Syndróm opičej lásky: Keď milujeme svoje dieťa až príliš

Kto by nechcel byť dobrým rodičom? Čo to však znamená? Milovať ho bezhranične? Byť prísnym, vysvetľovať alebo ísť pozitívnym príkladom? Na výber je mnoho druhov výchovy, isté je len jedno - žiadny extrém v živote nie je dobrý a týka sa to aj sily rodičovskej lásky.

Podľa najnovších vedeckých štúdii môže takýto druh lásky dieťa v dospelosti zničiť. Je to takmer rovnako zlé ako zanedbávanie. O tejto téme sme sa porozprávali s psychologičkou a kraniosakrálnou terapeutkou Mgr. Katarínou Maťaše.

Opičiu lásku charakterizuje prílišné ochranárstvo s prvkami majetníctva. Vysvetlíte ho podrobnejšie, prosím?

Opičiu lásku môžeme nájsť pod rôznymi termínmi – napríklad „hyperprotektívne“ či „helikoptérové rodičovstvo“. V jadre tejto výchovy sa rodičia snažia svoje deti uchrániť od ublíženia, zranenia, zlých skúseností, odmietnutia, zranených pocitov, neúspechov a sklamaní. Je prirodzené, že rodičia chcú chrániť svoje deti. Zásadný rozdiel tu zohráva otázka zdravej miery. Ak rodičia neustálym dozorom a zachraňovaním zbavujú svoje deti možnosti naučiť sa prekonávať ťažkosti a riešiť problémy, bránia im stať sa kompetentnými dospelými.

Výchovný fenomén helikoptérové rodičovstvo mi celkom dáva význam, keďže rodičia krúžia nad svojimi deťmi, prečo ale spojenie „opičia láska?“

Opičia láska je len iný názov pre ten istý fenomén – pomenúva rodičov, ktorí sú na svoje deti upnutí tak veľmi, že ich lásku môže dieťa pociťovať ako dusivú. Termín láska je v tomto prípade trochu zavádzajúci. Môže byť lásky príliš?

Mnohí odborníci sa domnievajú, že áno, mnohí, že nie. Ak však namiesto slova „láska“ použijeme slovo „starostlivosť“, uvidíme, že prehnaná starostlivosť môže byť skutočne na škodu. Predstavte si, ako by sa darilo rastlinke, ktorú by ste v jednom kuse hnojili, okopávali a polievali.

Na svoj príbeh má človek čiernu škvrnu, nevidí ho tak jasne. Môžeme si myslieť, že vychovávame deti s rozumom a láskou, a pritom opak je pravdou. Ako zistiť, že sa to týka aj nás, že nemilujeme čistou láskou, ale majetníckou pseudoláskou?

Urobte si chvíľku a zamyslite sa nad tým, ako komunikujete so svojím dieťaťom. Ak pravidelne robíte niektorý z nasledujúcich krokov, pravdepodobne svoje dieťa nadmerne vychovávate, čo môže v budúcnosti pripraviť pôdu pre problémy.

Niektoré z prejavov hyperprotekítvneho rodičovstva sú: prehnané upokojovanie dieťaťa po jednoduchom páde, prísne pravidlá, ktoré nedovoľujú, aby sa dieťa zašpinilo, aby mohlo vyliezať, preliezať, prekonávať svoje limity, či byť kreatívne. Ďalej neadekvátne tresty a príliš tvrdá disciplína. Prílišný tlak na školský či mimoškolský výkon a celkovo na úspech dieťaťa. S hyperprotektívnym rodičovstvom súvisí výchova postavená na systéme odmien a trestov.

Ako vyzerá príliš ochranársky nastavené rodičovstvo?

Príliš ochranárske rodičovstvo často vedie dieťa de facto k tomu, aby klamalo. Keď sú očakávania príliš vysoké alebo neprimerané, dieťa bude klamať, aby sa nedostalo do problémov.

Ak sa rodič bojí mnohých vecí, zvyčajne sa prehnane bojí aj o dieťa. Normálne, zdravé riskovanie (prekonávanie svojich limitov) je preto zakázané a z detí postupne vyrastajú tínedžeri, ktorí podstupujú situácie, ktoré majú oveľa vyššie riziko než zopár odrenín či odreté koleno.

Čo deťom týmto typom výchovy spôsobíme? Vychováme egocentrikov, ktorí si myslia, že svet sa točí iba okolo nich?

Deti vychovávané systémom odmien a trestov sa naučia nerobiť správnu vec len preto, že je to správne. Robia to, za čo sú odmeňovaní. A nerobia to, za čo by mohli byť potrestaní (aj keby z toho mali radosť a nikomu by to nijako neškodilo). Takto sa z nich skutočne môžu stať egocentrickí, manipulatívni a materialistickí dospelí. 

A čo je ešte dôležitejšie - hyperprotektívni rodičia priorizujú dodržiavanie pravidiel a disciplíny, a to na úkor komunikácie so svojimi deťmi. Takže spolu vzájomne nebudú vedieť komunikovať, keď budú deti dospievať, a pravdepodobne ani v dospelosti. Deti sa naučia zatajovať pred nimi veci – ako svoje neúspechy, zlyhania, sklamania, obavy, strachy. A mnohokrát sa na nich radšej neobrátia, aj keby potrebovali pomoc, zo strachu, že by sa im dostalo neželanej pomoci.

Majú isté osobnosti väčší sklon k tomto štýlu? Napr. rodičia jedináčikov? Príde mi tento štýl výchovy nereálny pri matke troch detí…

Hyperprotektívni rodičia bývajú ustráchaní ľudia, ktorí sú zameraní na elimináciu nebezpečenstiev a možných rizík. Mnohí z nich trpia úzkosťou alebo panickou poruchou. Stáva sa, že rodičia detí s chronickým ochorením alebo telesným postihnutím prejavujú nadmerné ochranné správanie.

Je to tým, že vnímajú svoje deti ako zraniteľnejšie, čo je prirodzené. Nadmerná ochrana môže vzniknúť aj ak sa u rodiča rozvinie posttraumatická stresová porucha (PTSD). Pozor – pretože PTSD nevzniká iba po prírodných alebo človekom spôsobených katastrofách. Traumu môžu v človeku vyvolať aj rôzne negatívne osobné zážitky z vlastného detstva, preto je dôležité, aby rodič v prvom rade pracoval na sebe a vlastnej psychickej pevnosti.

Ako vyzerá samostatné dieťa?

To závisí od veku dieťaťa. Spravidla však platí, že len čo sa už dieťa naučilo robiť niečo samé (napr. vie si samé zavesiť vetrovku na háčik), tak už by to zaň nemal robiť rodič. V rámci prechodného štádia je ešte možné na to dieťa upozorniť, ak zabúda, kým za to napokon preberie plnú zodpovednosť. Ideálne je, keď dieťaťu dávkujeme zodpovednosť úmerne s mierou slobody, ktorú mu dávame.

Ako kritizuje milujúci rodič, ktorý ale chce, aby jeho dieťa pochopilo, že niečo spravilo nesprávne?

Kľúčovou je komunikácia. Nie je vôbec jedno, akým spôsobom sa s dieťaťom bavíme. Je niečo iné vyžadovať veci príkazom a argumentom „LEBO SOM TI TO POVEDALA!“, a iné vysvetlením „Ak si nebudeš svoje oblečenie skladať, budeš v pokrčenom“. Ak má dieťa v rodiča dôveru, a funguje obojsmerná komunikácia založená na vzájomnom rešpekte, je vysoko pravdepodobné, že si dieťa názor rodiča vypočuje a zariadi sa podľa toho.

Má láska k dieťaťu hranice?

Ja osobne si myslím, že láska hranice nemá. Problém je, že v dnešnom svete sa mnohé veci nazývajú a zastierajú slovom láska. Nezabúdajme, že prejavom lásky je sloboda – ži a nechaj žiť. Láska neznamená vlastniť. Za veľmi inšpirujúce považujem motto waldorfskej pedagogiky: „V úcte prijať, v láske vychovať, v slobode prepustiť.“ Toto motto platí nielen pre učiteľov, ale aj pre rodičov. Práve s láskou a dôverou dokážeme čeliť strachu o svoje deti. S láskou ich dokážeme nechať ísť, keď nastane ten čas, pretože vieme, že naše deti nie sú naše. Prišli sem žiť svoj vlastný život, svojím vlastným spôsobom. Tak ako aj my. :-)

Ako sa prejavuje v kolektíve takto vychovávané dieťa?

„Helikoptéroví“ rodičia komunikujú svojim deťom na podvedomej rovine, že nebudú v bezpečí, pokiaľ tam nebude mama alebo otec a nebudú sa o ne starať. Keď tieto deti musia odísť samé, nie sú pripravené čeliť každodenným výzvam. Tieto deti sú potom neschopné nájsť kreatívne riešenia a samostatne sa rozhodovať. Neučia sa zručnostiam, vďaka ktorým dokážu postupne fungovať samostatne, a zároveň sú učené, že musia dodržiavať „perfekcionistické“ štandardy.

Na základe toho tieto deti pociťujú úzkosť, depresiu, nedostatok sebadôvery a nízke sebavedomie. Ďalším problémom je, že ak nikdy nezažili zlyhanie, môže sa u nich vyvinúť obrovský strach zo zlyhania a sklamania ostatných. Preto sa často radšej do ničoho nepúšťajú.

Ak sme boli takto vychovávaní, je možné sa v dospelosti zmeniť?

Jednotlivcov, ktorí sa snažia vysporiadať s výchovou hyperproteknívnych rodičov alebo dysfunkčnou rodinnou dynamikou, môže významne podporiť vhodne zvolená terapia. Základným predpokladom je „cestovať v čase“ do svojho detstva a pocitov, ktoré sme vtedy zažívali. Tie, bohužiaľ, mnohí z nás vytesňujeme a robíme, čo sa dá, aby sme sa im vyhli. Dokonca klameme samým sebe (tzv. popieranie). Bez hlbokej práce s emóciami je zmena pomocou prenastavovania mysle a návykov iba dočasná.

Ak je však človek odhodlaný tomu čeliť, je možné tento generačný vzorec prelomiť a pretvoriť. Mnohé úzkosti, depresie, strachy zo zlyhania, neschopnosť robiť to, po čom túžime, nedôvera v seba samého/samú a svoje schopnosti, a perfekcionizmus, pramenia práve z tohto typu výchovy.

Akých rodičov potrebuje dieťa, ktoré má vyrásť v samostatného a vyrovnaného jedinca, ktorý je schopný empatie?

Predovšetkým rodiča, ktorý je sám samostatný a vyrovnaný jedinec, schopný empatie, aby sa to mali od koho učiť. Mnohí sa snažíme vykompenzovať našim deťom to, čo sme sami nemali. Myslíme si, že to z nás spraví dobrých rodičov.

V skutočnosti by sme však túto kompenzáciu mali vo väčšine prípadov poskytnúť predovšetkým sebe – svojmu vnútornému dieťaťu, pretože to nemusí byť to, čo potrebuje aj naše dieťa. Okrem toho máme v dnešnej dobe pretlak veľkého množstva informácií, rád a odporúčaní, ktoré sa rodičia snažia do svojej výchovy zapracovať.

To je na jednej strane veľmi pozitívne, pretože toho v dnešnej dobe vieme o detstve a výchove viac než generácie pred nami. Na druhej strane sa v tom človek môže strácať, či tlačiť sa do dokonalej predstavy seba. A tým do tejto predstavy nevedomky tlačiť aj dieťa.

Ako povedal C. G. Junng: „Istá miera frustrácie je dobrá.“ – Nechajme z času na čas naše deti, nech sa s tým potrápia sami. Možno budeme prekvapení, čo všetko zvládnu.