Štíhlejšia a dokonalejšia? Anorexia je prejavom nedostatku sebalásky

Poruchy príjmu potravy sú strašiakom rodičov tínedžerov. Štatistiky hovoria, že výskyt týchto porúch sa na Slovensku neznižuje, práve naopak. Od roku 2009 sa podľa Národného centra zdravotníckych informácií zvýšil takmer trojnásobne. Dievčatá postihuje anorexia zvyčajne vo veku 13 až 15 rokov. Druhá vlna choroby prichádza u mladých okolo dvadsiatky. Na internete existujú webstránky, kde sa mladé dievčatá, často ešte len deti, navzájom podporujú v hladovaní. Radia si, ako prestať jesť. Mnohí ľudia si pritom mylne myslia, že anorexia je len o chudnutí, cvičení a nejedení. Základ tejto duševnej poruchy je však oveľa zložitejší. Ako sa anorexia prejavuje? Ako toto ochorenie vzniká? A ako sa anorexia lieči?

Genetika aj výchova

Veľkú rolu zohráva genetika, dôležitá je však aj výchova. Náchylnejšie sú dievčatá, ktorých rodina je zameraná na dobrý dojem, na výkon. Podľa odborníčky MUDr. Genovévy Almássyovej, ktorá sa liečbe porúch príjmu potravy dlhodobo venuje, sa prípady anorexie objavovali už v stredoveku a vyskytujú sa aj krajinách tretieho sveta, kde je ideálom krásy tučná žena. Tam si dievča zdôvodní hladovanie inak, napríklad náboženskými či ekonomickými dôvodmi. „Existuje typ povahy, alebo povedzme typ receptorovej výbavy v mozgu, geneticky daný, kedy hladovanie znižuje úzkosť a upokojuje. Takíto ľudia sú disponovaní pre vznik anorexie. Bývajú už ako deti veľmi úzkostní, neznesú zlyhanie. Neustále sú v strese a v strehu, aby niečo nepokazili. Keď držia pôst, upokoja sa. Hladovaním sa im hladina stresu zníži a príde úľava. Večne nabudený predráždený stav sa utíši,“ tvrdí lekárka, ktorá roky liečila pacientky s mentálnou anorexiou. 

 
Anorexia nervosa patrí medzi poruchy príjmu potravy. Je charakteristická perfekcionizmom a zvýšenou sebakontrolou, snahou kontrolovať všetky pudové potreby. „Príjem potravy je základnou biologickou potrebou. Každá naša bunka potrebuje výživu a keď ju nemá, vysiela bolestné signály, bažíme po jedle. Človek, ktorý dokáže toto baženie ovládať, má obrovský pocit kontroly – kontroly nad telom, nad bolesťou. Pri dlhodobom hladovaní prichádza k útlmu všetkých pudových potrieb, i sexuality, a napokon aj k útlmu pudu sebazáchovy,“ hovorí psychiatrička. Funguje to tak i u askétov, ktorí sa tradične postia z náboženských dôvodov. „Prináša to istú formu blaženosti. Človek nič nepotrebuje, cíti sa úplne slobodný, nezaťažený fyzickými potrebami tela a dramatickými psychickými popudmi.“

Začína sa úzkosťou

Anorexia začína úzkosťou z pochybností o sebe, z pocitu neprijateľnosti pre svet, z obáv, že človeka, väčšinou mladú ženu, neprijíma okolia takú, aká naozaj je. Zároveň vzniká silná potreba situáciu dostať pod kontrolu. Rýchla radikálna diéta prinesie rýchlu zmenu výzoru a tým veľké uspokojenie. Okolie tiež reaguje, často prídu najskôr pochvaly. „Ako si schudla! Svedčí ti to, vyzeráš super!“ Z toho má dievča pocit úspechu a uspokojenia. Nechce sa ho vzdať, chce byť ešte lepšia, ešte krajšia, štíhlejšia, dokonalejšia. A z chudnutia sa stane závislosť. Posadnutosť, s ktorou už nevie prestať a stratí v nej mieru. Keď hmotnosť klesne pod určitú hranicu, čo je okolo BMI 15,5 kg/m2 začnú sa podľa lekárky diať v mozgu neurobiologické zmeny, ktoré vedú k ďalšej potrebe nejesť a k skreslenému vnímaniu vlastného tela. Dá sa povedať, že sa vtedy stráca kritickosť. 

„Pocit eufórie na začiatku chudnutia po niekoľkých mesiacoch vystrieda depresia. Keď telo dlhodobo nemá výživu, stráda aj mozog. Dievča sa potom bičuje k ďalšiemu chudnutiu, cvičeniu, skúša sa vrátiť k tomu úžasnému stavu, ktorý bol na začiatku, ale už to nejde. A to vedie k pocitu zlyhania, k rozpadu sebahodnoty a sebaúcty, k nenávisti k sebe samej. Vnútorný pocit pohody plynie zo sebaprijatia. Keď sa neznášate, máte voči sebe len výčitky, obvinenia a opovrhnutie, tak skôr či neskôr musí prísť depresia,“ vysvetľuje psychiatrička.

Nedostatok sebalásky

Podstatou mentálnej anorexie je porucha vzťahu k sebe samému. Človek nie je schopný prijať svoje nedostatky, stále sa hodnotí a kritizuje, chýba mu akákoľvek láskavosť voči sebe. Chyby sú síce podľa psychiatričky zdrojom zraniteľnosti, ale prízvukuje, že sú zároveň aj zdrojom empatie, pomáhajú nám pochopiť chyby druhých, rozvíjať súcit s ostatnými i so sebou, dokážeme vďaka tomu vnímať pokoru a láskavosť.

Pri anorexii tento aspekt chýba. Nedostatky sú považované za neodpustiteľné prejavy zlyhania. „Hľadáčik pozornosti sa zameriava len na nedokonalosť, ktorú zväčšuje ako lupa, a za tú sa človek neustále trestá. Z toho vzniká panika, že všetko treba dať nejako do poriadku, pod kontrolu. Dievčatá s anorexiou majú často len málo možností vo svojom živote kontrolovať čokoľvek iné okrem jedla. Sú totiž pod neustálou ochranou a zároveň pod neustálym tlakom očakávaní – od rodičov, od trénerov, od seba samých, “ vysvetľuje MUDr. Almássyová.

Dodáva, že priveľmi kontrolujúci rodičia nemusia byť na prvý pohľad direktívni, ale skôr hyperprotektívni, nadmerne ochraňujúci a hodnotiaci. Snažia sa rozhodovať za svoje deti, a nedávajú priestor pre vôľu dieťaťa. „Okolo 9 až 10 roku sa v deťoch formuje akási vzdorová energia. Dieťa začne cítiť, že chce o niektorých veciach rozhodovať samo. V týchto rodinách však na to nie je priestor, vníma sa to ako drzosť, nevďak, problémové správanie. Dieťa, ak nechce ísť s rodičmi do otvoreného konfliktu, musí vzdorovať inak. Jednou z možností je kontrolovať svoje telo, a to jedlom, pohybom či sebapoškodzovaním. Všetko ostatné totiž kontrolujú rodičia.“ 

Strata menštruácie

„Anorexia môže začať veľmi nenápadne. Dievča trochu schudne, cíti sa dobre, okolie ju za to ocení. Nie každé dievča, ktoré sa hýbe a schudlo musí byť anorektičkou. Choroba sa profiluje postupne. Klesá záujem o všetko ostatné okrem stravovania a cvičenia, dievča stráca záujem o vzťahy, o svoje doterajšie koníčky, niekedy sa zhorší i prospech v škole,“ hovorí doktorka Almássyová.

Najviditeľnejším prejavom anorexie je extrémne obmedzovanie jedla, prísny jedálniček, napríklad jedno jablko denne, pár sušienok, či len tekutiny a žuvačky. K tomu sa pridáva nadmerná fyzická aktivita, niekoľko hodín chodenia, cvičenia či inej energeticky náročnejšej činnosti. Psychiatrička vysvetľuje, že nemožno považovať za rizikovú skupinu všetky športovkyne. Sú však niektoré druhy športov, ako gymnastika a balet, kde sú nároky na nižšiu hmotnosť a postavu. „Myslím si však, že prevencia a väčšie povedomie téme pomohli. Tréneri sú viac informovaní a nenútia dievčatá „hladovať“, ako to niekedy bývalo v minulosti. Šport všeobecne nie je rizikovým faktorom. Anorexiu môžu mať ženy, ktoré športujú, ale aj tie, ktoré sa vôbec nehýbu,“ vraví lekárka.

 
Keď hmotnosť klesne pod kritickú hranicu, stráca sa menštruácia, takýto stav sa nazýva amenorea. Pokiaľ sa anorexia rozvinie na začiatku puberty, menštruácia vôbec nenastúpi. Toto môže byť mätúce pre rodičov, povedia si, že ich dcéra je ešte priveľmi detská, vyvíja sa pomalšie. „Ona sa však nevyvíja preto, lebo vedome neje. Takýto stav môže odhaliť detský lekár pri preventívnej prehliadke, keď zistí vážením a meraním výšky, že dieťa sa odchýlilo od svojej rastovej krivky a nevyvíja sa zdravo,“ upresňuje psychiatrička.

U detí nerozhoduje len ručička na váhe

Ako pomôcť? Poruchy príjmu potravy si veľakrát vyžadujú aj hospitalizáciu. Odporúčať ju môže nielen psychiater, ale aj iný lekár, pokiaľ sa hmotnosť pacientky a hodnota BMI nachádza pod hranicou 15 kg/m2. „U detí sa to počíta inak. Neexistuje jedna správna hmotnosť pre danú výšku, každé dieťa sa vyvíja podľa svojej rastovej krivky. Okrem hmotnostného kritéria je dôležitým diagnostickým znakom aj to, že dieťa prestáva sociálne fungovať. Chudne, opustí všetky krúžky, kamarátov, prestane sa mu dariť v škole, a aj doma sa izoluje, nekomunikuje, skrýva sa,“ vysvetľuje odborníčka Almássyová. Dodáva, že dlhodobá podvýživa má veľmi vážne následky na celý organizmus.

Ťažké stavy anorexie a bulímie u detí do 18 rokov, ktoré nie je možné liečiť ambulantne, patria do nemocnice. Liečbu v Národnom ústave detských chorôb v Bratislave na špecializovanom pracovisku ťažko liečiteľných porúch príjmu potravy poskytuje detským poistencom Všeobecná zdravotná poisťovňa ako jediná zdravotná poisťovňa na Slovensku. 

Anorexia sa vyvíja rôznymi fázami:

• Stráca sa podkožný tuk. To je to, čo chce pacientka dosiahnuť.
• Veľmi rýchlo sa stráca aj svalová hmota.
• Začína sa strácať aj orgánový tuk, ktorý je veľmi dôležitý. 

„Mozog je tvorený až 60 percent z tuku, pri pokročilej anorexii je viditeľný úbytok mozgovej hmoty. Pri CT vyšetrení mozgu dievčat trpiacich anorexiou v pokročilom štádiu je tenšia mozgová kôra a väčšie mozgové komory, teda prázdne priestory uprostred mozgu. Prejavuje sa to zmenou myslenia a správania, pacientku už nič okrem chudnutia nezaujíma, jediným zmyslom života zostáva manipulácia s vlastnou hmotnosťou. Intelekt môže byť dlho zachovaný, ale celkové fungovanie jedinca úplne zlyháva. Prehlbuje sa skreslený pohľad na svoje telo, aj pri vystupujúcich kostiach sa pacientka vidí ako tučná,“ vysvetľuje psychiatrička.

Polovičná úspešnosť liečby

Liečba v nemocnici znamená byť v prostredí, kde je podpora k pravidelnému stravovaniu. Nejde o to pribrať, ale naučiť sa normálne jesť. Pacientky to niekedy vnímajú tak, že hospitalizácia je o dosiahnutí istej hmotnosť. To však platí len u pacientiek s extrémne nízkou hmotnosťou, ktorá ich ohrozuje na zdraví.

„Zmyslom pobytu v nemocnici je takzvaná nutričná rehabilitácia. Ak niekto váži 37 kilogramov pri 170 cm, tak zmyslom liečby je aj optimalizácia hmotnosti, no nie je to jediným cieľom. Vždy ide predovšetkým o to, aby sa dosiahlo zdravé stravovanie. Podstatné je naučiť sa jesť normálne,“ opisuje priebeh liečby lekárka. Podľa nej sa pacientky učia prijať svoje telo pri normálnom stravovaní, a fakt, že telo má svoju optimálnu hmotnosť. Tá sa dá dosiahnuť len vtedy, ak normálne jem.

„Je dôležité pre každú mladú ženu, alebo dievča, aby počas pobytu v nemocnici nadobudla pri pohľade do zrkadla pocit, že už nemá panickú potrebu schudnúť. Šesť až osem týždňov hospitalizácie na to niekedy nestačí. Dá sa však tomu vytvoriť určitý základ,“ myslí si MUDr. Almássyová, ktorá niekoľko rokov pôsobila v Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela v Pezinku.

Odborníčka, ktorá sa, okrem psychiatrie, venuje aj psychoterapii hovorí, že úspešnosť liečby sa dá iba odhadovať. Môže to byť podľa nej okolo päťdesiat percent. „Nedozvieme sa presne, ako dopadli naše pacientky. Ich liečba trvá šesť až dvanásť týždňov. Niektoré sa za nejaký čas vrátia, iné už neprídu nikdy. Nevieme, ako sa majú. Štatistiky existujú skôr zo zahraničia. Niektoré pacientky zostávajú niekde na hranici anorexie, udržujú si nízku hmotnosť, ale nie extrémne nízku a zlepší sa im sociálne a pracovné fungovanie. Každé zlepšenie života, stravovania a zmiernenie príznakov, možno ale považovať za úspech."