„V istom momente som si uvedomil, že už nie som slobodný,“ tvrdí bývalý alkoholik Dávid

Alkoholizmus je chorobný stav vznikajúci po systematickom konzumovaní alkoholu. Ak sa nelieči, môže sa rýchlo vymknúť kontrole. O chorobe hovoríme vtedy, keď popíjanie začína negatívne ovplyvňovať život človeka a spôsobuje škody. Neexistuje jeden presný vzorec na určenie, či je niekto alkoholik, alebo nie, symptómy sa často vyskytujú súčasne. Dávid Králik je výnimočný človek, ktorý má na svojom konte okrem iných úspechov aj ocenenie Učiteľ Slovenska. Aj vy si kladiete otázku, ako mohol piť toľké roky také množstvo alkoholu a zároveň normálne fungovať? A fungoval vôbec normálne?

Začneme in medias res. Ročne každý Slovák starší ako pätnásť rokov vypije 11,5 litra čistého alkoholu. Boli časy, keď ste vypili 150 litrov tvrdého alkoholu ročne. Ako ste zvládali takto fungovať? Chodili ste do práce?

Mám skvelý metabolizmus, večer som pil a ráno som normálne fungoval. Dokonca som ráno skúšal alkoholový tester a po alkohole žiadna stopa. V práci som podával stopercentné výkony a nemyslím si, že by si niekto všimol, že som toľko pil.

Myslíte, že si to nevšimli ani vaši blízki ľudia ako manželka či deti? Nebude to skôr tým, že pred realitou zatvárali oči?

Asi to naozaj nevedeli, lebo na mne to nebolo veľmi vidno. Určite vedeli, že pijem, ale netušili, že tak veľa.

Skrývali ste, že pijete?

Áno, keď som vypil fľašu prirýchlo, vymenil som ju za druhú, plnú.

Tak dobre ako teraz, keď nepijem, som sa cítil naposledy pred tridsiatimi rokmi.

Prečo ste začali piť? Chutilo vám to a zrazu ste sa prehupli do nadmernej konzumácie alebo ste prežívali ťažké obdobie?

Bola to asi kombinácia všetkého. Chutilo mi to, zároveň som pracoval ku koncu vysokej školy v nemocnici na detskom oddelení, kde som čas od času stretol „Zubatú“, s čím nebolo úplne príjemné sa vyrovnávať. K tomu prirátajme internátny život s „krúžkovicami“, a keď som začal učiť, privyrábal som si v bare ako barový hráč. Vražedná kombinácia na vytvorenie návyku.

Muselo to veľmi zasahovať do vášho denného fungovania, napríklad šoférovanie bolo úplne vylúčené. Neobmedzovalo vás to?

Vôbec nie. Ja som fungoval úplne normálne, tipoval by som, že 99 percent ľudí v mojom okolí ani nič nevedelo. Pred šoférovaním som nikdy nepil.

Ublížili ste niekomu počas tohto obdobia, pričom viete, že triezvy by ste konali inak?

Určite som mnohým ublížil, ale asi viac takou nespoľahlivosťou a bláznivosťou. Svet bol pre mňa gombičkou a ja som bol krajčírom, čo sa občas prejavilo tým, že som viac sľúbil, než splnil. Vo všeobecnosti som veľmi mierumilovný človek a alkohol u mňa túto črtu ešte umocňoval.

Kedy ste si uvedomili, že ste alkoholik?

Raz bolo potrebné ísť večer po dcéru na stanicu a vnútorne ma hnevalo, že si po návrate domov z práce nemôžem dať zopár poldecových pohárikov. Pred šoférovaním som si nikdy nedal ani kvapku, v tom som bol zásadový.

Čo nastalo po tomto uvedomení – rozhodli ste sa vyhľadať pomoc odborníka alebo sa vám podarilo prestať piť samému?

Po uvedomení som si povedal, že stačí a prestal som piť.

To je veľmi obdivuhodné, trošku ste ma zaskočili a zároveň ma teší, že všetko máme vlastne vo svojich rukách.

Áno, namiesto pitia som začal popri práci behať, hrať v kapele, venovať sa keramike a napísal som úžasnú knihu o Tukanovi, ktorá čoskoro vyjde.

Uvedomenie, že ste alkoholik, je jedna vec. Nie každý sa následne rozhodne skoncovať s alkoholom. Prečo ste prestali piť vy, spomínate si na ten impulz?

Jedna z najdôležitejších hodnôt, ktoré žijem, je sloboda. V istom momente som si uvedomil, že už nie som slobodný, a to bol ten impulz.

Zanechal alkohol stopy na vašom organizme?

Myslím, že nie, nakoľko počas obdobia, kedy som pil, som bol na prehliadke pre operáciu kolien. Organizmus bol v poriadku. Po ukončení prvoligového pitia som ale vďaka behu zhodil viac než štyridsať kíl a z pôvodných stodvadsať som sa dostal niekde na sedemdesiatpäť, aj keď teraz, po Vianociach, to bude asi osemdesiat (úsmev). Tak dobre ako teraz, keď nepijem, som sa cítil naposledy pred tridsiatimi rokmi. Dokonca som odbehol maratón, ale na hlbšie lekárske prehliadky som nešiel. Prišlo mi zbytočné chodiť po doktoroch a zaberať miesto tým, ktorí ho skutočne potrebujú.

Po uvedomení som si povedal, že stačí a prestal som piť.

Máte na alkohol ešte niekedy chuť?

Ani nie, dokonca bežne doma nalejem rodine pri nejakej oslave. Alkohol je odo mňa vzdialený viac než štyritisíc kilometrov, ktoré som od čias, kedy som prestal piť, nabehal. Behám každý deň päť až dvadsať kilometrov podľa toho, kedy idem do práce. Aktuálne máme doma psíka z útulku, volá sa Laky a beháva so mnou. Bohužiaľ, keď je fujavica, je to nesmierny lenivec a vôbec sa mu nechce. Vtedy máme výrazne horší čas. (úsmev)

Ak prechádzate v živote krízou alebo máte toho na pleciach viac než dosť, napadne vám, že s alkoholom by to išlo možno ľahšie?

V zime mi zomrela mama. Kamarát, ktorý vie, že som voľakedy pil, mi kládol na srdce, aby ma to nezlomilo. Popravde, nerozumel som, o čom hovorí. Pre mňa alkohol s ťažkým obdobím nijako nesúvisí. V dni, keď mi je ťažko, viac meditujem alebo cvičím Tai chi, alebo si čítam niečo zo Starého zákona a uvažujem, čo mi to ten Všehomír chce ukázať.

Vychovávate svoje deti k abstinencii alebo skôr k mottu „všetko s mierou?“

Deti sú už dospelé, no vychovávali sme ich najlepšie, ako sme vedeli. Teraz už majú svoj život vo vlastných rukách a ako s ním naložia, je na nich. Verím, že sme im okrem mnohých rodičovských zlyhaní dopriali aj veľa dobrého, a to by im mohlo pomôcť. Moja mama vždy hovorievala, že sme obeťami obetí. Tajne teda dúfam, že sú naše deti menej zranené, že sú menšími obeťami, ako sme boli my.

Aký je váš život v porovnaní so životom, v ktorom ste pili alkohol?

S odstupom času pozorujem, že ak som vtedy išiel naplno, aktuálne je to minimálne dvakrát toľko. Okrem dvojnásobného výkonu som za triezva spozoroval, že som omnoho pedantnejší a dôkladnejší, veci doťahujem do posledného detailu. Fungujem presne a napriek obrovskému záberu, splním takmer všetko, čo sľúbim.

Čo si môžeme predstaviť pod pojmom obrovský záber?

Predstavte si v tom istom čase sedemdesiat ľudí, ktorých som školil pre Národný inštitút vzdelávania a mládeže, mentoring štyridsiatich ľudí v supervízii pre neziskovú organizáciu Leaf, pätnásť učiteľov z Komárna v projekte MY sme škola, partičku učiteľov v mentoringu zo Súkromnej základnej školy FELIX v Trnave, zároveň jeden deň v týždni učenie prvákov, druhákov, tretiakov, besedy po celom Slovensku s knihou V jablku (na jeseň približne sto vyučovacích hodín = dvetisíc odbesedovaných detí), dopísanie novej knihy o Tukanovi, ktorý túŽIL LETieť, koncertovanie s kapelou, pár mentoring školení na vlastnú päsť, online vzdelávanie detí z celého Slovenska s neziskovou organizáciou hodiNOVÍ záŠKOLÁCI, k tomu každé ráno minimálne päť kilometrov, Tai Chi, meditácia, Biblia. Toto všetko súbežne.

Máte toho na konte naozaj omnoho viac ako len prívlastok „abstinujúci alkoholik“. Ste Učiteľ Slovenska, mentor, kouč, založili ste súkromnú školu Felix. Ak by ste mohli niečo na súčasnom štandardom vzdelávacom systéme zmeniť, čo by to bolo?

Vzdelávanie mi príde ako priveľký kolos, na ktorý som ja primalý. Ak ale chcete vyzdvihnúť jednu vec, mám pocit, že čítanie je super. Zaviedol by som od prvej triedy hodinu čítania denne s následnou debatou o prečítanom. Pokojne pre všetky ročníky základných a možno aj stredných škôl.

Poďme teda podporiť čítanie mladých. O čom je vaša kniha V jablku?

Je to šialená kniha, v ktorej má čitateľ na konci každej kapitoly možnosť voľby, kadiaľ chce ísť ďalej. Čitatelia tam nájdu príbeh o prdiacich vílach, ale aj o Jabloni Žofii, ktorá si tajne vypočula rozhovor dievčat. Tie v ňom spomínajú, že potrebujú na cestu domov jablko. Ona jedno má, no vie, že toto jablko je posledné. Je stará. Veľmi stará. Žiadne ďalšie jablko už mať nikdy nebude. Je to pre ňu náročná voľba. Žofiina voľba. Inak je zábavné, že pôvodne mi vydavateľstvo navrhlo, aby som knihu skrátil, lebo takú hrubú nebude údajne nik kupovať a bude roky stáť zaprášená v kníhkupectvách.

Odpísal som, že nie je možné, ju skrátiť, lebo počet kapitol sa zakaždým zdvojnásobuje. Knihu sme napokon vydali v plnom rozsahu. Do troch mesiacov bola vypredaná. Spravili sme dotlač a aj tá už je preč.

V jednej z otázok som spomínal novú knihu O tukanovi, ktorý túŽIL LETieť. Tá vyjde teraz na jar. Keď som si svoj rukopis Tukana prvýkrát po dopísaní prečítal, nerozumel som, kde sa ten príbeh vzal. Rovnako zasiahol aj priateľov, ktorých som požiadal o recenziu. Je to veľký príbeh, isto najväčší, ktorý som doteraz napísal a popravde aj jeden z najväčších rozprávkových príbehov, ktoré som čítal. Ten príbeh ma presahuje, je omnoho väčší než ja a ja som zaň vďačný. Bezprostredne po vydaní knihy začnem pracovať na tom, aby sa z nej stala kreslená 3D rozprávka. Šanca, že sa Tukan dostane do kín, je minimálna, ale ak by som to neskúsil, bola by to isto jedna z vecí, ktorú by som ľutoval, až ma raz Všehomír zavolá, aby som sa s ním stretol.

Ambície nás ťahajú vpred a my budeme sledovať, kam až s knihou zaletíte. Učíte ešte etiku?

Nie, momentálne učím prvákov, druhákov, tretiakov v škole Felix zvyčajne slovenčinu. Ide vlastne o obrátený mentoring. V triede je aj učiteľ, ktorý tam bežne učí, ja odučím hodinu pomocou nejakej zaujímavej techniky, po hodine to s učiteľom rozoberieme a ďalší deň už to skúsi so žiakmi on.

Dávid, otázka na záver. Je podľa vás alkohol metla ľudstva?

Nie. Je to, ako by ste sa ma pýtali, či je palica zlá. Ak s ňou niekoho tresnete po hlave, tak áno. Ak sa o ňu opriete, je na nezaplatenie. Inak, v lete by som rád prešiel cestu SNP. Musím si zohnať palice, lebo bez nich to vraj človek nezvládne. (úsmev)

Ďakujeme Dávidovi, že sa s nami podelil o svoju cestu a veríme, že bude mnohých inšpirovať. Jeho život je pestrý a plný aktivít aj vďaka tomu, že má triezvu myseľ.