Krasokorčuliarka Oľga Beständigová: Pre kariéru som trpela bulímiou

Oľga Beständigová (39) patrí medzi naše najúspešnejšie krasokorčuliarky. Niekoľko rokov však počas svojej vrcholovej kariéry počúvala nemiestne poznámky na svoju postavu. Aj tieto narážky ju dohnali k bulímii, ktorou trpela osem rokov. Jej chrup bol natoľko zničený zvracaním, že si dokonca musela dať spraviť nové zuby. O svojom boji s týmto závažným ochorením úprimne prehovorila.

Dlhé roky sa venujete krasokorčuľovaniu. Patríte medzi naše najúspešnejšie reprezentantky. Krasokorčuľovanie je nádherný šport, no len málokto tuší, čo všetko obnáša. Ako často ste trénovali na ľade, aj mimo neho?

Krasokorčuľovanie je na tréningy veľmi náročné. Na to, aby krasokorčuliar dokázal podať adekvátny výkon, musí sa venovať atletike, gymnastike, ale aj tancu, baletu či posilňovaniu. Taktiež máme rôzne špeciálne cvičenia. Pre mňa bolo v podstate krasokorčuľovanie ako klasické zamestnanie. Venovala som mu niekedy šesť až osem hodín denne. Taký priemer je okolo štyroch hodín denne. S týmto športom som začínala vo veku troch rokov. Môžem povedať, že som korčuľovať vedela takmer skôr ako chodiť. Celý život som strávila na ľade. Taký dlhý čas som nestrávila pri žiadnej inej aktivite.

Venovali ste sa športovým dvojiciam. Najprv ste súťažili s bratom. Neskôr ste mali za partnera bývalého futbalistu Ilhana Mansiza. Krasokorčuľovanie, podobne ako balet, či gymnastika, má určité požiadavky na výšku a hmotnosť športovkyne. Cítili ste niekedy tlak na to, ako by ste mali vyzerať? 

V detstve som to nepociťovala. Vždy som bola totiž štíhla, útla a malinká. Do puberty som prišla pomerne neskoro, až okolo šestnástich rokov. Aj prvú menštruáciu som dostala pomerne neskoro. To bolo to obdobie, kedy som sa začínala ako žena vyvíjať. Hormóny sa mi menili a bolo to pomerne náročné. Vtedy som začala prirodzene priberať. Nebol to však žiaden extrém, ale prirodzený vývoj. Pôvodne som sa venovala sólovému krasokorčuľovaniu. Tlak nastal až vtedy, keď som začala súťažiť v kategórií športové dvojice.

Ako sa to prejavovalo?

Boli to vety a slovíčka, ktoré mi v puberte veľmi ublížili. Poznámky som počúvala od svojho trénera, tanečného partnera, ale aj od zainteresovaných ľudí zo zväzu. Ako mladej babe mi zvykli hovoriť, že som tučná, tlstá a mám sa na seba pozrieť, ako vyzerám. Vraveli mi, že mám pozadie ako lodná náprava, volali ma „tlustoprdka“ a vraj som sa podľa nich nemohla ani zmestiť do dverí. Bolo to veľmi nepríjemné. Myslím, že takéto narážky by poznačili každého. Tieto poznámky som zažívala približne vo svojich sedemnástich rokoch. Ako reprezentantky sme dostali od zväzu papier, koľko máme v ktorom období vážiť. Vždy sme museli ísť na testy na telovýchovné lekárstvo, kde si poznačili, koľko vážime. 

Kedy sa chudnutie premenilo na problém?

Moja pôvodná hmotnosť bola približne 45 až 47 kilogramov. Podarilo sa mi schudnúť na 43. Zhodila som oveľa viac, ako som mala. Na deväť mesiacov som stratila menštruáciu. To už samozrejme znamenalo vážny problém. Po návšteve lekára som dostala predpísanú hormonálnu antikoncepciu. Jedla som rovnako ako predtým, no za mesiac som pribrala neuveriteľných sedem kilogramov. Vtedy začalo moje najťažšie obdobie. Mala som rozhádzaný metabolizmus a nevedela som vôbec schudnúť. Tie rady, čo mi ľudia dávali, boli hrozné. Boli dni, kedy som po celý deň nič nezjedla a večer som doslova vyjedla chladničku, lebo som bola neuveriteľne hladná. Nič na mňa nefungovalo. Bola som zavodnená z antikoncepcie, odborníci na výživu vtedy neexistovali. Jednoducho som nevedela, ako to mám zvládnuť.

Za mesiac som pribrala neuveriteľných sedem kilogramov. Vtedy začalo moje najťažšie obdobie.

Takže ste s tým bojovali úplne sama?

Dnes je tých možností, ako chudnúť zdravo, omnoho viac. U ľudí sa najskôr zisťuje zdravotný stav a bazálny metabolizmus, od čoho sa potom odvíja aj strava. Vtedy to však takto nefungovalo. Ľudia mi skrátka radili, aby som nejedla. Stretla som sa aj s radou, že ak mám príliš prázdny žalúdok od hladu a pocit na zvracanie, tak sa mám jednoducho vyvracať. Asi som si to pred rokmi zobrala k srdcu. Bola to tenká hranica. Bulímia vie byť totiž veľmi nepríjemná.

Koľko ste vtedy mali rokov?

Mala som osemnásť až devätnásť rokov, keď u mňa prepukla bulímia. S rôznymi výkyvmi a sínusoidami u mňa trvala približne osem rokov.

Mali ste nejaké zdravotné ťažkosti, ktoré sú pre bulímiu charakteristické?

Začali sa mi rozlamovať zuby, tak som si dala robiť nové keramické. Moje boli veľmi zničené, aj keď môj doktor v Arizone povedal, že to nie je až také zlé, na to, ako dlho som bulímiou trpela. Stálo to veľmi veľa peňazí. Navyše žalúdočná kyselina je nebezpečná pre celý tráviaci trakt.

Kto vám podal pomocnú ruku? Kedy ste si naplno uvedomili, že sa chcete bulímie navždy zbaviť?

Paradoxne, tak, ako som sa do toho spadla, podobne som sa aj z bulímie dostala. Prešlo ma to akoby lusknutím prsta. Neviem, či som natoľko silná, alebo som bola dostatočne presvedčená, že už stačilo. Bolo to u mňa zo dňa na deň. O mojich problémoch s príjmom potravy vedeli moji rodičia a brat, ktorý to nikdy nejako neriešil. Pre neho bolo podstatné pri korčuľovaní, že vážim toľko, koľko mám. Rady tipu, nerob to, na mňa nikdy nezaberali. Platilo to na mňa na len na pár týždňov. Viedla som svoj vlastný vnútorný boj. Vždy som mala v sebe akoby dve osobnosti. Jedna povedala, že mám prestať a druhá na to, no a čo?!

 Viedla som svoj vlastný vnútorný boj.

Skutočne zo dňa na deň?

Jedného dňa som si povedala, že už som z toho nesmierne unavená. Uvedomila som si, že ma to už nebaví. Nie je to len o tom, že som sa najedla, ale musela som neustále premýšľať, kam to má ísť von. Nebola som vždy doma, kde by to bolo jednoduché. Niekedy som bola na recepciách, na pretekoch, či vonku. Tam bolo vždy jedla veľmi veľa. Logistiku a tajné zvracanie som mala prepracované. Nie vždy to bolo ale ľahké zakryť. Ak je človek v spoločnosti, tak je aj nalíčený. Slzavé oči a rozmazaný mejkap boli viditeľné na prvý pohľad. Toto všetko ma už neskutočne unavovalo. Zo dňa na deň som sa zobudila a povedala som si: „Dosť“. Mala som vtedy dvadsaťšesť rokov. Potom, samozrejme, mi veľmi dlho trvalo, kým som bola stotožnená s tým, čo jem a kedy jem. Občas som cítila veľký pocit viny. Musím povedať, že dnes už pominuli všetky výčitky a jedlo sa stalo mojím najväčším priateľom. Snažím sa zdravo stravovať. Klamala by som, že občas nezhreším. Ak mám chuť napríklad na krémeš či horalku, tak si to jednoducho dám.

Mali ste len bulímiu, alebo ste mali aj anorektické obdobie?

Nikdy som nebola anorektičkou. Pri športe som jesť potrebovala, aby som mala potrebnú energiu na náročné tréningy. U mňa to fungovalo v dvoch fázach. Najskôr som sa prejedla, aby som uspokojila svoje chute a jedla som ozaj čokoľvek. No potom to išlo von. A druhýkrát som už jedla to, čo som mala jesť.

Logistiku a tajné zvracanie som mala prepracované.

Pomohlo vám, že ste sa stali matkou? Zmenilo vám to pohľad na svoje telo?

Ľúbim sa už veľmi dlho a som sama so sebou spokojná už vyše desať rokov. V tomto smere ma to nezmenilo. Po pôrode som bola tuším najštíhlejšia a vážila som neuveriteľných 42 kilogramov. Doslova sa mi stratil zadok a nohy. Vtedy som túžila opäť po svojich krivkách (smiech). A prvýkrát v živote som musela pribrať. 

Anorexia a bulímia sú na Slovensku stále tabu. Dotýka sa však mnohých žien, ktoré vrcholovo športujú. Mali by ľudia o tomto probléme hovoriť viac?

Z môjho pohľadu sa o tom hovoriť musí. Vrcholovým športom fungujeme len na určitú dobu. Poruchy príjmu potravy môžu byť naozaj fatálne. Táto závislosť je veľmi nebezpečná napríklad aj v tom, že časom vedie až k neplodnosti. Problému sa pritom ľahšie predchádza, ako sa ho zbavuje. Tréneri, a všetci ľudia zainteresovaní do športu, by sa mali naučiť so svojimi zverencami rozprávať tak, aby v nich nevznikli takéto nápady. Mali by sa vzdelávať aj v oblasti výživy, psychológie, alebo by mali na to vyhľadať adekvátneho odborníka. Reči typu: „Ako to vyzeráš? Schudni!“ rozhodne nefungujú.