorím, že všetci, ale je náročnejšie vzťah udržiavať tak, aby bol pre nás plnohodnotný a vyživujúci dlhodobo. Ono je to namáhavé a nie každému sa chce alebo to zvláda. Je to náročná práca a tým, že tá nevera tu je poruke a už za to nehrozí trest Boží alebo vyhostenie z komunity, tak to ľudia skúšajú. Dôsledky nie sú také zlé, aby som do toho nešiel, keďže na začiatku je to možno príjemné. Je to zamotaná záležitosť.

Nie prvýkrát počujem, že monogamia nie je pre nás prirodzená a že omnoho prirodzenejšie je mať viacerých partnerov a mať tú pestrosť žitia.

Úprimne, pozrite sa, koľkí aj z tých, čo počúvajú, boli len s jedným človekom? Alebo túžili byť len s jedným človekom po celý život. My reálne stretávame mnoho ľudí, ktorí by mohli byť našimi veľmi príjemnými partnermi, a s ktorými by sa nám dobre žilo. Neexistuje len jeden vysnívaný partner, to je totiž mýtus, že ak ho nestretneme, tak sme prekliati a budeme osamote.

Stretávame veľa ľudí, mnohí z nich by mohli byť pre nás veľmi, veľmi fajn, ale rozhodneme sa pre niekoho konkrétneho, a to znamená, že nás vie vzrušiť množstvo rôznych ľudí a stimulov. Keď si zoberieme, aká je úspešnosť porna, veď je najnavštevovanejším portálom na internete, tak keby sme boli monogamní, tak nás to tak nevzrušuje a nechodia tam denne milióny ľudí, sledovať ho.

Ich vzrušuje práve tá rôznorodosť, tá variabilita, že je to niečo iné, že sme inak prispôsobení. Príroda to zariadila tak, že pocítime hlboké vzplanutie k druhému človeku na ten čas, kedy si kurizujeme, oplodníme sa, deti sú malé a potrebujú ochranu obidvoch rodičov.

Následne tá vášeň a zamilovanosť opadá a prichádza hlboká láska. To sa deje v ideálnom prípade, niekedy nie. Niekedy prichádza rozčarovanie a rozchod, a teda vždy tam je krivka, taká sínusoida, kedy to ide hore. Má to svoj vrchol, a potom to ide dole.

Umenie je to udržať a pracovať na tom, aby po tej veľkej láske, vzplanutí a zamilovanosti nastal prerod do hlbšieho vzťahu, do hlbšieho citu. To je láska spojená s rešpektom, s vážením si toho druhého, ale nie vždy sa to dá a nie všetkým sa to darí. Každý vzťah je „makačka“. Neexistujú skratky. Je veľa koučov a mentorov, ktorí ponúkajú skratky rôzneho druhu buď k životnej transformácii, alebo k peniazom a tak ďalej.

Ja veľmi neverím na skratky, ono to je o sústavnej práci. Tak ako zalievame rastlinky a pestujeme záhradu, vykvitne a celá nám dáva plody, keď sa o ňu staráme kontinuálne... alebo o deti, keď sa staráme pravidelne, potom z nich vzídu dobrí ľudia. Nedá sa to preskočiť a povedať si, veď to nejak uhráme aj bez tých negatívnych momentov a fáz v živote.

Čo ma ešte zaujalo na vašom prieskume, bolo, že nevera nevzniká ani tak vo vzťahoch, ktoré nie sú harmonické alebo že teda nevzniká v dôsledku nespokojnosti so vzťahom, ale práve naopak. Častejšie sú neverní ľudia, ktorí sú spokojní, ktorí majú harmonický vzťah. Čím to je?

Áno, je to znepokojujúca informácia. Život sa naozaj zmenil. Voľakedy tým, že nebola možnosť rozvodu a rozchodu a nevera bola oveľa, oveľa rizikovejšia, dopad, ak sa na to prišlo, bol často katastrofálny, hlavne pre ženu, už si veľmi rozmyslela, či bude neverná, alebo nie.

Lenže teraz sa môžeme rozísť, keď chceme, a aj sa ľudia rozchádzajú. Nevera ako keby nabrala iný význam v tom, že keď mi je dobre, tak som šťastná, spokojná, vyžarujem perfektnú energiu a som príťažlivá pre iných mužov

Tí muži na to reagujú. A keďže je to dostupné a nie je to také odstrašujúce, taktiež do toho idú, lebo sú v dobrom rozpoložení. To isté sa týka aj mužov. Vtedy, keď sa cítime dobre, máme chuť sa cítiť dobre s viacerými ľuďmi, nielen s jedným, chodíme s kamarátkami von alebo s kamarátmi, užívame si život, srší z nás energia, životný elán, a to je príťažlivé.

Ľudí nepriťahujú ľudia v depresiách, a keď je im zle a ledva sa tmolia životom. A úprimne, v takej fáze človek ani nemá chuť si s niekým začínať románik alebo vôbec mať aféru. Je rád, že žije ako žije a potrebuje sa vylízať zo svojich rán.

Fokusuje sa na to, aby si dal dokopy svoj vzťah. Vtedy energiu dáva inde. Ale len čo, poviem to tak smiešne, nevie čo od dobroty, tak tú radosť a eufóriu prosto rozosieva na rôzne strany.

A áno, zistilo sa, že ľudia, ktorí sú spokojní vo vzťahoch, sú spokojní taktiež pomimo ich primárneho vzťahu. Je to asi v našej náture, práve tým sa vraciame k tomu istému, že nie sme od prírody monogamní. Máme chuť radosť, a to pozitívne zo života zdieľať s viacerými.

Rozmýšľam, že musím prehodnotiť svoj vzťah a urobiť ho menej spokojným, ako je. Dostávame sa asi do veľmi nebezpečnej úrovne.

Je to celé veľmi nebezpečné. A je to aj veľmi veľká filozofická otázka z rôznych pohľadov a z rôznych strán, že čo je dobré a čo je zlé. Nevera je zlá. To sa zhodneme, ona je koróziou, rozkladá vzťah, lebo je tam to klamstvo, je tam podvod. Ako to, že to nepoviem tomu človeku? On má predstavu, že má nejaký vzťah alebo nejako žije a nie je to realita, zavádzame ho.

Možno by teda bola cesta si o tom hovoriť a vtedy by to nebolo klamstvo, priznať si, dobre, nie sme monogamné typy. Je zjavné, že máme chuť zdieľať radosť alebo intimitu s viacerými ľuďmi počas života aj teda v rovnakom čase, paralelne. Čo s tým vieme robiť?

A toto dokáže veľmi málo ľudí. Práve preto, že sme tvory sebecké a my si chceme užiť, ale bojíme sa, že ten druhý, ak si bude užívať aj s niekým iným, tak čo keď ma nechá? Alebo čo keď zistí, že mu vlastne vyhovuje ten druhý viac.

Dokonca viac ako 95 percent ľudí, ktorých bolo neverných, tvrdí, že je to neprípustné od ich partnera, že by to mali vedieť, keby bol ich partner neverný, ale oni sami sa so svojou neverou svojim partnerom nezverili. Je to akoby sme mali dvojaký meter na seba a na toho druhého, aj tí ľudia, čo boli neverní, keď zistili, že im bol partner neverný, tak sa s ním rozišli, hoci oni sami predtým boli neverní.

Tak buď teda som neverný a viem to akceptovať od toho druhého, lebo chápem, ako k tomu došlo, ale nemôžem sa tváriť ako moralista, ak sám nie som schopný to dodržať.

Znamená nevera zákonite rozklad vzťahu alebo jeho rozpustenie?

Nie, nemusí znamenať. Opäť, ono je to veľmi závislé od druhu nevery, ako sa stala, čo tomu predchádzalo, aký mám vzťah s partnerom. Nedá sa to generalizovať, ale keď je v tom vzťahu láska a rešpekt, lebo tá nevera sa deje aj vtedy, ak tam tieto veci sú, a ak chcem budovať vzťah, tak je tam cesta. Určite tam je cesta.

Neveru môžeme prirovnať aj k rakovine. Ak vzťah nerozloží, tak ho dokáže tak posilniť, že po tej rakovine alebo po tej nevere si uvedomíme, čo je pre mňa dôležité, prehodnotíme si hodnotový rebríček a svoj život.

A keď viem, že s týmto človekom chcem predsa zostať, tak stojí za to zabojovať. A možno niekedy je to naozaj taká katarzia, že sa zrazu ten vzťah tak prehĺbi a dosiahneme takú intimitu, ktorá tam predtým nebola.

Otvoríme témy, ktoré predtým boli tabu. Veľa ľudí sa nedokáže rozprávať o mnohých témach. Veľa manželstiev a partnerstiev je po istom čase bez sexu. Môžeme očakávať, že partner nebude mať sex ďalších 40 - 50 rokov svojho života? Alebo 30 či 23. Len preto, že sme si sľúbili, že budeme spolu? Sľubujeme si aj iné veci, nemôžeme očakávať, že sa vzdá, a teraz nemyslím len sexuálneho aktu, ale celkovo intimity.

Objímanie sa, blízkosť, bozkávanie alebo zdieľanie priateľstva. A na druhej strane - môžem nútiť niekoho mať tú intimitu, ak to on necíti? To sú veľmi citlivé záležitosti, často sa tí dvaja rozídu v svojich potrebách alebo vo frekvencii, ktorú potrebujú, ale nedokážu sa o tom ani porozprávať. A potom prichádza napríklad nevera, že to jeden z nich potrebuje. Chýba mu to a hľadá to inde.

Aké sú vaše skúsenosti z prieskumu alebo z obdobia, keď ste natáčali dokument, keď ste ho pripravovali? Dokážu si ľudia odpustiť? Odpúšťajú si neveru? Nevracajú sa k tomu?

Veľmi závisí od osobnosti človeka.

Nevykrikujú si to pri každej možnej príležitosti a hádke?

Áno, niekedy, a to je potom veľmi bolestné pre oboch. Bráni to tomu, aby prišlo k uzdraveniu. Je potrebné to celé vypitvať a sú na to aj správne otázky, ktoré by sa mali klásť, aby to neboli otázky typu výsluch, ale také, ktoré nás posúvajú ďalej. Napríklad, keď si bol s tým človekom, čo iné si cítil, ako keď si so mnou?

Alebo čo ti chýbalo v našom vzťahu, keď si to potreboval hľadať niekde inde? Základ je zisťovať, čo ho k tomu viedlo. A niekedy naozaj zistíme, že možno potreboval len úlet. Hovorím to preto, lebo podvedení ľudia často na seba berú vinu, hanbia sa povedať, že ich partner bol neverný, lebo majú pocit, že určite niečo oni robili zle, a preto im niečo chýbalo.

A naozaj to nemusí byť tým, že človeku niečo chýbalo. Môže si neverou riešiť svoje veci, svoje stresy, svoje záležitosti, ktoré ho trápia. A hoci vzťah môže fungovať a človek robí svoje maximum, aj tak môže byť partner neverný.

Takže je dôležité zistiť, čo sa udialo, prečo nastala nevera. Či to bola len jeho fyziologická potreba, ktorá sa bude opakovať, a potom je na mieste otázka, čo budeme robiť? Budeme mať otvorený vzťah, v ktorom si budeme tolerovať viacero partnerov?

Alebo si dokážeš povedať, že toto mi za to nestojí? Radšej chcem byť iba s jedným človekom, lebo to bude pre mňa istejšie, príjemnejšie, férovejšie. Ak sa dohodneme na tejto druhej možnosti, je potrebné to aj dodržať. Myslím si, že základ všetkého je dohodnúť sa a nájsť kľúč k vzťahu. Každá dvojica by si mala nájsť svoj vlastný spôsob, ako chce žiť.

Už sa môžeme oslobodiť od toho, že je tu len jeden univerzálny spôsob, ktorý zjavne nefunguje pre všetkých. Pre niektorých určite, ale nie pre všetkých. Vidíme to na rozvodovosti a na miere rozchádzania párov. Povedzme si, aký je pre mňa akceptovateľný vzorec, ako chcem žiť a čo je ten model, ktorý mne osobne vyhovuje. Zároveň zistime, či to má rovnako aj náš partner. Či nájdeme prienik s našimi predstavami a môže sa stať, že to tak nebude.

V takom prípade musíme riešiť, či sa rozídeme a ideme si hľadať kompatibilnejších partnerov, ale môže sa stať, že zistíme, že máme rovnaký názor na tieto veci, a potom stačí ísť do toho a skúšať žiť svojím vlastným spôsobom.

Je v našej spoločnosti a na Slovensku veľa párov, ktoré majú otvorený vzťah? Ľúbia sa, ale potrebujú mať ešte niekoho?

Neviem, či veľa, lebo sa o tom nehovorí otvorene, ale napríklad teraz ma šokovala jedna štúdia v Španielsku, kde vyše polovica opýtaných povedala, že sú za otvorené a polyamorné vzťahy, to je nesmierne veľa, polovica. Neviem, koľko z tých ľudí je schopných to aj prevádzkovať a udržať.

Je to určite náročnejšie, lebo elementov je tam zrazu viac. Zvládne to len istý druh ľudí, ktorí majú isté povahové vlastnosti a schopnosti, musia byť veľmi benevolentní. Musia pracovať so svojím egom, lebo zrazu dovolia partnerovi to čo sebe. Je to náročné, ale môže to byť šťastnejšie pre tých, ktorí majú potrebu, ktorí cítia, že si nahrádzajú istú časť.

Nie je pre nich vhodný jeden človek, ktorý je pre nich všetkým, ale radšej volia skladačku, sú menej frustrovaní, keď sú tam dvaja partneri. S jedným môžem chodiť iba do kina, plní mi funkciu takého parťáka, kamaráta a už nechcem, nevyžadujem, aby ten môj prvý partner so mnou trávil čas takým spôsobom, akým on nechce.

Sú rôzne formy, a teda polovica ľudí v Španielsku súhlasí s takýmito vzťahmi, ale Španielsko pokladáme za veľmi katolícku krajinu. Áno, Španielsko je zároveň veľmi rôznorodé, je tam aj veľmi progresívna časť na severe, takže závisí asi, kde bola robená spomínaná štúdia. Aj na Slovensku sú ľudia, ktorí majú otvorené vzťahy, ale funguje to oveľa viac potichu.

Práve preto, že je tu ten verejný naratív aj v politike, aj vo verejnom priestore, kde to nie je prijateľné, čo mi zase príde pokrytectvo, lebo tej nevery je tu neúrekom.