Deti bojujú s úzkosťou aj v bezpečí domova

Obmedzenia v našom zabehnutom každodennom režime, ktoré so sebou priniesla pandémia koronavírusu zvláda každý z nás rôzne. Zatiaľ čo časť nestráca optimizmus, ďalší sa viac uzatvárajú do seba a niektorí síce navonok vyzerajú, že majú svoje životy pod kontrolou, za zatvorenými dverami ich domov to však také veselé už nie je.

Ak máme navyše deti, musíme ako rodičia udržať v psychickej pohode celú domácnosť. A to nie je v čase, kedy nás okolnosti držia po väčšine nášho času pod jednou strechou, vôbec jednoduché.

Nezabúdajme, že myšlienky ešte nie sú fakty

Počas tohto vynúteného pobytu doma prechádzame všetci rôznymi emočnými fázami. Je prirodzené, že práve deti nerozumejú dobre vzniknutej situácii. Sťažujú sa napríklad na to, prečo sa nemôžu ísť hrať s kamarátmi, prečo nemôžu ísť na ihrisko, či robiť desiatky ďalší činností, na ktoré boli zvyknuté.

Neštandardná situácia, s ktorou máme problém vysporiadať sa aj my dospelí, v nich môže s pribúdajúcimi dňami postupne vzbudzovať úzkosť vyplývajúcu z neistoty. A jej prejavy sú rôzne.

Častejšie zmeny nálady, výbuchy zlosti alebo zrútenie sa a záchvaty plaču. Nárast úzkosti môže jednoducho u nás, aj u detí priniesť nárast rôznych deštruktívnych spôsobov ako sa so situáciou vyrovnať.

Môže to byť zvýšená miera jedenia, pitia alkoholu, nadmerné trávenie času na sociálnych sieťach, hranie hier a v extrémnych prípadoch aj sebapoškodzovanie. Máme viac času na premýšľanie a práve naše myšlienky následne vplývajú na naše prežívanie.

Priznajme si, nielen naše deti, aj my sa občas bojíme, sme zmätení, neistí, či nahnevaní. A to sa prenáša aj do reakcií nášho tela. Zrýchli sa nám tep, dych, sčervenieme alebo nás atakujú napríklad bolesti hlavy.

V prvom rade je však potrebné, aby sme si uvedomili, že negatívne myšlienky vieme do veľkej miery sami ovplyvniť. Myšlienky totiž nie sú fakty.

Rodič v úlohe psychológa

Ak dieťa dokáže aj niekoľko hodín nariekať, kričať alebo si ubližovať, cítime sa bezmocne. Snažíme sa dieťaťu radiť, hovoriť na neho, v tomto rozpoložení nás ale nevníma, náš hlas sa mu stráca.

Čo je však dôležité, vníma naše naladenie, tón hlasu a blízkosť. S deťmi preto nebojujme a nenechajme sa vyprovokovať k rovnakému postoju.

Ak dieťa nechce v danej chvíli s vami komunikovať, stačí s ním len jednoducho byť. Pohladkať ho, ak nám to dovolí, tak aj objať, začať napríklad potichu hmkať obľúbenú uspávanku z detstva alebo len tak myslieť na niečo milé, uisťovať dieťa, že sme tu preňho, nie je nám ľahostajné a uisťovať ho, že to prejde. Opakovať, že to spolu zvládneme.

Ak dieťa našu prítomnosť vyslovene odmieta, povedzme mu, že ideme teda inam, ale súčasne povedzme, že kedykoľvek môže prísť a sme tu pre neho. Niekedy pomáha dať dieťaťu do ruky papierik so srdiečkom alebo niečo, čo vie, že znamená, že môže za vami prísť, keď bude pripravené, že sa na neho nehneváte. Neľahká a zodpovedná úloha je byť autentický, no zároveň pevný a podporný.

Nenechajte deti zahltiť informáciami, hovorte a vysvetľujte ich

Aj vďaka sociálnym sieťam sme dnes všetci atakovaní viac, či menej dôveryhodnými informáciami o vývoji pandémie. V prípade detí je potrebná akási cenzúra a nastavenie vhodného sita množstva informácií, ktoré na nás útočia, aj v bezpečí nášho domova.

Sledujme pozornejšie čas, ktorý naše deti venujú sledovaniu médií. Bez ohľadu na to, ako vyspelo na nás pôsobia, sú to stále deti a nie všetkým informáciám môžu správne porozumieť a správne ich aj vyhodnotiť.

 
Je vhodnejšie sledovať správy menej často, ak, tak spolu a určite nemať pustený televízor po celý deň. Rozhodne je v tomto období nevyhnutné vyčleniť si časový úsek, kedy deťom budeme venovať plnú pozornosť, zameranú výlučne na nich, ich potreby a svet.

Napriek tomu, že situácia sa zmenila aj pre nás a veľa z nás musí napríklad pracovať z domu, je nevyhnutné vyčleniť si čas, ktorý bude venovaný výhradne deťom. Čas, kedy môžeme hovoriť o tom, čo chce dieťa, čas, kedy sa porozprávame o tom, čo počulo a budeme vysvetľovať dieťaťu zrozumiteľným jazykom súčasnú situáciu, čas, kedy nebudeme od detí odbiehať a odložíme telefón z dosahu.

Nebazírujme na presnosti a neočakávajme, že sa v našej domácnosti nič nemení. Aj preto je dôležité ešte viac si plánovať domáce aktivity, čas venovaný na prácu, či učenie a čas, ktorý budeme tráviť ako rodina spoločnými aktivitami.  

Túlenie je liek

Upokojujúci fyzický kontakt dobíja pomyselné baterky nám, aj našim deťom. Nikdy nebolo vhodnejšie, si deti častejšie pritúliť, objímať sa a hladkať.

Ak si vaše deti vyžadujú vašu prítomnosť pri zaspávaní, či sa chcú dostať do vašej postele, umožnite im to. Pocit istoty teraz deti potrebujú viac ako inokedy a prítomnosť a blízkosť rodičov je vo funkčnej rodine tým najlepším bezpečným priestorom.

Večer pred spaním je zároveň vhodné vyvíjať aktivity smerujúce k upokojeniu. Nielen svojich detí, ale aj seba, aby sme mohli nabrať s hlbokom spánku energiu do nového dňa. Určite odporúčam relaxáciu, či meditáciu. Začať môžeme už formou hlbokého dýchania, kedy vnímame svoje telo a koncentrujeme sa len na samotné dýchanie. Na začiatku nám môžu pomôcť aj rôzne existujúce aplikácie, ktoré sú zamerané práve na uvoľnenie prostredníctvom hlbokých nádychov, ich zadržania a výdychov tak, že sa telo aj myseľ postupne uvoľnia do pokojného spánku.

Ak to neviete jasne pomenovať, skúste to napísať

Ak chceme, aby naša domácnosť a ľudia fungovali bez väčších následkov na psychike, je dobré si situáciu a jej dopady na nás a našich blízkych jasne pomenovať.

Za naše pocity sa nehanbime a buďte si istí, že podobne sa cíti množstvo ľudí. Rovnako si uvedomme, že nie je v našich ľudských silách mať všetko pod kontrolou.

Vieme však jasne zadefinovať, čo môžeme ovplyvniť a čo nie. Pokojne si to spíšte, či nakreslite na papier. Veľa vecí dostáva iný zmysel, ak sú jasne pomenované a zhmotnené slovom, či písmom. Nie sme bezmocní. Sústreďme sa na veci, ktoré vieme ovplyvniť, aj to nám dá pocit istoty v neistých časoch.