Števo Martinovič: Ak uverím, že som zábavný, tak som skončil

Herec a zabávač Števo Martinovič (36) má humor nielen v popise svojej práce. Rozosmieva divadelných fanúšikov, televíznych divákov, ale aj používateľov sociálnych sietí. Zo svojho zovňajšku si dokáže vystreliť s nadhľadom jemu vlastným. Hoci pravidelne cvičí a zaoberá sa aj zdravým stravovaním, niektoré jeho partie si stále robia, čo chcú.

Máte nevinný pohľad a zmysel pre humor. Už ste sa tak narodili?

Veľmi ťažko sa mi na túto otázku odpovedá. Moja mama je vtipná. Podľa mňa aj moja rodina má zmysel pre humor, napriek všetkému, čo ju postretlo. Neviem, do akej miery je môj zmysel pre humor genetickou záležitosťou alebo výchovou, či skúsenosťou. Myslím si však, že ak je človek správne zakomplexovaný, tak vie byť aj vtipný. Humor je totiž najlepší vtedy, keď niečo vytesňujeme. Každý si nosíme v sebe nejaké traumy. Ak sa to cez humor správne prefiltruje, tak to môže byť naozaj smiešne. 

 
Účinkujete v La Komike, v túlavom divadle i v televíznom Kredenci. Pri svojej práci musíte byť vtipný. Veľa humoristov má potom problémy byť zábavnými aj v súkromí. Ako ste na tom vy?

Dúfam, že nikdy nebudem mať pocit, že som zábavný. Ak ten pocit nadobudnem, tak som podľa mňa skončil. Možno by viac vedeli prezradiť ľudia, ktorí so mnou prichádzajú do kontaktu. Ale musím prezradiť, že viem byť veľmi nervózny, cholerický a kritický. Nie som úplne veselý človek, ktorý je vždy spokojný a nad všetkým sa zasmeje.

Ako sa u vás prejavuje cholerická povaha? Aj kričíte?

Dokážem sa na stupnici od nula do sto rozčúliť behom troch sekúnd. Problémy veľakrát riešim krikom. Potom nastúpi moja čiastková inteligencia, ktorú dúfam, mám. Chvíľu s tým bojujem. Vtedy ma ide roztrhnúť, lebo viem, že tie emócie, ktoré prežívam, nie sú úplne správne a keď ich zle nasmerujem, tak to môže druhému ublížiť. Samozrejme, nikdy nie je nič také veľké, ako sa to na prvý pohľad zdá. Potom si to musím vnútorne požuvať, aby som sa s tým vysporiadal a osoba pri mne sa nezrútila. Je to večný boj a učenie (smiech).

Po takomto výbuchu sa vám uľaví? Čo na to ostatní?

Musím niekedy povedať či vykričať to, čo ma trápi. Okolie je najprv zhrozené. Tí, čo ma poznajú už vedia, že pes, ktorý šteká, nehryzie... A pre mňa má niekedy výbuch hnevu katarzný účinok. Upokojím sa a už je iba dobre (smiech). Potom mám už úsmev na tvári.

Na sociálnych sieťach si robíte srandu sám zo seba. Fotíte sa s vypučeným bruchom vo fitku, ale bárs aj na výstave. Je pre herca podstatné, aby sa nebral tak priveľmi vážne?

Myslím si, že nikto by sa nemal brať priveľmi vážne. Neplatí to iba o hereckom prostredí. V istej fáze by sme sa mali vedieť všetci nad sebou pousmiať. Svet by bol oveľa jednoduchší, keby sme si to vedeli priznať, čeliť svojím chybám a zasmiať sa na nich. Nie vždy sa mi darí. Veľakrát mám so sebou trampoty a nie je to so mnou jednoduché. Ale možno toto je mojím cieľom. Byť vyrovnaný.

Dokážem sa na stupnici od nula do sto rozčúliť behom troch sekúnd.

Predsa len, vy sám poukazujete na svoje nedostatky, ako napríklad na to objemnejšie brucho. Vyzerá to, ako by ste s tým nemali žiadny problém...

Viete, čo? Mám s tým problém. Pätnásť mesiacov cvičím, nabral som nejaké svalstvo, ale to brucho sa tvári, ako keby v živote nerobilo brušáky. Pritom sa najviac sústredím na brucho. Robím aj kondičné cvičenia. Ľudia mi vysvetľujú, že 70 percent úspechu je strava. Áno, aj to evidujem. Dávam si dokopy aj jedálniček, no to brucho nie a nie odísť (smiech). Zrejme preto to vtipné vyústenie, lebo niekde vo vnútri ma to asi žerie. Povedzme si to na rovinu. Kto by chcel mať veľké brucho? Určite to nie je nikoho životným cieľom. A nie je to ani mojím snom. Keď už je to v stave, v akom to je, tak sa to snažím využiť a robím si z toho žarty. Som presvedčený, že dokonalosť aj tak neexistuje. Brucho si skrátka povedalo, že nechce odísť. Aj keď, radšej budem štíhlejší a menej vtipný. Zatiaľ sa mi to však nedarí (smiech).

Momentálne vo svete vládne posadnutosť zdravým životným štýlom a štíhlosťou. Nie je pre vás predsa len lepšie, ak sa trošku odlišujete? 

V prvom rade treba povedať, že tento kult štíhlosti a krásy je celosvetovou záležitosťou. Kto nemá osem tehličiek, pekné pery a účes ako z titulky, ani nemôže ísť ráno vysypať smeti. Mám pocit, že sa ľudia začali posudzovať podľa vzhľadu. Navyše sa veľký dôraz kladie na módu. Čo sa týka mojej profesie, máme na výber niekoľko druhov herectva. Poznáme totiž filmové, televízne a divadelné herectvo. Každé z nich má svoje pre a proti. Odlišujú sa aj rozdielnou estetikou. Podľa mňa ide o to, ako sa snúbi talent s určitým vyžarovaním. Rešpektujem aj filmovú, či televíznu estetiku. Pri filme ide najmä o jedinečnosť herca, v televízií ide aj o krásu. Povedzme si to na rovinu. Kto sa bude pozerať v televízií na menej atraktívnych ľudí? Na druhej strane zaznieva otázka, že kto je škaredý a kto to určuje.

 
Prejdime na tému zdravie. Ako sa snažíte stravovať?

Prešiel som rôznymi fázami. Teraz sa stravujem podľa vlastného úsudku. Fitness jedlá mi veľmi nevyhovujú. Nerád by som jedol len kura so šalátom, kura na vode, kura bez šalátu, jednoducho kura na všetky spôsoby (smiech). Potom tu je aj delená strava. Mám ju celkom rád. Na druhej strane mi chutia aj bryndzové halušky. Milujem kvalitné jedlo a dobré víno. Vždy je to o tom, do akej miery to viem udržať na uzde a do akej miery si toto potešenie odriekam. Chuť je totiž jeden zo zmyslov a som presvedčený, že zmysly treba oživovať. Herečka Eva Holubová má dokonca recept na dobrú náladu. Hovorí o tom, že keď má depresiu a nevie z čoho, vždy oživí všetky svoje zmysly. Napríklad ovonia pekný kvet, pozrie sa na krásny obraz, vypočuje si dobrú hudbu, chytí do ruky niečo, čo jej je príjemné na hmat a zároveň ochutná niečo chutné. Vtedy sa jej nálada zlepší, lebo ochutnala každý svoj zmysel. Ja popravde, bojujem neustále s tým, čo by som chcel jesť a čo by som mal. 

Pätnásť mesiacov cvičím, nabral som nejaké svalstvo, ale to brucho sa tvári, ako keby v živote nerobilo brušáky.

Nedávno ste začali na sebe naozaj makať. Cvičíte pod vedením trénera?

S trénerom robíme kruhové a kondičné tréningy. Veľakrát posilňujeme aj s vlastnou váhou. Nie je to vždy iba o zdvíhaní činiek. Robím to, lebo to treba, aby sa na mňa ľudia mohli v televízií pozerať. No, priznávam, že mi to je úplne cudzie a nemám z toho pôžitok. Absolútne ma to nebaví. Nechápem, čo je to za šport, keď niekto dvíha ťažké predmety. Na čo je to dobré? Z doplnkových športov mám rád šach (smiech). Ale nie! Ešte beh a plávanie. Tieto dva športy ma bavia.

S vekom prichádzajú rôzne choroby, všetci však máme nárok na viaceré zdravotné prehliadky. Ako ste na tom s prevenciou?

Myslím si, že prevencia je dôležitá. Napriek tomu v tejto oblasti nie som veľmi dôsledný. Musím sa polepšiť. Napríklad chodím k zubárovi len, ak ma niečo bolí. Našťastie som nikdy nemal vážnejšie zdravotné problémy. Keď mám ťažšie obdobie, zvýšim si dávku železa. Ak mám veľa nakrúcania, práce a športu, dávam si magnézium, ktorý je dobrý aj na nervy. Snažím sa jesť menej cukru. Kedysi som pil kávu s mliekom a tromi cukrami, teraz ju pijem bez mlieka a bez cukru. Prešiel som akousi transformáciou. Občas podľa daného obdobia nasadím biominerály. Mám obdobie, kedy konzumujem vitamín C, inokedy hlivu ustricovú. Moja práca je pomerne náročná a hektická, a tak mám dobrý pocit, ak mám po ruke nejaký výživový doplnok.

Bojujem neustále s tým, čo by som chcel jesť a čo by som mal.  

Veľa cestujete. Ktorá krajina vás naposledy očarila?

Nedávno som bol v Kolumbii. Bol to pre mňa veľký cestovateľský zážitok. Bol som po dlhej dobe mimo Európy, ktorú som celkom slušne precestoval. Kolumbia ma očarila a zapísala sa do môjho srdca. Videl som veci, ktoré som v Európe nezažil. Aj v dobrom aj v zlom smere. Príroda okolo rovníka je fascinujúca. Je tam úplne iná flóra a fauna ako u nás. Štýl života je absolútne odlišný. Z nášho pohľadu sa majú Kolumbijčania horšie, ale sú šťastnejší. Chudoba v Kolumbii má úplne iné rozmery a nemá východiská. To nie je o tom, že by boli leniví. Bývajú v Andách a za päť korún oberajú banány. Môžu ísť pracovať do hlavného mesta, no tam sú milióny ľudí, ktorí chcú pracovať. Už teraz sú tam tisícky bezdomovcov. Keď u nás človek stretnete bezdomovca, ktorý od vás pýta peniaze a nedáte mu, tak je ticho. No kolumbijský bezdomovci vás desať minút prenasledujú a vy netušíte, čo všetko sa môže stať. Napriek týmto všetkým veciam, mám naozaj pocit, že sú šťastnejší. Radosť sa na nich pozerať. Bolo to pre mňa veľmi poučné. Keď som prišiel domov a mohol som ísť na toaletu, spláchnuť toaletný papier, umyť si ruky a zároveň sa ísť napiť vody, tak som si myslel, že som v nebi. Po dvadsiatich dvoch dňoch v Kolumbii mi to prišlo ako maximálny luxus. 

Veľa ľudí získa pri cestovaní akási nadhľad. Je pre vás cestovanie určitou formou progresu?

Určite ma to niečo učí, vzdeláva, dozvedám sa pri cestovaní nové veci. Verím tomu, že ma to posúva. Kúpil som si pred Kolumbiou do auta DVD s názvom Sila prítomného okamihu. Mal som pocit, že lipnem na minulosti a že mi niektoré veci nevyšli. Strašne dlho som si rekapituloval veci a chcel som toho zbaviť, všetko hodiť za hlavu. Vravel som si, že by som mal skúsiť žiť tu a teraz. V Kolumbii som na to nabehol za tri sekundy. Tam som mal 22 dní tu a teraz. Nebolo možné myslieť na to, čo sa stalo pred hodinou, človek musel ísť dopredu, lebo tak to je to tam nastavené. Doteraz si na to spomeniem, ak mám tendenciu lipnúť na niečom z minulosti. Je fajn, že som tam zabudol na to, že som herec a mám nevyplatené šeky. Tam som bol jednoduchý muž Števko, ktorý chodí pralesom a stretáva tam Indiánov, s ktorými sa rozpráva o úplne základných veciach. A potom si uvedomím, že aj o tomto je život.

Je pre vás aj divadlo psychohygienou?

Pre mňa herectvo znamená istú formu vlastnej psychoterapie. Nemám potrebu vypnúť. Na škole nás to naučil skvelý herec, pán Marián Geišberg. Tvrdil nám, že herectvo je vedomé povolanie. Vždy si pripomínam, že vedome narábame so svojimi pocitmi. Vedome si vyberáme tento pocit, vedome ho stvárnime na javisku a vedome ho dávame na vešiak. Je pravdou, že človeka nejaké ťažké predstavenie niekam posunie alebo ovplyvní, ale zároveň je to daň za to, že medzi hercom a divákom nastane akási výmena energií. Dokáže to byť adrenalínovo - katarzné aj pre divákov a aj pre hercov. Žijeme tu a teraz. Ten pocit je návykový, ale v dobrom slova zmysle. Je však pravdou, že v mojich divadlách nehráme žiadne ťažoby. Skôr sa mi stáva, že prídem so zlou náladou do divadla a predstavenie mi ju vylepší.

Stáva sa vám často, že máte zlú náladu?

Som krtko „samoser“. Čím som však starší, tým viac to dokážem okabátiť a viem s tým pracovať.

Ako to teda vyzerá v praxi? Stále si vás neviem predstaviť nahnevaného...

Buďte radi (smiech). Nanešťastie, moji blízki si to vedia predstaviť. U mňa sa to prejavuje najmä verbálne. Záleží aj na tom, čo ma rozzúri. Vždy mám pocit, že ak sa k tomu verbálne v danom momente nevyjadrím, tak ma roztrhne. Mám vnútorné pnutie. Zvyčajne ma rozrušia maličkosti, kvôli ktorým som schopný vystrájať. Ak sa však stane vážna vec, dokážem zostať chladným a so stoickým pokojom konštruktívne riešim danú situáciu. Keď si ale sadnem za volant, to už je čosi iné. Vytáča ma sebecké šoférovanie. Vtedy nadávam tak, že keby to niekto počul, idem snáď do väzenia (smiech). 

 
Herci tak trochu žijú bohémskym spôsobom života. Ste abstinent alebo skôr pôžitkár?

Milujem víno. Pochádzam z vinárskeho regiónu, konkrétne zo Zlatých Moraviec pri Topoľčiankach. Aj môj ujo vyrába naozaj fantastické. Zrejme som teda získal do vienka takúto genetickú výbavu. Víno mám prirodzene rád a som skôr pôžitkár. Čašu kvalitného moku neodmietnem.

Akú životnú filozofiu preferujete?

Každý týždeň mám inú životnú filozofiu. Záleží, ktorou pracovnou či súkromnou fázou práve prechádzam. Od toho sa odvíja aj to, aký k tomu zaujmem životný postoj. Keď sa to vyrieši, nastane u mňa vždy výdych. Existuje však pár múdrych kníh, ktorá ma zaujali. Veľmi ma inšpirovala Kniha o šťastí. Napísal ju jeden budhistický mních a vysvetlil, čo znamená budhizmus pre západ. Karma neznamená, že mám zlé obdobie. Znamená skôr činy a rozhodnutia. Za každým rozhodnutím je ďalšia cesta osudu. Nie je to o tom, že by sme mali zlú karmu a preto sa nám nedarí. My totiž máme zodpovednosť a ďalším rozhodnutím sa môžu veci zlepšiť. To mi je sympatické.