„Úzkosť je ako klbko nespracovaných tráum, ktoré je potrebné rozmotať,“ hovorí psychoterapeut

Mgr. Ing. Roland Lipták je psychológ pôsobiaci v Poprade. O téme duševného zdravia nám porozprával veľmi rád. „V každom okamihu sme vystavení prúdu pocitov, ktoré nemáme úplne vo svojich rukách. Niektorá príjemné, v ktorých by sme radi zostali dlhodobo, iné opačné, ktoré odmietame a chceme sa ich rýchlo zbaviť.

Aj keď pocity prežívame rôzne, nie sú ,dobré ani zlé´, všetky sú prirodzené, formovali sa vo veľmi dávnych dobách, vždy mali svoj zmysel a pomáhali našim predkom prežiť a riešiť situácie bežného prehistorického života. K tým neželaným patria aj pocity úzkosti, nepríjemný pocit nejasného ohrozenia, často sprevádzaný aj silnými telesnými prejavmi.

Akoby chcel povedať: Nebezpečie je blízko, buď ostražitý, pripravený sa okamžite brániť alebo utekať! V dávnom svete bolo neustále nebezpečenstvo a smrť na dennom poriadku, svet moderných istôt, reálnych či virtuálnych neexistoval. Prvotnou úlohou úzkosti bolo človeka chrániť, aj formou nepríjemných pocitov. Preto aj ten názov, úzkosť – pozornosť sa zúži len na to podstatné, ako naložiť s hrozbou. Nie sme vtedy schopní vnímať iné veci.“ Paradoxné je, prečo to zažívame aj teraz v modernej dobe, keď žijeme v najbezpečnejšej a najhojnejšej dobe v dejinách ľudstva?

Pán Lipták tvrdí, že: „Mnoho ľudí pociťuje úzkosti, aj keď im reálne nič nehrozí, žijú spokojne a slušne, nič im nechýba, môžu čokoľvek. Naše životné prostredie a kultúra sa zmenili za posledných 10 000 rokov extrémne, ľudská prirodzenosť, psychická výbava ale zostala úplne rovnaká, či sa nám to páči, či nie, stále máme v hlavách mozgy lovcov a zberačov z doby kamennej.

Ľudia aj médiá často od psychológov prirodzene požadujú a očakávajú rady na nejaký konkrétny ľudský problém, ako svoj nepríjemný stav zlepšiť. Ľudská psychika je veľmi zložitá a viac neznáma ako známa, každé vysvetlenie a zjednodušenie je veľmi vítané.

Nie je ľahké žiť s vedomím, že nie sme pánmi vo svojom dome. Objavujeme počiatky Vesmíru, zloženie hmoty, vieme do detailu, ako pracujú naše telá, prečo by to nemalo fungovať aj na našu myseľ? Psychológovia pracujú s klientmi v osobnom kontakte, poznávajú ich svet a kontext celej situácie, ktorá je u každého iná a jedinečná.

Spolu hľadajú možnosti vo svete konkrétneho človeka, čo sa dá a ako zmeniť. Nič nemá pre trápiaceho sa klienta väčšiu cenu, ako keď na to príde sám. (Vynímajúc, samozrejme, ťažké stavy, kedy je psychiatrická pomoc nevyhnutná).

A čo ďalej?

„Prihovárať sa neznámej mase, kde nikoho nepoznáme, o nikom nič nevieme, aký je, čím si prešiel, jeho príbeh a ponúkať rady z rukáva, je veľmi povrchné a prakticky neúčinné. Sme denne zahltení takýmito informáciami, aj dobre mienenými návodmi na všetko - mali by sme už dávno všetci žiť spokojné životy a psychiatri a psychológovia skončiť na úradoch práce.

Ako je teda možné, že psychológov aj psychiatrov pribúda a čakacie doby k ním sa predlžujú? Ak by nejaká všeobecná rada fungovala, všetci by sme sa ňou už dávno riadili a autor by si užíval Nobelovu cenu za prínos ľudstvu. Úzkosť je stav mysle, psychický proces, ktorý má nejaký, aj keď na začiatku možno skrytý, zmysel. Nie je to nič ,choré´.

Naša duša citlivo registruje všetko v našom živote a ,nikdy nespí´. Niečo hlbšie v nás nám možno chce len niečo povedať alebo sa opýtať. Súčasná rýchla a povrchná kultúra nám radí rýchlo sa toho zbaviť, prekryť to niečím, nahradiť, zmeniť pocity liekmi, rôznymi látkami a pod., nie je čas sa v tom vŕtať a venovať pozornosť.

Prijať to ako napr. pozvanie na objavnú duševnú cestu s odborníkom je luxus, dlhý, nie lacný, bez zaručeného výsledku. Ani psychológia nie je všemocná. Paradoxne nám naša duša aj pocitmi úzkosti môže ponúkať kľúč k niečomu, do čoho sa nám dlhodobo nechce. Trvalý stav blaženosti a dostatku nie je normou, iba šťastnou zhodou okolností,“ dodáva.

Mgr. Ľudovít Novota, klinický psychológ a psychoterapeut z Ambulancie klinickej psychológie z Banskej Bystrice, sa k nášmu rozhovoru pripojil.

Pán Novota, čo je úzkosť a ako sa líši od normálneho strachu alebo stresu?

Evolučne je úzkosť prirodzená reakcia nervovej sústavy na ohrozenie. Stresová reakcia a emócia strachu sú jej neoddeliteľnou súčasťou. Úlohou úzkosti je mobilizovať energiu, aby sme boli schopní sa brániť alebo utiecť. To, čo bežne nazývame úzkosťou, sú nepríjemné stavy zamrznutia alebo ochabnutia. Tie zažívame, keď je pocit ohrozenia príliš veľký.

Aké sú najčastejšie príčiny úzkosti?

Ohrozenie môžeme vnímať z vonkajšieho prostredia (agresívne správanie druhých, pracovný tlak, náročná finančná situácia a pod.) alebo z nášho vnútra (zaťažujúce myšlienky, katastrofické scenáre, zdravotné ťažkosti a pod.).

Zároveň to, čo zažívame tu a teraz, často súvisí s našou osobnou históriou. Ak sme niekedy v živote zažili niečo, čo sme v danom okamihu alebo období nemali dostatočnú kapacitu prekonať s pocitom bezpečia, informácie spojené s týmto zážitkom zostávajú nespracované. Vtedy hovoríme o traume.

Aké sú hlavné príznaky úzkostných porúch, ktoré by si mal človek všímať?

Môžu sa objavovať vo viacerých rovinách. U niekoho môžu byť najvýraznejšie telesné príznaky: tlak na hrudi, búšenie srdca, zrýchlené dýchanie, točenie hlavy atď. Ďalšia rovina je emocionálna: pocit ohrozenia, neistoty a strachu. Nasleduje kognitívna úroveň: katastrofické myslenie, ostražitosť, zhoršené sústredenie, neschopnosť sa odpútať od zaťažujúcich podnetov atď. Z vonku viditeľné môžu byť sociálne príznaky: vyhýbanie sa druhým alebo náročným situáciám, nadmerné pripútavanie sa k podpore inými, utiahnutosť alebo vystresovanosť, prípadne aj podráždenosť a impulzivita, atď.

Často nedokážeme identifikovať zdroj našej úzkosti a negatívne vnímame jej samotné prejavy. Tu sa dostávame k úzkosti z úzkosti („Prečo mi tak búši srdce? Mám infarkt? Zomieram?). Stavom vystupňovanej úzkosti je potom panický atak. Stav, kedy v sebe cítime intenzívne nabudenie a zároveň zamrznutie.

Existujú rôzne typy úzkostných porúch? Ak áno, aké sú rozdiely medzi nimi?

Súvisí to s predchádzajúcou otázkou. Niekto sa môže viac fokusovať na svoj zdravotný stav a báť sa smrti. Iný má strach zo sociálnych situácií a vyhýba sa pocitu zlyhania. Ďalej tu máme fóbie, teda intenzívny strach z konkrétnych spúšťačov a situácií. Aj obsedantno-kompulzívna porucha je o prežívaní enormného vnútorného napätia. Veľkým zdrojom úzkosti sú spomínané traumatické zážitky.

Aké techniky alebo nástroje by ste odporučili na zvládanie akútnej úzkosti v každodennom živote?

V podstate čokoľvek, čo nám pomáha uvoľniť sa alebo vnímať situáciu a aj svoj stav pozitívnejšie. Záleží aj od intenzity úzkostného stavu. Keď je miernejšia, môže nám stačiť samotné uvedomenie si toho, čo prežívame a nechať nepríjemný stav odísť. Inokedy nám postačí niekomu povedať, ako sa cítime a čo to spustilo. Pri intenzívnejších stavoch bývajú nápomocné techniky na presmerovanie svojej pozornosti a nenechať sa stiahnuť do špirály katastrofizácie.

Na telesnej rovine často pomôže vybiť nahromadenú energiu fyzickým pohybom. To môže byť viac či menej intenzívna aktivita. Niekedy sa stačí pustiť do domácich prác a pocítime uvoľnenie od záťaže. Prostredníctvom rôznych  dychových cvičení aktivizujeme parasympatikus a redukuje sa stresová reakcia nervovej sústavy.

Objatie v týchto situáciách funguje vďaka pocitu blízkosti a bezpečia, ktoré nám prináša. Niekomu pomôžu „intenzívnejšie“ techniky: vykričať sa, obliať ľadovou vodou a intenzívne cvičiť. Všetko, samozrejme, so zdravou mierou, ktorá neohrozuje nás ani druhých.

Tu narážam na riziká užívania návykových látok alebo závislého správania, ktoré nám pomôžu cítiť sa dočasne lepšie. Väčšinou nám poskytnú rýchle uvoľnenie alebo nabudenie, no nevedú k uspokojeniu potrieb, ktoré sú za úzkosťou skryté. Za nepríjemnými stavmi môžeme objaviť veľa poznania o sebe a svojom vnútre. To býva aj cieľom psychoterapie, kde na začiatku procesu hľadáme spôsoby, ako úzkosť zvládať, a potom skúmame a ošetrujeme jej „korene“.

Ako môže všímavosť alebo meditácia pomôcť pri liečbe úzkostí?

Tu sa zapája viacero spomínaných mechanizmov: vnímanie vlastného tela a psychických stavov, práca s pozornosťou a budovanie si odstupu od vlastného prežívania, postupne prichádza hlbšie porozumenie sebe samému i svojim potrebám a otvára sa možnosť pristupovať k sebe samým láskavejšie.

Takáto práca so sebou má často duchovný charakter, keďže sa pri nej „rozpúšťa ego“ a veci vnímame z inej perspektívy. Toto sú však výsledky dlhodobejšieho procesu, no aj pri občasnej meditácii môžeme zažiť pocit uvoľnenia a hlbšieho kontaktu so svojím vnútrom.

Ako môže pravidelné cvičenie alebo strava ovplyvniť úzkosť?

Obe uspokojujú naše základné potreby a zvyšujú našu kapacitu zvládať záťaž. Úzkosť je energeticky náročný stav a naše telo v nej nedokáže byť večne. Každý úzkostný stav má svoj koniec. Fyzická aktivita má veľa známych benefitov, tak vyzdvihnem mechanizmus vybitia nahromadeného napätia a spracovávania emócií.

Čím pravidelnejšie sú tieto zdroje, tým efektívnejšie naša nervová sústava pracuje. Na druhej strane môžeme mať tieto „prepálené“ a nadmerne cvičiť a prejedať sa. Dôležitá je rovnováha a širšia paleta zdrojov: fyzické, emocionálne, sociálne a duchovné.

Aký vplyv majú moderné technológie, ako sociálne médiá alebo neustála dostupnosť informácií, na nárast úzkostí u mladých ľudí?

Kvôli nim sme bombardovaní informáciami a naša nervová sústava musí spracúvať oveľa väčšie množstvo informácií, ako keď čas trávime v prírode. Naše prirodzené sociálne potreby si napĺňame virtuálnym kontaktom. Všetci vo svojej podstate potrebujeme byť prijatí, cítiť svoju hodnotu a bezpečie v interakciách s druhými.

Online kontakt nám toto dokáže poskytnúť len obmedzene a často potom prijímame „prázdne kalórie“, teda rýchly dopamín a nabudenie z nových informácií. Tie potom krivia to, ako vnímame seba, druhých alebo svet. Vo veku, kedy sa formuje naša identita, sme voči takýmto tlakom o niečo zraniteľnejší.

Ako súvisí úzkosť s perfekcionizmom alebo s príliš vysokými očakávaniami, ktoré si kladieme?

Tu sa dotýkame osobnostného nastavenia a aj témy vnútorných konfliktov. Náš mozog funguje vo vzťahoch a niekedy sa výkonom len snažíme dosiahnuť ocenenie, blízkosť alebo obdiv druhých. Inokedy je to kompenzačný mechanizmus pocitu neschopnosti a zlyhania zakorenený vzdelávacím systémom.

Výkonom vlastne kontrolujeme to, čo voči sebe cítime. Problematický je stav, kedy sú tým zaťažené naše vzťahy alebo naše vlastné potreby. Ďalšia stanica je potom vyhorenie alebo depresia. Užitočná býva zmena vo vnímaní seba: „Som v poriadku taká/ý, aký som.“

Čo by ste odporučili tým, ktorí zažívajú úzkosť kvôli aktuálnym udalostiam, ako sú klimatické zmeny, politická nestabilita alebo globálne pandémie?

Hovoriť o svojom prežívaní s chápavými ľuďmi, byť aspoň trochu aktívny smerom k zmene a necentrovať sa len na negatívne informácie. Zároveň si niekedy dopriať pauzu od ťaživých tém, pretože dlhodobo bojovať za nápravu dokážeme, iba keď na to máme energiu a nádej.

Aké sú najefektívnejšie psychoterapeutické prístupy k liečbe úzkosti?

Ako bolo spomenuté pri zvládaní akútnej úzkosti, tak aj tu je ciest viacero. Rôzne prístupy pracujú s úzkosťou inak. Dôležité je cítiť sa s odborníkom bezpečne, osvojiť si stabilizačné techniky, lepšie porozumieť svojim vnútorným procesom a spracovať ťaživé pocity. Niekedy si odborník a klient „nesadnú“ a vtedy je dôležité o tom spolu hovoriť. Kvalitný psychoterapeut to ustojí a pomôže nájsť vhodnejšiu cestu.

Kedy je vhodné uvažovať o farmakologickej liečbe úzkosti? Existujú aj iné alternatívy?

Spravidla vtedy, keď nám úzkosť výrazne zasahuje do nášho každodenného života. Keď sa prílišne vyhýbame dôležitým veciam a nedokážeme zvládať aj menšiu záťaž. Vtedy sa ocitáme v začarovanom kruhu úzkosti a pocitu zlyhania. Aj samotné užívanie liekov klienti často vnímajú ako znak neschopnosti alebo sa boja ich vedľajších účinkov a očakávajú zhoršenie stavu.

Existujú voľne predajné lieky, ktoré môžu priniesť nejakú mieru uvoľnenia napätia. Pri intenzívnejších stavoch je žiaduce rozmotať „klbko“ úzkosti komplexnejším prístupom. Psychofarmaká bývajú v tomto procese nápomocné a cieľ je znížiť mieru úzkosti, aby sme našli spôsob, ako ju spracovať aj bez nich.

Ako môžeme predchádzať rozvoju úzkostných porúch, najmä v stresových obdobiach?

Keď zažívame veľa záťaže, potrebujeme mať k dispozícii veľa zdrojov. Mám na mysli najmä tie fyzické, emocionálne a sociálne. Keď sme psychicky v „červených číslach“, tak síce dokážeme prežiť, no často prestávame žiť. Maslovovu pyramídu potrieb neopinkáme.

Ako môžu rodičia alebo učitelia pomôcť deťom zvládať úzkosť už v mladom veku?

Hovoriť o vnútornom prežívaní, nehodnotiť ho a snažiť sa porozumieť a podporiť dieťa v zvládaní náročných situácií. Takto to znie jednoducho, no vyžaduje si to veľa nadhľadu a emocionálnej stability. Takže v konečnom dôsledku je dôležité byť súcitný, prijímajúci a podporný voči sebe samým a deti si to osvoja od nás. Na druhej strane je dnes v školách toto súčasťou kurikula a môžeme sa obrátiť na odborný tím, ktorý je na to vyškolený.

Stretávate sa často s klientmi, ktorí trpia úzkosťou? Existujú nejaké spoločné znaky alebo vzory, ktoré si na nich všímate?

Takmer denne. Ako už bolo spomenuté, úzkosť sa prejavuje rôznymi spôsobmi a súvisí s rôznymi faktormi. Každý si v živote zažil nejakú jej formu. Spoločný menovateľ u klientov je to, že úzkosť prežívajú ako nepríjemnú a zaťažujúcu. Úroveň nabudenia organizmu je vtedy nad našu kapacitu a nedokážeme si udržať pokoj a rozvahu. Nie je naša voľba, že prežívame takýto stav. Sme zaplavení pocitmi a to, čo môžeme urobiť, je učiť sa ich manažovať, porozumieť im a hľadať nové spôsoby fungovania.

Ako hodnotíte zmenu vo vnímaní úzkostných porúch v spoločnosti v posledných rokoch?

Dnes sa veľa hovorí a píše o psychickom zdraví. Deti v týchto témach vyrastajú od mala. Veda napreduje a postupne spoznávame rôzne zákutia nášho mozgu a nachádzame spôsoby, ako s ním narábať. Aj o téme traumy výrazne stúpa povedomie.

Čo si myslíte o stigmatizácii psychických porúch, ako je úzkosť?

V tejto téme je stigma iba zaťažujúci faktor pre tých, ktorí majú ťažkosti. Obávajú sa negatívneho hodnotenia druhými a radšej o svojich problémoch nehovoria, hanbia sa a prežívajú pocit zlyhania a neschopnosti. U niekoho stigma dopomôže k tomu, že sa obrní a nedokáže si svoje ťažkosti ani len uvedomiť a úplne odmieta dôležitosť témy duševného zdravia.

Našťastie sa tieto postoje postupne menia a uvedomujeme si, že akékoľvek ťažkosti sú súčasťou života a máme možnosť o nich hovoriť a v prípade potreby vyhľadať odbornú pomoc.