„Rakovina semenníkov mi ukradla sen mať vlastné dieťa,“ Jakub vyzýva mužov, aby navštívili urológa včas

Pre mnohých mužov je téma rakoviny genitálií absolútne tabu. Majú v sebe zakorenený silný pocit dominancie a obávajú sa, že by oň prišli. Považujú svoje manželky za neúnavne otravné, lebo ich stále posielajú k lekárom na kontrolu. Pre istotu. Neuvedomujú si, že to robia preto, lebo sú pre ne dôležití, že potrebujú, aby boli s nimi do čo najvyššieho veku, a preto je návšteva urológa zásadná. Ideálny stav nastane, keď budú muži navštevovať urológov tak často a čisto preventívne ako ženy gynekológov.

Pevne v to verí aj Jakub, ktorý si prežil rakovinu semenníkov. Vzala mu bezstarostné vysokoškolské časy i sen o veľkej rodine. Dnes považuje osvetu o mužských formách rakoviny za kľúčovú. Chce sa podeliť so svojou skúsenosťou a presvedčiť mužov, že pravidelné vyšetrovanie semenníkov je omnoho zodpovednejšie a mužskejšie, ako jazdiť na motorke bez helmy.

Jakub (28), nemôžem začať inak ako veľkým poďakovaním, že ste súhlasili rozprávať o vašom zdravotnom probléme. Nájsť ženu, ktorá si prešla rakovinou prsníka a chcela by o svojej skúsenosti porozprávať, nie je náročné. Naopak, nájsť muža, ktorý by bol ochotný sa podeliť o svoje prežívanie rakoviny semenníkov, je neopísateľne ťažké. Novinári u nás informujú len o prípadoch v Amerike.

Čím si vysvetľujete, že to je? Je to stále problém hanblivosti?

Vôbec nie je za čo ďakovať. Robiť rozhovor a zároveň osvetu na základe toho, čo sa mi stalo, beriem skôr ako povinnosť než láskavosť. Viete, ja som asi ten najpriemernejší človek na tomto svete, ničím výnimočný. Mám len trošku menší prah hanby ako ostatní. Pre mužov je to asi ťažšie priznať si zraniteľnosť a slabosť, takže áno, povedal by som, že je to stále problém hanblivosti.

Prečo je to u vás inak? Vy sa nehanbíte?

Moje semenníky videlo viac mužov než žien, takže ja naozaj neviem, za čo by som sa mal hanbiť (úsmev). Ale teraz vážne, myslím si, že je to tým, že rád rozprávam a ešte radšej mám, keď sa ľudia smejú na niečom, čo poviem. Naučil som sa pretaviť svoje nedostatky do výhod, a teda môžem vám povedať, že o chýbajúcich semenníkoch sa dá neskutočne vtipkovať.

Dúfam, že v závere rozhovoru prezradíte nejaký vtip aj mne, teraz si poďme rozpovedať váš príbeh. Diagnostikovali vám rakovinu vo veku 23. Ako to prebiehalo?

Bolo to počas leta, kedy som pracoval na plný úväzok u môjho súčasného zamestnávateľa. Najprv ma začali bolieť kríže. Pripisoval som to tomu, že som prechladol počas stanovania. Avšak bolesť sa začala výrazne stupňovať a navyše sa mi zväčšili a stvrdli semenníky. Asi po troch mesiacoch (dovtedy som si hovoril, že to nič nie je) som išiel ku svojej obvodnej lekárke, ktorá ma poslala k urológovi. Žiadnu hrčku som si už vtedy nenahmatal, no viem, že som mal v miešku „niečo navyše” už veľmi dlho. Nikdy mi to ale neprišlo nejak zvláštne.

Táto skúsenosť ma mnohému naučila. Najmä tomu, na čom skutočne záleží a akými hlúposťami niekedy márnim čas. Naozaj si treba uvedomiť, že sa nám môže život úplne zmeniť behom sekundy. 

Mali ste aj iné fyzické či psychické prejavy rakoviny? Únava, bolesť, nejaké varovné signály, ktoré si všimne aj človek, ktorý si nerobí samovyšetrenie?

To zväčšenie semenníkov a ich stvrdnutie bol signál, no ja viem, že som mal nejaký, ako keby maličký semenník, v miešku už predtým. Predpokladám, že to bola práve tá hrčka. Nikdy som tomu ale nevenoval pozornosť. Ako som spomenul, výrazne ma boleli kríže. To už ale nie je dobrý znak, pretože vtedy vám rakovina metastázuje.

Navštevovali ste preventívne prehliadky u urológa? I keď asi tuším odpoveď, len 5 % Slovákov absolvuje tieto prehliadky.

Nie, nenavštevoval. Dokonca som ani netušil, že existuje rakovina semenníkov.

Čo sa dialo po stanovení diagnózy vo vašej hlave? Boli ste na vysokej škole, mali ste priateľku? Do akej miery vás táto skutočnosť vytrhla zo života, ktorý ste momentálne žili?

Na slovné spojenie „máte rakovinu” sa nedá nijak pripraviť. To slovo je jednoducho strašiak a zvlášť v tak mladom veku. So slovom rakovina sa prosto spája smrť, a to ma v prvý moment dosť pohltilo. Pamätám si, ako som volal otcovi s plačom. Priority v hlave sa vám okamžite poprehadzujú. Bolo leto, mal som priateľku, privyrábal som si a mal som ísť do posledného ročníka na vysokej škole. V sekunde som sa musel prepnúť na PN-ku, prípravu na operáciu a následnú liečbu.

Ako sa postupuje pri rakovine semenníkov, je možné vyoperovať len hrčku alebo sa musí odobrať celý semenník?

Neviem, ako sa postupuje v rôznych prípadoch, môžem ale povedať svoju skúsenosť. Mne vyoperovali oba semenníky, lebo som v nich mal nádory. Poznám však niekoľko chlapov, ktorým operovali iba jeden semenník, pretože druhý nebol napadnutý. Nestretol som sa s tým, že by sa operovala iba hrčka alebo nejaká časť.

Nasledovala chirurgická liečba, chemoterapia alebo aký bol ďalší postup?

Semenníky mi odstránili chirurgicky. Nasledovala rekonvalescencia približne mesiac. Ono ich totiž vyberajú cez podbruško a následne je veľmi bolestivé, sa čo i len posadiť. Po mesiaci som začal s chemoterapiami. Nastavili mi štyri cykly po tri týždne. V rámci jedného cyklu som bol päť dní v nemocnici, kde som dostával chemoterapiu do žily každý deň, potom na základe výsledkov krvi som mal ambulantnú dávku po siedmich dňoch, a potom opäť po ďalších siedmich. Týždeň pauza a zase do nemocnice.

Ako prebieha rekonvalescencia po odobraní semenníkov?

V mojom prípade to bolo o dosť komplikovanejšie, pretože počas alebo po operácii som v nemocnici chytil nejakú infekciu na predkožku. Celé to vyústilo až do toho, že som musel ísť na obriezku, pretože ani po doliečení som si nebol schopný pretiahnuť kompletne predkožku cez žaluď. To však bolo až po absolvovaní celej liečby. Po operácii je to ale veľmi bolestivé. Asi ako po operácii pruhu. Bol som odkázaný na pomoc rodiny.

Dostali ste odpoveď od lekárov na otázku prečo práve vy? Životný štýl, genetika alebo nejaké iné rizikové faktory?

Faktorov je veľmi veľa. Môj starý otec zomrel na rakovinu prostaty, otec ju mal tiež. Hrával som futbal a veľakrát som dostal loptou medzi nohy. Údajne to môže súvisieť aj s niečím pri narodení. Nedostal som celkom jasnú odpoveď prečo a ani ako sa tomu dalo predchádzať.

Ste v monitorovacej fáze? Čo všetko obnáša a skončí sa niekedy?

Chodím každý polrok na kontroly k onkológovi. Vždy idem na krv a raz do roka idem aj na CT, či sú tie metastázy nečinné. Takisto ale chodím aj k urológovi na pravidelnú injekciu a tiež k endokrinologičke, pretože mám problémy s hustotou krvi (práve pre tie testosterónové injekcie), takže spoločne hľadáme správny interval injekcií. Monitorovacia fáza je ale len u onkológa. Malo by to byť päť rokov od poslednej operácie (2020), avšak skôr ma desí to, že k nemu raz prestanem chodiť na kontroly. Takto som si aspoň vždy na polroka istý, že je všetko v poriadku.

Pamätám si, ako som volal otcovi s plačom. Priority v hlave sa vám okamžite poprehadzujú. 

Ovplyvnilo to, že nemáte semenníky, váš sexuálny život, poprípade schopnosť nadväzovať vzťahy so ženami?

Toto je ďalšia vec, v ktorej som špecifický prípad. Po dvoch rokoch sa mi niektoré metastázy začali zväčšovať, museli ma operovať a cez brucho mi vyrezávali metastázy na lymfatických uzlinách. To zapríčinilo, že bol doktor nútený pretrhnúť niektoré nervy. No a niektoré z nich spôsobujú ejakuláciu (bežne človek bez semenníkov ejakuluje, avšak nemá v ejakuláte semeno). To znamená, že môj orgazmus nemá žiadny vonkajší prejav. Takisto, keďže semenníky produkujú testosterón, musím každých 16 týždňov chodiť na testosterónovú injekciu, ktorú mi pichajú nad zadok. V praxi si ale nemyslím, že by sa môj sexuálny život zmenil. Má však rôzne špecifiká. Čo sa týka vzťahov, vo všeobecnosti s nadväzovaním nemám problém a vôbec sa to nezmenilo. (Som si istý, že teraz sa zasmejú všetci, čo ma poznajú.)

Môže sa tento typ rakoviny ešte vrátiť?

Keďže už nemám semenníky, tak pravdepodobne nie. Sú však prípady, kedy je vyoperovaný iba jeden semenník a vtedy tu tá možnosť ostáva oveľa pravdepodobnejšia. Ja mám ale napríklad niekoľko metastáz v pľúcach, ktoré sú momentálne neaktívne, ale človek nikdy nevie, či nezačnú rásť (ako tie, ktoré som mal v lymfatických uzlinách).

Jakub, dnes ste úspešný, ženatý, dospelý muž, ktorý je riaditeľom v športovej predajni. Mali ste niekedy pocit, že budete menším mužom bez semenníkov, bez „mužstva“ ako to mnohí radi nazývajú?

Ó, áno, dnes som už frajer, ale nikdy som vo svojej kariére nehľadal nejaké skratky. Všetko som si postupne a poctivo odpracoval. Čo sa týka mužnosti, mal som veľký strach, že sa mi stenčí hlas. To sa tak povráva. Našťastie ma doktori hneď uistili, že to tak nebude. A dnes mám krásnu odpoveď na to, keď mi niekto povie, že na niečo „nemám gule”. Avšak, nikdy som nemal pocit, že bez semenníkov budem menší chlap. Mám len 173 cm, takže keby som bol ešte menší, bol by to už celkom problém (smiech).

Máte skvelý nadhľad, poznám mužov, ktorí by k strate semenníkov pristupovali oveľa dramatickejšie. Keď sme už pri tom, čo robí muža mužom?

Podľa mňa je to zodpovednosť. V akomkoľvek kontexte si to rozvediete. Dnes sa veľa hovorí o tom, aké máme práva. Málo sa ale hovorí o tom, aké máme povinnosti a akú máme zodpovednosť voči ľuďom vôkol nás.

Dočítala som sa o vás, že patríte k mužom, ktorí vždy túžili po deťoch. V akom veku vám bolo jasné, že váš najväčší sen je mať vlastné deti?

Spolužiaci z vysokej školy vedia, že to bolo asi keď som mal 19 alebo 20. Ja som totiž verná kópia svojho otca a vždy som si predstavoval, že takúto vernú kópiu budem mať aj ja. Samozrejme, nebránil by som sa ani tomu, keby som mal dcérku.

Môžu mať muži s rakovinou semenníkov vlastné deti, ak sa dozvedia o svojej chorobe dostatočne skoro?

Nechcem hovoriť za lekárov, avšak zo skúsenosti viem, že je to možné, pokiaľ máte aspoň jeden semenník. Pokiaľ nemáte ani jeden, tak to možné nie je. Sú aj iné možnosti. Ja som bol tesne pred operáciou na klinike, kde som si chcel dať zmraziť spermie. Avšak v tom čase som už mal semenníky tak napadnuté, že som v nich žiadne spermie nemal.

Ste otvorený možnosti byť otcom aj adoptovaného dieťatka?

Veľmi ťažká otázka a verím, že ma skúsia čitatelia nesúdiť, pretože o adopcii sa veľmi ľahko hovorí (a najmä ľuďom, ktorí ju neriešia), ale oveľa ťažšie sa realizuje. Momentálne nie sme s manželkou veľmi naklonení adopcii. V prípade, že by sme sa rozhodli pre dieťa, tak skôr cez umelé oplodnenie.

Monitorovacia fáza je len u onkológa. Malo by to byť päť rokov od poslednej operácie, avšak skôr ma desí to, že k nemu raz prestanem chodiť na kontroly. 

Bez koho by ste toto obdobie nezvládli? Kto vám bol najväčšou oporou?

Len ťažko by som mohol vybrať jednu osobu. Bol to otec, jeho priateľka, moja priateľka (teraz už manželka), ujo, teta, ale aj kamaráti. Všetci v mojom okolí boli veľmi milí a láskaví.

Potrebovali ste vyhľadať aj terapeuta alebo ste sa s touto situáciou dokázali vyrovnať sám?

Verím v Boha, takže po tom ako som sa upokojil, som začal vnímať aj iný rozmer toho, čo sa deje. Verím totiž, že Boh má všetko v rukách a pod kontrolou a na to som sa spoliehal. Ak by som tu nemal byť, tak by som už nebol. Niekoľko známych mi povedalo, že môj príbeh je pre nich inšpiráciou, niektorých to dokonca doviedlo k prehodnoteniu svojho života. Verím, že aj rozhovor, ako je tento, je jedným z dôvodov, prečo som toto všetko mal prežiť. Terapeuta som nemusel vyhľadať, nepotreboval som ho (tým ale nechcem naznačiť, že ísť k terapeutovi je niečo zlé).

Z ktorej maličkosti ste sa naposledy radovali?

Ja už ani neviem, čo sú maličkosti a čo veľké veci. Záleží asi na uhle pohľadu. Potešilo ma, keď ste ma požiadali o rozhovor. Pre mňa je to maličkosť osebe povedať, pre niekoho veľká vec. Snáď to niekoho poteší a povzbudí.

Zanechal tento zážitok na vás negatívne stopy? Strach o život, nedôvera v život alebo skôr tie pozitívne - šírenie osvety, vďačnosť z maličkostí?

Nechcem sa hrať na to, že je všetko v poriadku a nonstop sa usmievam. Práve naopak, vôbec to nie je v poriadku. Veď som ZŤP do konca života. Táto skúsenosť ma ale mnohému naučila. Najmä to, na čom skutočne záleží a akými hlúposťami niekedy márnim čas. Naozaj si treba uvedomiť, že sa nám môže život úplne zmeniť behom sekundy. Mali by sme si pomáhať a byť k sebe tolerantní, rešpektovať sa navzájom. Myslím, že som vďaka tejto skúsenosti tak naozaj dospel (aj keď stále som v srdci dieťa) a naučil sa byť vďačný za to, čo sa mi stalo. Viedlo to k tomu, že som mohol pomôcť niektorým ľuďom a verím, že ešte niektorým pomôžem.

Som presvedčená, že to tak bude a prajem Jakubovi zdravie pevné ako zo železa. Tento rozhovor sme pripravili v rámci osvety proti mužským formám rakovine, známej aj ako Movember. Chceme vyzvať mužov, aby zahodili zbytočný stud a navštívili urológov v rámci prevencie.

Muži majú vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni preplácanú preventívnu prehliadku už od 40. roku života. Každý rok sa počet pacientov s rakovinou prostaty a semenníkov zvyšuje. Veľa onkologických ochorení, medzi ktoré patrí aj rakovina semenníkov, je vyliečiteľných, ak sa zistia vo včasnom štádiu. K tomu môže prispieť každý sám práve samovyšetrovaním – prehmatávaním a pozorovaním semenníkov, následne absolvovaním preventívnych lekárskych prehliadok.

Semenníky by si mal vyšetrovať každý muž pravidelne každý mesiac, a to od 15. roku života. Najvhodnejší čas je bezprostredne po teplom kúpeli alebo teplej sprche. Ak sú miešok a ruky studené, semenníky sa stiahnu k telu, čo sťažuje ich vyšetrenie.

Čo máte robiť, ak ste nahmatali zmenu na semenníkoch?

Každú zatvrdlinu v semenníku či už bolestivú, alebo nie, by mal vyšetriť lekár, najlepšie urológ. Zatvrdlina nemusí vždy znamenať nádor, pretože mnohé nenádorové choroby môžu sprevádzať hmatateľné zatvrdlinky v miešku. Dosť častý býva napríklad zápal nadsemenníka, ktorý sa lieči antibiotikami a obyčajne po 2 – 3 týždňoch ustúpi. Ak však trvá dlhšie, treba hľadať inú príčinu. Ak máte otázky, kontaktujte: Onkoporadňu Ligy proti rakovine, bezplatné telefónne číslo 0800 11 88 11. Každý utorok od 15.00 do 17.00 hod. je k dispozícii lekár – urológ.