Gabika Dzuríková o divadle: Mám zranenia ako vojak

Je energická, spontánna a vášnivá. Herečka Gabriela Dzuriková (45) tvrdí, že herci musia byť fyzicky zdatní, inak by predstavenia v SND nezvládli. Aj ona je niekedy samá modrina. Trpí klaustrofóbiou, preto rada chodieva všade peši. A hoci sa o seba stará a športuje, abstinentkou nie je. Herecká profesia dáva jej zdraviu zabrať. „Pľúcne chlamýdie a kvasinky máme určite v divadle všetci,“ vraví s nadsázkou.

Málokto o vás vie, že máte sestru dvojičku. Ako si spomínate na detstvo v Košiciach?

Mám dvojičku Alenku. Táto informácia ľudí tuším ešte vždy prekvapí. Myslím, že každý, kto má súrodenca, vie, že vzťahy medzi nimi nie sú jednoduché. U nás to fungovalo od veľkej vzájomnej lásky až po veľkú nenávisť. Prechádzali sme so sestrou všetkými rozličnými štádiami. Tým, že sme dvojvaječné dvojčatá, nie sme na seba napojené až tak veľmi, ako sú jednovaječné dvojčatá. No v maminom brušku sme boli na seba nalepené deväť mesiacov. Vždy sme so sestrou držali spolu. I keď niekedy sme sa k sebe dokázali správať hrozne. Mama nás napríklad ako dievčatká obliekala rovnako. Nám sa to nepáčilo, chceli sme byť originálne. Preto sme aj v puberte mali obe rôzne partie kamarátov. 

O dvojčatách sa zvykne hovoriť, že sú prepojené a často obe dostanú aj rovnaké choroby. Ako ste na tom boli vy?

Stáva sa nám často, že myslíme jedna na druhú a vtedy si zavoláme. V podstate v detstve sme mali rovnaké detské choroby, jedna od druhej sme sa zvykli nakaziť. Ak mňa bolelo brucho, tak o chvíľu bolelo aj moju dvojičku Alenku.

Vaša sestra pracuje pre farmaceutickú firmu, no vystupovala aj vo folklórnom súbore. Viedli vás rodičia k umeniu odmalička?

Áno. Odmalička sme chodievali s rodičmi do divadla. Naša mama to na nás videla už v škôlke. Vedela, že nás to ťahá k herectvu a k umeniu, či k hudbe. Keď sme v škôlke hrali rozprávky, mama nám šila rôzne kostýmy. Bol to prirodzený proces, so sestrou dvojičkou sme chodili do ľudovej školy umenia. Alenka hrala na husliach a na klavíri a aj staršia sestra chodila na klavír. Alena viac inklinovala k baletu, bola z toho hotová. 

Kedysi ľudia dohrávali predstavenia pomaly s infarktmi. Dnes už vieme, že to nemusíme dohrať s vážnym zranením. Minule som bola na röntgene a kamarát sa smial, že mám zranenia ako vojak.

Ste dlhoročnou členkou činohry v SND. Máte množstvo predstavení, skúšok a neustále ste v pracovnom kolobehu. Kedy a ako viete po večernom predstavení doma naplno vypnúť?

Skúšku dokážem vypnúť okamžite. Odchodom z modernej budovy SND mi začne iný svet (smiech). Niekedy ale vo mne ostávajú rôzne pocity, závisí to však od žánru hry. Človek premýšľa nad tým, čo by sa dalo ešte na javisku vymyslieť. Po predstavení okamžite nezaspím, lebo som ešte trošku rozrušená. Neplačem však hodinu po divadle v šatni, lebo som sa rozplakala v poslednom dejstve. To sa mi naozaj nestáva.  

Ako zvládate stres a hektiku pre divadelnými premiérami?

Chvalabohu, teraz žiadnu hektiku a stres neprežívam. Ako herci máme rôzne pracovné fázy. Niekedy toho máte veľa, inokedy zase nič. Keď je ideálny stav, tak mávam dve alebo tri nové úlohy v divadle za rok. Prípravy idú každým dňom. Či už sa jedná o učenie textov alebo pohybové cvičenia. Všetko sa robí postupne na skúškach. Treba mať samozrejme kondíciu, lebo herec musí byť psychofyzicky zdatný. Ale nie je to nič ťažké. Najnáročnejšie sú tanečné predstavenia ako napríklad Tančiareň. Skúšali sme to dva razy za deň a bola to pre telo skutočne extrémne náročná úloha. Len to, že ste v čudných lodičkách štyri hodiny vám dá poriadne zabrať. Najťažší je najmä generálkový týždeň pred premiérou. Teraz hrám aktuálne v predstavení Antigona, kde toho síce nemám veľa, ale chodíme tam veľa po schodoch. Nedávno som bola taká unavená, že som v pondelok nevedela ani poriadne kráčať. Na druhej strane, tým, že chodievam stále pešo, tak mám nachodené v nohách kilometre. Takisto ste videli naše divadlo, ktoré je obrovské a má mega chodby. S chôdzou a pohybom teda žiadne problémy nemám (smiech).

Divadelné herectvo si teda vyžaduje veľkú dávku fyzickej aktivity. Stali sa vám v minulosti na divadelných doskách aj nejaké úrazy?

Úrazy sú v našom divadle bežné. Často sa na tom smejeme. V istej bratislavskej nemocnici už máme dokonca kamarátov. S humorom hovoríme, že je to špecializovaná nemocnica SND. V priebehu predstavenia Nevesta hôľ, kde bola na javisku šikmina a voda, bolo veľmi veľa úrazov. Behom tohto skúšobného obdobia bolo šesť ľudí na traumatológií. Vykĺbené ramená, prsty a podobne. Čo vám poviem? Som neustále samá modrina, mám narazené prsty na nohách, bežne hráme s teplotami. Keď som si po rokoch dala pozrieť u lekára chodidlá, tak mi doktorka oznámila, že jeden prst som mala dokonca zlomený dvakrát, druhý raz. Keď totiž v divadle zakopnem, hrám ďalej. Zdravotné úrazy sa však začnú prejavovať neskôr. Kedysi ľudia dohrávali predstavenia pomaly s infarktmi. Dnes už ale vieme, že to nemusíme dohrať s vážnym zranením. Skrátka, keď to nejde, tak to nejde. Minule som bola na röntgene a kamarát sa smial, že mám zranenia ako vojak. O „baleťákoch“ už ani nehovorím.

Pociťujete na javisku taký adrenalín, že ak sa vám stane úraz, necítite bolesť?

Áno, je to pravda. Občas ideme doslova cez mŕtvoly. Výborná bola Petra Vajdová, pri skúške Nevesty hôľ sa pošmykla tak, že si úplne vykĺbila prst na ruke smerom dohora. Pozrela sa naň a dala si ho naspäť. Urobila to v adrenalínovom šoku, ktorý vtedy cítila. Keby to nespravila, ide k lekárovi a jej prst do dlahy. My herci sme v tomto smere blázni.

Pôsobíte veľmi športovo. Aký druh pohybu okrem častej chôdze je pre vás vhodný?

Mám mimoriadne rada vysedávanie v kaviarňach (smiech). Som skôr aerobikový typ, toho sa držím už roky. Máme výbornú partičku dievčat a už asi dvadsať rokov chodievame spoločne cvičiť. Ak sa dá, chodievam pešo. Do výťahu nevleziem, lebo mám klaustrofóbiu. Môže byť aj 25-poschodová budova a ja idem po svojich. Budova SND však poskytuje skvelé podmienky na behanie (smiech). A je to aj adrenalín. Kolegovia, ktorí používajú výťahy, sa u nás totiž niekoľkokrát zasekli. A potom bol stres ešte väčší... No a keď mám možnosť, tak idem v zime lyžovať. Mám rada aj prechádzky v prírode.

Spomenuli ste klaustrofóbiu. Cítite sa zle len vo výťahoch alebo aj v lietadlách, prípadne v malých priestoroch?

Nemám rada malé priestory. Som skôr panický typ osobnosti, čiže keď si na takéto miesta čo len spomeniem, zviera mi hrdlo a necítim sa dobre. Snažím sa na to nemyslieť. Ak by ste ma chceli dostať do výťahu, musela by som mať pri sebe veľa ľudí, oheň, svetlo a krabičku prvej pomoci. Pamätám si to už od detstva. Raz som sa zasekla vo výťahu so sestrou. Vtedy som sa doslova nevedela nadýchnuť. Mala som neskutočný záchvat a pochytila ma veľká panika. Na druhej strane aspoň som fit. Na čo sa mám hrabať do výťahu, keď môžem prejsť rovnakú trasu pešo? Má to aj svoje výhody.

Herecká profesia je veľakrát aj o šťastí. Dokážete povedať vo svojom súčasnom veku veľké „nie“, ak cítite, že je toho na vás veľa?

Existuje sínusoida, ktorá nastane u každého. Na Slovensku sa nenakrúcalo veľmi veľa rokov a mojej hereckej generácií to chýbalo. Keď sme skončili školu, tak sa netočilo vôbec nič. Pred pár rokmi u nás nastal boom všetkých seriálov. V tomto spomínanom období som mala Mafstory, Ordináciu v ružovej záhrade a potom prišiel seriál Odsúdené. Naraz v rovnakom čase až tri rozbehnuté seriály. Nechcela som však ani jeden odmietnuť, lebo všetky boli nové a pre mňa atraktívne. Potom som prišla na to, že cez deň nemám ani päť minút voľného času. Nedá sa tomu veľmi ubrániť. Keď dlho hladujete, tak potom chcete jesť všetko. Dnes viem, že sa musím uskromniť a nemôžem sa vrhať do každého jedného projektu. Viem, že Murphyho zákon platí. Mala som nejaké čítačky, dabing, záskok, skúšky a zrazu zistíte, že ste dvadsať hodín v robote. To takisto nie je úplne normálne.

Občas si hovorím, že by som sa už mala vykašľať na ostatných a myslieť viac na seba. Nechcem, aby zo mňa niekto ukrajoval.

Čo vám pomáha, keď máte ťažšie obdobie? Je to práve práca alebo únik do prírody?

Viem krásne vypnúť a dokážem byť aj sama so sebou. So samotou naozaj nemám problém. Do prírody, ak sa dá, utekám okamžite. Stačí obyčajná prechádzka v prírode a som úplne v pohode.

Pred pár rokmi ste mali aj jeden úraz na bicykli. Čo sa stalo? Mali ste nejaké následky?

Spadla som dosť nešťastne. Roztrieskala som si tvár. Stačili dva milimetre a išla by som na skrutky. Našťastie som mala iba puknutú lícnu kosť. Spôsobila som si menšiu jazvičku presne v tvare obočia. Našťastie! Lekári mi to dali do poriadku, no občas to ešte bolí. Už som si na to zvykla. 

Ako sa staráte o svoje zdravie?

Rúham sa, telíčko moje! (smiech) Samozrejme, že pokiaľ nehorí, tak k lekárovi nejdem. Na jednej strane sa mimoriadne starám o svoje telo, no na strane druhej ho mimoriadne humpľujem. Nie som abstinentkou, fajčím a, chvalabohu, drogy neberiem (smiech). Je to však možno aj naším povolaním. Niekto ide spať o deviatej, ja idem dohrať v tomto čase akurát tretie dejstvo. Od detstva však milujem poobedňajší spánok. Ak si pospím 20 minút, tak mi je hneď lepšie.

Akú úlohu hrá vo vašom živote prevencia?

Chodievam na preventívne prehliadky pravidelne. K zubárovi už od detstva, gynekologické prehliadky tiež nezanedbávam. Veľmi sme sa zabávali pri nakrúcaní Ordinácie v ružovej záhrade. Mali sme tam komparzistku, ktorá mala 45 rokov a v živote nebola u gynekológa. To sa mi zdá veľmi nezodpovedné. Sú určité veci, ktoré nedokážete skrátka pochopiť.  Teraz chodievam na prehliadky každého pol roka.

Ste náchylnešia na nejaké alergie, prípadne virózy?

S týmto sa trápim odmalička. Však počujete tento hlas, ktorý nie je prefajčený (smiech). Od útleho veku mávam angíny, bronchitídy a navyše mám histamínovú intoleranciu. Potom mávam aj rôzne opuchy slizníc. Mávam aj hlieny, ale tie mávame všetci. Za tie roky som si už zvykla. V divadle máme navyše prach a klimatizáciu, tak veľmi vzrástol počet chorých. Pľúcne chlamýdie a kvasinky máme určite v divadle všetci.

Máte aj nejakú špeciálnu histamínovú diétu?

Áno, mám. Najradšej by som však jedávalo všetko. Mäso si doprajem, toho som sa vzdať nedokázala.

Ako sa zvyknete liečiť, ak sa necítite zdravotne fit?

Som pravidelnou pacientkou ORL a viem, že mi pomáha soľ a sóda bikarbóna. A keď stratím hlas, tak jednoducho nerozprávam.

 

Herci majú veľmi citový a bohatý vnútorný život. Aké miesto zohrávajú vo vašom živote medziľudské vzťahy?

Moje vzťahy úzko súvisia s mojou prácou. Nesedím za počítačom, ale fungujem a pracujem s ľuďmi. Vzťahy sú pre mňa najdôležitejšie. SND je celé o ľuďoch a o vzťahoch. Mám však priateľov aj mimo divadla a som veľmi rada, že je tomu tak. Volám ich „normálni“ ľudia. Herci majú totiž tendenciu si sadnúť a dookola riešiť hereckú profesiu. Rozoberáme to zľava aj sprava. Na toto vraj vymysleli filmové festivaly. Aby sa nadšenci stretávali spolu a debatovali, no neotravovali „normálnych“ ľudí (smiech). 

Herečky vraj medzi sebou cítia silnú rivalitu. Zažili ste počas kariéry aj nejaké konflikty, či intrigy na pľaci?

Toto sme počúvali na škole. Hovorilo sa o mýtoch, aké intrigy sa v hereckej brandži dejú. Smiali sme sa na tom, že sa kedysi na doskách podkopávali nohy či si herci navzájom ničili kostýmy. S týmto som sa ja osobne nestretla. Herectvo považujem za štandardné povolanie ako každé iné, kde sa vyskytujú aj pracovné či osobné problémy. Takisto človek nemusí byť kamarátom s každým, to naozaj nejde. Sme však natoľko profesionálni, že musíme spolupracovať. 

Žena sa mení takmer každým rokom. Aké hodnoty uznávate v súčasnosti?

Je prirodzené, že človek starne a je formovaný tým, čo sa mu v živote stalo. Formujú nás spoločenské udalosti, ale aj osobné sklamania. Ja osobne som sa z niektorých vecí poučila, vyrástla som a v niektorých oblastiach som ešte stále tá naivná duša... Občas si hovorím, že by som sa už mala vykašľať na ostatných a myslieť viac na seba. Už sa snažím menej rozdávať na všetky strany. Nechcem, aby niekto zo mňa ukrajoval. Už som lakomá a hlavne egoistická (smiech).

Pôsobíte však, že máte nadbytok energie...

Vôbec nie. Nemám nadbytok energie. Keď som unavená, tak zhasnem, som ako mŕtvola a 20 minút nepoviem nič. Mám štádia, kedy ma bolí celé telo, nehýbem sa, pospím si a potom je už dobre. Mám dni, kedy sa mi nechce ani vytiahnuť päty z domu. Lebo keď mám zlú náladu, tak nechcem otravovať druhých. Občas mi tá krivka nálad pomerne lieta. Mení sa o 180 stupňov.

Je váš svet akousi sínusoidou? Ste raz hore, inokedy dolu?

Vyznieva to ako klišé. Ale každý z nás má raz horšie a lepšie dni. Rovnováhu nám ovplyvňujú najmä životné okolnosti. Je jedno, či sú to pracovné alebo vzťahové záležitosti. Sú to úplne normálne veci, ktoré nás formujú, či deformujú. Ak sa to dá nevnímať a nenechať na seba padať škaredé veci, ktoré sa vám stali, tak je to ideálne. Bohužiaľ, sme len slabí ľudia majúci slabé schránky. Zrejme aj ja sama si pripúšťam veci viac ako by som chcela...