Veronika Strapková: Svoje vnúčatá nechcem kočíkovať s cigaretou v ruke

Vyštudovala herectvo na VŠMU, ale oveľa prirodzenejšie sa cíti v úlohe speváčky. Je skôr kaviarenský typ ako športový, hoci má prirodzene svalnatú postavu. Veronika Strapková (27) má výborne rozbehnutú spevácku kariéru, no v súkromí ju trápi niekoľko zdravotných problémov. Mladá interpretka v rozhovore prezrádza, ako prestala po ôsmich rokoch fajčiť, ale aj to, ako bojuje s nepríjemným refluxom.

Veronika, vyštudovali ste pôvodne herectvo. V súčasnosti sa však vo veľkej miere venujete predovšetkým hudbe. Je pre vás táto oblasť atraktívnejšia ako vaše pôvodné povolanie?

Herectvo ma lákalo, preto som si ho vybrala ako smer svojho štúdia. Nebolo to však mojím celoživotným plánom. Netúžila som celý svoj život po tom, aby som sa stala herečkou. Skrátka som to vyskúšala. Hoci ma toto povolanie dodnes baví, život to jednoducho zariadil nejako inak. V súčasnosti sa viac venujem spevu a hudbe, ktorá mi ide o čosi prirodzenejšie. Všetky tie veci, ktoré sú mojej povahe bližšie sa nachádzajú práve v hudbe. Cítim sa v tejto oblasti skutočne lepšie ako v hereckom prostredí.

Môže byť dôvodom vášho výberu práve to, že pri hudbe môžete byť prirodzená a sama sebou? Predsa len v herectve zvyčajne stvárňujete niekoho úplne iného...

Môže byť. Hoci na druhej strane nie je vôbec jednoduché stáť pred divákmi sám za seba. V predstavení totiž stvárňovaná osoba dáva umelcovi akýsi ochranný štít. Síce sa obnažuje, ale obnažuje sa cez niekoho iného, čo nemusí byť až tak veľmi osobné. Mne sa na povolaní speváčky páči najmä fakt, že si sama píšem texty a mám možnosť sa slobodne vyjadriť. A robiť kedykoľvek. Hudba skrátka nepotrebuje čakať na príležitosť. Môžem si sama vytvárať druh umenia, ktorý ma baví.

Pri speve zase môžete naopak využiť svoj herecký talent. Pomáha vám to pri interakcií s divákmi, či fanúšikmi?

Som typ človeka, ktorý sa snaží byť k druhým ľuďom viac osobný. Neviem, do kedy to vydržím. Nepozerám na divákov pod pódiom ako na masu, ale snažím sa ľudí vnímať pomerne jednotlivo. Pomáha mi to pri textoch, lebo chcem byť smerom k poslucháčom adresná. To je podľa  mňa najviac, čo som si z herectva mohla preniesť do hudby. Tú možnosť akcentovať konkrétnu myšlienku.

Pri svojej práci ste pomerne často s ľuďmi. Do istej miery musíte byť v určitom zmysle slova exhibicionistkou. Dokážete byť voči iným aj empatická?

Neviem to posúdiť, ale verím, že empatia je všeobecne najmä teraz v tejto dobe skutočne nevyhnutná. Mimo toho som skôr človek, ktorý sa snaží pozorovať a vnímať. Bola som tak vychovávaná, aby som sa dokázala pozrieť na veci aj z iného pohľadu a nie iba toho vlastného. To je celkom fajn nielen v tomto povolaní, ale vo všetkých aspektoch života.

Zvyčajne mám pocit, že choroby na mňa sadajú, keď je môj organizmus vyčerpaný a ja by som asi mala spomaliť. Rešpektujem to. Verím, že nie sme pánmi všetkého na svete.

Vaším pracovným nástrojom je hlas a hlasivky. Venujete hlasu nejakú špeciálnu starostlivosť? Ako si ho chránite?

Hlas je pre mňa naozaj záhadný nástroj. Zaoberám sa ním už dlhé roky. Kedysi som fajčila. Vtedy mi hlas nefungoval zrovna ideálne. Navyše mám chorobu žalúdka zvanú reflux. Denne mávam zvýšenú kyselinu alebo sa mi obsah žalúdka vracia do pažeráku. Čiže tieto žalúdočné problémy v spojení s fajčením mi niekedy spôsobovali aj stratu hlasu. Mám nízky hlas, takže často zachrípnem. Neskôr som začala čítať a študovať, čo by som mala robiť. Teraz som mnohokrát ticho, pokiaľ naozaj nemusím hovoriť. Nepijem napríklad sódu, tá mi vôbec nerobí dobre. Snažím sa nejesť zmrzlinu, keď mám koncerty a vyhýbam sa prievanu. Pravidelne kloktám večer pred spaním a ráno slanú vodu.

Koľko rokov ste fajčili a ako sa vám podarilo prestať?

Začala som fajčiť už ako dvanásťročná. Teraz mi to znie skutočne hrozne. Dali  sme si však s kamarátkami len jednu cigaretu cez víkend. Potom sa to stupňovalo. Keď som končila základnú školu, tak som cez víkend vyfajčila aj desať cigariet. Na strednej sa táto závislosť už naplno prejavila. Fajčila som napokon každý deň a na vysokej som sa dostala na neuveriteľných 30 cigariet denne. Bola som intenzívnou fajčiarkou. Tejto neresti som podľahla na osem rokov. Veľmi sa mi nepáčilo, keď som videla staršie ženy s cigaretou. Dosť ma to desilo. Nevedela som si predstaviť, že raz pôjdem za vnúčatkom a budem držať v ruke cigaretu. Nikdy som sa k tomu nechcela dopracovať. Raz som mame chcela dokázať, že nie som závislá. Celý deň som si nezapálila, aj keď som na to mala chuť. Neskôr som si povedala, že by som sa mohla pokúsiť vydržať nefajčiť aj sama pre seba. Pre istotu som ale so sebou ešte tri mesiace nosila krabičku cigariet. Pomáhal mi ten pocit, že môžem, ale nemusím prestať. Keby som chcela, mohla som si kedykoľvek zapáliť. Našťastie som ale nechcela (smiech). Keď som cigarety darovala kamarátovi, tak som pochopila, že už je to so mnou dobré. Mne však strašne dlho voňali a doteraz voňajú, no nemôžem si zapáliť ani jednu.

Ste aj abstinentkou. Prečo ste sa tak rozhodla?

Alkohol mi nikdy nechutil. Ako dieťa som ochutnala vaječný likér a raz sme si s kamoškou niečo naliali, ale vadil mi pocit točenia hlavy a bolesť na druhý deň. Dokonca som ani nemala pocit, že by zábava či rozhovory s ľuďmi boli vďaka alkoholu na lepšej úrovni. Tak som s tým prestala a každému, kto mi ponúkol som povedala, že bez alkoholu mi to vyhovuje. Jediný alkohol, ktorý som za posledných 15 rokov mala, bol v sirupe proti kašľu a v čokoládových bonbónoch, ktoré milujem.

Problémy vám spôsobuje reflux, ale aj žalúdočná kyselina. Kedy sa to u vás spustilo?

Neviem, čo je za tým. Už ako dojča som mala problémy s vracaním. Nemám bolesti a pálenie záhy. Skôr sa mi vracia obsah žalúdka hore. Ak sa najem viac, tak mám problém. Stačí, aby som zjedla len o trochu viac a už mám celý deň kyselinu. Musím si dávať pozor na veľkosť porcií, ktoré zjem.

Musela ste zmeniť stravu? 

Som trošku zlý pacient. Pátrala som po tom, ktoré potraviny môžem a nemôžem jesť. Nemala by som by paradajky, papriky, citrusy a kávu. Z týchto vecí mi však robí zle len paprika a káva, ak je nekvalitná. Dobrá káva mi neprekáža, len jej nesmiem vypiť veľa. Inak sa neobmedzujem. Navyše beriem lieky, ktoré znižujú tvorbu kyseliny.

Obmedzujú vás tieto zdravotné ťažkosti?

Myslím si, že telo je veľmi múdre. Vždy ti ukáže, čo nemáš robiť. Od detstva nedokážem zjesť veľké porcie na tanieri do úplného konca. Som schopná vždy nechať časť na tanieri. Moje telo má určitú kontrolku. Akoby ma samo od seba upozornilo, že nevie zjesť viac ako môže. Je to zrejme podvedomá psychická záležitosť. A samozrejme je to obmedzujúce. Najmä to, že musím spať s hlavou vyššie a že musím denne brať lieky...

Pri vašej práci ste v neustálom pohybe. Či už pri vystúpeniach alebo pri presunoch. Musela ste si niekedy strážiť postavu?

Zatiaľ mám šťastie, no som zvedavá dokedy mi to vydrží. Predsa len roky mi pribúdajú a mne to už začína spaľovať pomalšie. Doteraz som však mohla zjesť čokoľvek na svete a nepribrala som ani jeden kilogram. Moje telo je totiž veľmi mäsité a skôr sa mi ľahko tvoria svaly. Často sa mi stáva, že sa ma ľudia pýtajú koľko a ako cvičím. To mi samozrejme vždy zdvihne náladu. O niečo menej však moja odpoveď, že skoro vôbec. To by som veľmi chcela zmeniť.  

Aké športy sú vám blízke? Zrejme práve tanec veľmi úzko súvisí so spevom...

Robím skôr akustickú hudbu, teda tancujem len minimálne. Ako mladšia som dva roky chodievala na hip hop k Lacimu Strikeovi. Aj som vystupovala nielen s ním, ale napríklad aj s Darou Rolins. Vtedy som cítila, že sa mi telo spevnilo. Hoci som neschudla na váhe, opticky to bolo vidieť, keďže som sa každý deň hýbala. Na vysokej škole som sa veľmi často hýbala a športovala v rámci hodín tanca a pohybu. Momentálne som dosť zlenivela a často sa prevážam autom. Z času na čas skočím na hodiny jógy a sporadicky na hodinu tanca.

Ako sa staráte o svoje zdravie? Ako vyzerá vaša prevencia?

Som celkom hypochondrický typ a vždy, keď sa mi niečo stane, utekám k lekárovi. Nemám rada strach. Ak človek ochorie, tak sa to skôr či neskôr dozvie. Verím, že je vždy lepšie, ak sa to dozvie skôr, ako priveľmi neskoro. V čase, keď sa s tým ešte dá čosi spraviť. Ak ma niečo dlhodobo bolí, tak hneď idem k odborníkovi. Ku gynekológovi chodím pravidelne, toho som sa nikdy nebála. Zubára som sa obávala dlhé roky. Nemám zrovna najlepšie zuby, preto k nemu chodím dosť často. Posledný rok som u neho bola mnohokrát, lebo mi prerábajú staré plomby či kazy, ktoré mi našli na CT. Dovtedy mi totiž CT nerobili nikdy a zrazu tam videli nové nezistené veci. Chodím pravidelne aj na kontroly prsníkov. Mám problémy so žľazami, vraj je to normálne, volá sa to fertilný typ prsníka, ktoré podliehajú vplyvom hormónov a tvoria sa mi na nich cysty. Vždy si to nechám na sone vyšetriť. Inak by som nemohla spávať, keby som nevedela, že je všetko v poriadku.

Milujem západy slnka a slanú vodu. To ma dokáže veľmi upokojiť. Nie som človek, ktorý by sa často prepínal. Cítim, že to mi nerobí psychicky dobre.

Máte svoje vlastné liečivé recepty, prípadne sa zvyknete dopovať vitamínmi či výživovými doplnkami?

Zvyknem na sebe pozorovať, že veľa vecí je v hlave. Čomu človek verí, to mu môže pomôcť. Ak beriem nejaké lieky, snažím sa veriť, že mi pomôžu. Ak som chorá, tak verím, že to skutočne musím vyležať. Zvyčajne mám pocit, že choroby na mňa sadajú, keď je môj organizmus vyčerpaný a ja by som asi mala spomaliť. Rešpektujem to. Verím, že nie sme pánmi všetkého na svete. Niekedy sa musíme prispôsobiť. Aj keď choroba je samozrejme nepríjemná vždy. Ak cítim, že sú okolo mňa chorí ľudia, tak beriem viac vitamínu C. Snažím sa stimulovať svoju imunitu rôznym spôsobom. Občas si robím aj domáci cibuľový sirup.

Relax je takisto veľmi dôležitý. Ako si najlepšie oddýchnete?

Viem sa tešiť takmer z hocičoho. Pre mňa je oddychom, keď som s rodičmi na káve a rozprávame sa. Keď som s priateľom, s ktorým radi a často chodievame do kina. Mám veľmi rada prírodu. Som ale skôr „lasicovský typ“. Mám rada prírodu, keď ju pozorujem z kaviarne. Nepotrebujem zdolávať kopce, stačí mi len pekný pohľad na ňu. Pravidelne chodievam k moru. Tam som najšťastnejšia. Milujem západy slnka a slanú vodu. To ma dokáže veľmi upokojiť. Nie som človek, ktorý by sa často prepínal. Cítim, že to mi nerobí psychicky dobre.  

Spomenuli ste more. Ktoré destinácie sú vám najbližšie?

Zatiaľ som, žiaľ, nepochodila celý svet. Dávam však prednosť teplejšiemu moru. V Chorvátsku sa mi páči more a scenéria, no nevydržím v ňom dlho, lebo je studené. Mám rada, keď si môžem v mori skôr len tak oddýchnuť a ležať v ňom. Dobre som sa cítila v Portugalsku, no tam je tiež ľadový oceán. Je lepšie ho pozorovať, ako plávať v sedemnásťstupňovej vode. Kedysi sme chodili do Egypta, kde bolo teplé more a nádherné koraly. Dalo sa tam úžasne šnorchľovať a bolo to cenovo dostupnejšie ako Európa. Dnes tam však z bezpečnostného hľadiska radšej nechodievame.