Bulímia je podobná alkoholizmu. Nie je to ako vo filme

Mnoho ľudí sa domnieva, že anorexia a bulímia sú veľmi podobné duševné poruchy. Základný rozdiel týchto chorôb však spočíva už v genetike. „Genetická výbava pre bulímiu a anorexiu je odlišná. Mozog disponovaný pre bulímiu sa podobá mozgu náchylnému k závislosti od alkoholu. Tieto osoby sú impulzívnejšie, živšie, potreba dokonalosti je prítomná, ale nie je taká ničivá. Je snaha mať veselší život, nejaké uspokojenie. Takýto človek nikdy nebude mať čistú anorexiu,“ vysvetľuje psychiatrička MUDr. Genovéva Almássyová.

Vzorná žiačka? Nie vždy

Aj pri bulímií však túžba po perfektnej postave začína chudnutím. Nejedenie ale v tomto prípade neprináša pokoj, ale stres. Časom dievča diétu nezvládne a telo ju prinúti sa prejesť. Z toho vzniká panika a nutkanie okamžite dať stravu von, bojí sa, že priberie. U niektorých sa potom striedajú anorektické a bulimické obdobia. „Človek, ktorý nemá genetickú dispozíciu pre anorexiu, nemôže mať trvalo anorexiu. Tam je typická extrémna sebakontrola, prísnosť, úľava po hladovaní a skreslený pohľad na svoje telo, chýba hedonia, teda kapacita užívať si, cítiť pôžitok,“ vysvetľuje odborníčka.

Život dievčat s bulímiou však ide tiež do extrémov. Ich emotivita niekedy môže prerásť do silnej výbušnosti, impulzivity. „Pacientky s bulímiou sa často nebránia ani zneužívaniu návykových látok, najmä alkoholu, ktorý vnímajú ako prijateľnú náhradu jedla. Zasýti, zahreje, zlepší náladu a od jedného pohárika sa nepriberá. Niekedy sa bulímia spája i s častým striedaním sexuálnych partnerov. Bulímia patrí totiž do spektra impulzívnych porúch. Tieto ženy chcú dostať všetko, rýchlo, hneď. Bulímia môže byť súčasťou širšieho problému emočne nestabilnej poruchy osobnosti,“ vraví MUDr. Almássyová.

 
Je to iný typ bulímie, aký sa obvykle ukazuje vo filmoch. Ľudia majú predstavu, že „bulimička“ je dokonalou univerzitnou študentkou so samými jednotkami, ktorá sa ide tajne vyvracať na toaletu. Takáto je však iba časť pacientiek. Druhú skupinu tvoria impulzívne, „cholerické“, nekontrolované povahy s chaotickým usporiadaním života a vzťahov.

Črevá ako papier

Pri všetkých typoch porúch príjmu potravy sa objavuje aj zneužívanie liekov na odvodnenie a rôznych druhov preháňadiel. „Pri anorexii i bulímií vznikajú problémy so stolicou, ako je zápcha či nepravidelné vyprázdňovanie. Pri bulímií je to o čosi lepšie, lebo aspoň časť potravy sa dostane do čreva, ktoré môže následne pracovať. Pri anorexii črevo dlhodobým hladovaním postupne svojou nečinnosťou ochabuje a stráca svalovinu, napokon je tenké ako papier, neschopné plniť svoju funkciu,“ hovorí lekárka.

Preháňadlá sa líšia v nebezpečnosti – niektoré sú šetrnejšie, prírodné, alebo fungujú len na fyzikálnom princípe, tým že naťahujú do čreva viac vody, tie možno používať aj dlhodobo. Najnebezpečnejšie sú preháňadlá, ktoré nútia črevo k nadmernej aktivite cez stimuláciu nervových zakončení. Dlhodobým užívaním sa úplne stráca vyprázdňovací reflex a spontánny pohyb čreva.

„Od chirurgov sú známe skúsenosti, že tráviaci trakt u pacientiek s anorexiou má tenkú a ochabnutú stenu. Jeden prípad, kedy pacientka zhltla lyžičku, takto skončil smrťou. Zošitá stena čreva už nebola schopná zrásť a zregenerovať,“ opisuje psychiatrička.

Trpia zuby aj žalúdok

Ľudské telo má obrovskú regeneračnú schopnosť, zvlášť telo mladých ľudí. Pri poruchách príjmu potravy, ak sa nabehne na normálny stravovací režim, sa väčšina orgánov podľa odborníčky časom dostane do pôvodného stavu. Problém nastáva, ak sa hodnota BMI dostane pod 12 kg/m2. „Ak hmotnosť klesne pod určitú hranicu, všetky bunkové procesy sa prepnú do takzvaného katabolizmu, teda rozkladu telovej hmoty. Niekoľko mesiacov sa nemusí diať nič, sú v poriadku krvné výsledky, aj iné vyšetrenia. A potom začnú zlyhávať orgány. Ak sa aj obnoví prirodzené stravovanie, človek už nie je schopný pribrať a začať znovu budovať telesnú hmotu. To ukazujú i skúsenosti z chudobných krajín, kde je hladomor,“ varuje Almássyová.

Pri bulímií nastávajú iné zdravotné problémy, ako pri anorexii. Nebýva až taká extrémna podváha, častým zvracaním je poškodený predovšetkým tráviaci trakt a zuby. Smrteľnou komplikáciou môže byť prasknutie pažeráka. Každý zubár spozná ženu trpiacu bulímiou podľa stavu zubnej skloviny, ktorá v extrémoch môže ísť až do úplnej erózie. Ďalším problémom je poškodenie horného žalúdočného zvierača, tzv. kardie. „Trápi ich pálenie záhy, spontánny návrat potravy do pažeráka a do úst, žalúdok nemôže posúvať potravu ďalej do čreva, pri kontrakcii ju namiesto toho vytláča späť do pažeráka. Niekedy je porucha funkcie žalúdka taká závažná, že jediným riešením je zavedenie sondy priamo do čreva, do ktorej sa podáva kašovitá strava, žalúdok sa už nedokáže do trávenia začleniť, “ približuje málo známe okolnosti ochorenia MUDr. Almássyová, ktorá sa dlhodobo venuje liečbe pacientiek s poruchami príjmu potravy.

Pokusy o samovraždu

Podľa psychotereapeutky a psychiatričky Genovévy Almássyovej existujú dva typy bulímie. Prvého typu je viac. „Sú to dievčatá z rodín zameraných na dobrý dojem a výkon, podobne ako u anorexie. Len gény sú tam iné. V mozgu lepšie funguje systém odmeny, vedia cítiť pôžitok, a preto nemôžu úplne prestať jesť. U anorexie pôžitok nie je taký dôležitý, dievča sa ho ľahšie vzdáva,“ ozrejmuje lekárka. Druhým typom bulímie trpia impulzívne, emočne nestabilné povahy. Tie zvyčajne pochádzajú z neusporiadaných rodín, kde panovala vzťahová neistota. „Mama tam bola chvíľu k dispozícii, emočne prítomná, potom mala napríklad obdobie kedy pila, alebo bola depresívna. Na emočnú oporu sa nedalo spoľahnúť,“ vraví lekárka. Práve pri tomto type bulímie je väčšie riziko súbežnej závislosti od alkoholu a iných látok. Pre anorexiu to nebýva typické, ženy priveľmi rátajú kalórie, ktorých je v alkohole dosť.

 
Pri dlhodobej manipulácii so stravou prichádzajú časom depresie. Anorektičky často vykazujú aj príznaky obsadantno-kompulzívnej poruchy. „Potreba rituálov je pri anorexii veľká. Pri bulímií naproti tomu je častejšie sebapoškodzovanie. Samovražedné myšlienky sú prítomné u oboch porúch. Neustála manipulácia so stravou a negatívny sebaobraz prinášajú mučivý spôsob života. Pri bulímii je však väčšie riziko samovražedného pokusu, práve pre väčšiu impulzivitu. Anorexia je sama o sebe dosť deštruktívna. Tieto dievčatá majú zriedkavejšie potrebu si siahnuť na život, lebo cítia, že vlastne pomaličky zomierajú. Je v nich akýsi apatický rezignovaný pokoj,“ hovorí MUDr. Almássyová.

Vyliečenie závisí od genetiky

Tehotenstvo a materstvo je jednou z ciest, ako môžu pacientky s poruchou príjmu potravy nájsť pozitívnejší vzťah k svojmu telu. „Mnohým ženám s bulímiou pomôže, keď porodia. Naučí ich to, že telo nemusí mať len určitý tvar, ale má aj iné funkcie. Materstvo prináša väčšiu úctu k sebe, k životu. Nie všetky ženy to zachráni, no veľakrát tehotenstvo a materstvo pomôžu,“ myslí si  Almássyová.

Odborníčka počas svojho pôsobenia v Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela zažila mnohé pacientky, ktoré sa snažili obchádzať stravovací režim, a to najrôznejšími spôsobmi. „Najčastejšie je presúvanie jedla niekomu inému, schovávanie do šatstva, tajné zvracanie.“ Rozdiel medzi bulímiou a anorexiou je aj v spôsobe zaobchádzania so stravou.

„Anorexia je systematická a dôsledná, čo najmenší energetický príjem, čo najväčší výdaj, minimum jedla, najlepšie žiadne, aj malé konzumované množstvo treba kompenzovať zvracaním alebo cvičením. Bulímia nepotrebuje veci takto doťahovať do konca, typickejšie je chaotické stravovanie, prejedanie veľkými objemami jedla a následné zvracanie. Často to býva celé dezorganizované, bez rozmyslu, napríklad zvracanie po kútoch, do hrnca, ktorý zostane potom niekde v skrini alebo na balkóne. Akoby bolo jedno, či to niekto nájde, hlavne nájsť riešenie pre túto chvíľu.“

Veľa výskumov sa dnes venuje prognóze – čo určuje, či bude liečba poruchy príjmu potravy úspešná? „Najdôležitejším faktorom je genetika. Ak sú nepriaznivé gény, tak je šanca na vyliečenie oveľa menšia. Ďalším faktorom je stupeň traumatizácie v detstve. Čím viac vzťahových zranení, napríklad samoty, opustenosti, ignorácie, emočného či fyzického zneužívania, pacientka v detstve zažila, tým je prognóza horšia. Na druhej strane, pokiaľ je dobrý emočný základ z prvých troch rokov, veľa láskavej pozornosti, stabilné prostredie a hranice, potom je predpoklad úspešnej liečby oveľa väčší,“ uzatvára skúsená lekárka.