Jana Hubinská: Peklo už mám za sebou

Jazdí na motorke a miluje horolezectvo. Herečka Jana Hubinská (54) dvakrát prekonala zákernú rakovinu a pred časom ju potrápili aj problémy so zrakom. Dnes si váži každú sekundu v živote. S držiteľkou Českého leva sme sa porozprávali o herectve, športoch, ale aj o jej jedinom neduhu - fajčení.

Ste všestrannou herečkou a speváčkou. Čo je na vašej profesii najkrajšie?

Zmena a neustále hľadanie nového. Herectvo je pre mňa niečo, čo mi dáva rozlet, rozmach, vedomosti aj možnosti. Od malička som bola veľmi živé a zvedavé dieťa, a tak je asi prirodzené, že idúc k dospelosti som si vyskladala motto: „Jeden život mi je málo.“ Vystihuje vzťah k mojej profesii, k životu a k poznaniu. Mám tak život plný v súkromnej sfére a pracovne zaujímavo obohatený o životy postáv, ktoré stvárňujem.

Ľudia vás majú možnosť momentálne vidieť v muzikáli Mamma mia. Čím je pre vás výnimočný?

Muzikál Mamma Mia je celosvetovým fenoménom, ktorý je dokonale načasovaný aj na túto dobu. Zatiaľ si nepamätám, že by som videla nejaké miesto v divadle voľné. Tých 600 sedadiel má každé predstavenie svojho diváka, lístky sú vypredané dva mesiace dopredu a nadšenie divákov je očarujúce. ABBA je so svojimi piesňami stále aktuálna. Nie je to iba o nostalgii starších ročníkov, ich hudba dvíha zo stoličiek všetkých, je živá a pulzujúca v každej generácií. Príbeh je ľahučký, ale zo života, a tak si tam každý môže nájsť niečo, čo sa ho dotkne. Dodáva mi to radosť, energiu a zmysel.

Po revolúcii ste dlhé roky hrali doma, v Českej republike a dokonca aj v zahraničí. Ste držiteľkou filmových, televíznych aj divadelných ocenení. Ako sa dá také tempo zvládnuť?

Neviem. Ak mám pravdu povedať, dnes sa mi to zdá až absurdné. Bola som talentovaná, nadšená umením, nemala som problémy s jazykmi a celý svet stál predo mnou (smiech). Spávala som maximálne tri až štyri hodiny, lebo okrem herečky som chcela byť aj dobrá mama. Doma som hrala väčšinou divadlo a sem tam niečo točila a v Čechách som točila a sem tam hrala divadlo. Pokiaľ Sarah nechodila do školy, bola stále všade so mnou. Potom som začala jazdiť do Prahy autom na otočku, aby som stíhala byť s ňou doma. Asi je pre mňa šťastie, že ma činnosť neunavuje, ale dobíja. Inak si neviem predstaviť, ako som to mohla vyše dvadsať rokov zvládať bez problémov. Myslím si, že keď človek miluje to,  čo robí, tak ho to posilňuje.

Okrem herectva sa venujete aj fotografii, jazde na motorke, športom a cestovaniu. Potrebujete mať v živote adrenalín?

Áno, potrebujem. Mám túto diagnózu od detstva a zatiaľ ma neopúšťa. Už len moja profesia je veľkým adrenalínom (smiech). Stále mám pred premiérou šteklenie v žalúdku. Ženie ma túžba poznať, vidieť, prísť na „koreň veci“, prekonávať samu seba. A pritom všetkom chcem zostať v súhre s okolím. Napríklad šport ma udržuje vo fyzickej kondícii a telesnej zdatnosti, jazda na motorke v strehu a bleskových reakciách, pri fotografovaní zas podvedome vnímate istú formu estetična, farieb, kompozície. A cestovanie je pre mňa relaxom. Od roku 2003 cestujem individuálne. Síce neviem, čo, kedy a kde ma čaká, ale dáva mi to možnosti priblížiť sa k ľuďom, šancu ich trochu spoznať, pochopiť iné kultúry a kraje. Keď prídem domov, mám čo spracovávať. Mám rôzne vizuálne, emočné rozhľady od kultúry až po politiku. Všetko je na niečo dobré, ale najpodstatnejšie je, že ma to baví.

Koníčkov mám trochu viac. Motorky, horolezectvo, lyže, zoskok s padákom, vodný skúter a jachting... 

Aký šport je pre vás ideálny? Ešte sa venujete horolezectvu?

Ideálny? To neviem. Vďaka mojej profesii a materstvu som nemala toľko času, aby som bola napríklad výborná horolezkyňa, ale na druhej strane si robím srandu, že na tri ostré, ako výborná herečka, zahrám hoci aj super horolezkyňu (smiech). Všetko si vyžaduje veľa času a skúseností. Ja ich postupne pri svojich koníčkoch zbieram. Akurát, že mám tých koníčkov trochu viac. Motorky, horolezectvo, lyže, zoskok s padákom, vodný skúter a jachting... Lezenie milujem. Som prirodzene súťaživý typ a vždy mám niekoho pri sebe, kto je samozrejme lepší, a tak je to jednoduché. Podvedome sa chcem a musím dorovnať, keďže sme na jednom lane. A potom mám ešte vlastnosť, že nechcem sklamať ani druhých, ani seba. Teším sa, že sa môžem na niekoho lepšieho doťahovať a neustále sa učiť. V podstate viem prekračovať svoje hranice, ak mám pred sebou nejakú métu. A výhry sú vždy príjemné.

Predsa len taká krehká žena na motorke prekvapí. Nie je to priveľmi nebezpečný koníček?

Asi to mám v krvi po predkoch (smiech). Moja mama bola parašutistka, otec pilot. Mama mi v puberte, zo strachu o mňa, zakázala skákať. A to sa mi vôbec nepáčilo. V šestnástich som si teda vymyslela natruc motorku. Potrebovala som adekvátnu rebéliu a rýchlosť. A či je to nebezpečné? Ak ste hlúpi, tak je všetko nebezpečné. Človek musí poznať stroj, ktorý má pod sebou, aj svoje schopnosti. Odhadnúť situáciu okolo seba. A ak k tomu vie, kde si čo môže dovoliť, verím, že má reálnu šancu tento koníček prežiť (smiech).

Otec bol pilot, mama parašutistka. Keď mi zakázala skákať, vôbec sa mi to nepáčilo. V šestnástich som si teda vymyslela natruc motorku. 

Nedávno ste mali problémy so zrakom. Museli ste absolvovať až dve operácie sietnice. Čo sa stalo a ako sa cítite dnes?

Našťastie už vidím, čo je úžasné. Prísť o zrak, hoci „len“ na jedno oko, je hrozné. Asi by bolo ťažké niekomu vysvetľovať, čo to znamená, pokiaľ to nezažil. Ako veľmi z toho bolí hlava, človek sa nesmie zohýbať, nemôže nič zdvíhať, ani sa stresovať, rozčuľovať, smiať... Lebo všetko súvisí zo zrakom. Akýkoľvek tlak, ktorý vynaložíte, je okamžite citeľný v hlave, v oku a nežiaduci pre zrak v ohrození. Spomenula som si, ako keď som bola malá, som skúšala chodiť po slepiačky a mala som z toho hrôzu. Netušila som, že čiastočne to zažijem aj reálne. Bolo to peklo, ale už to mám za sebou. Mala som dve operácie a som šťastná, že vidím ako vidím a môžem sa kochať všetkým krásnym okolo nás.

Ste k svojmu zdraviu zodpovedná? Aké miesto má vo vašom živote prevencia?

Zrejme v tomto smere nebudem tým top príkladom. Zdravie však nevnímam ako samozrejmosť. Dokážem počúvať svoje múdre telo, ktoré mi dáva avízo, čiže viem rozoznať, ak sa niečo deje. Nie vždy to dokážem v preventívnej rovine, ale zatiaľ sa mi to väčšinou podarilo aspoň zavčasu zistiť, podchytiť a vyliečiť. Normálne žijem, fungujem naplno a radostne. Pre mňa je najlepším liekom činnosť a pohyb. Pokiaľ môžem pracovať, hýbať sa, robiť niečo zmysluplné a venovať sa svojím koníčkom, tak si myslím, že moje telo a duša sú tiež spokojné a zdravé.

Prísť o zrak, hoci „len“ na jedno oko, je hrozné. Bolo to peklo, ale už to mám za sebou.

V minulosti ste dvakrát prekonali zákernú chorobu. Musíte si dnes dávať na seba väčší pozor?

Nie. Fyzická bolesť prejde, psychické neistoty tiež pominú a osobne mám rada v živote posun vpred a nie stagnáciu alebo krok vzad zo strachu, lebo ma stretlo niečo ťažké. To je pre mňa strata času a čas je na mojej ceste najväčší pán. Nechcem z neho zbytočne premrhať ani minútu. Najpodstatnejší je pre mňa život a zmysluplné žitie, nie pozorovanie samej seba sa a podvedomá obava.

 
Máte dospelú dcéru Sarah, ktorá študuje v zahraničí. Viedli ste dcérku, aby sa viac starala o svoje zdravie?

Sarah žije rovnako tvrdohlavo, krásne a naplno, ako žijem aj ja. Akurát, že svoje méty si stavia oveľa vyššie. Práve v tomto období je v Bruseli a končí tretiu univerzitu. V zahraničí študuje od šestnástich, a tak ju prirodzene kontrolujem, aby zdravotne nič nezanedbávala. Je skvelá a už oveľa lepšia ako ja, a to vo všetkom. Študuje, športuje, dokonca sa aj zdravo stravuje a k zdraviu pristupuje zodpovedne. Vyplatilo sa mi dať jej všetok svoj čas a to najlepšie zo seba. Som na ňu veľmi hrdá.

Fyzická bolesť prejde, psychické neistoty tiež pominú. Najpodstatnejší je pre mňa život a zmysluplné žitie, nie pozorovanie samej seba sa a podvedomá obava.

Herci sú veľakrát citlivé duše. Ako vyzerá u vás ideálna psychohygiena?

Kedy ako. Niekedy šport, niekedy relax, masáž, sauna a niekedy aj „otročina na chalupe“. Síce sa tam fyzicky zničím, ale hlava a duša zostane čistá ako Božie oko. Potom už necítim nič negatívne. Som ako slnečná bunka obalená vo veľmi boľavom tele, ktoré samozrejme o tri dni prestane bolieť (smiech).

Ako sa stravujete? Venujete pozornosť svojmu jedálničku?

Musím odpovedať s nadhľadom. Viem, že teraz všetci holdujú zdravej výžive. Ja k jedlu veľmi nemám vzťah. Napríklad, keď niečo robím, zabudnem jesť pokojne aj dva dni. Nie, že by som nerada jedla sem - tam. Ľúbim papať, niekedy ma baví aj variť, ale väčšinou mám priveľa dôležitejších činností. Keby som si mala počítať kalórie, tak sa z toho zbláznim. Hodí sa na mňa: „Jem, aby som žila, nie žijem, aby som jedla.“ Raz za čas na mňa ale príde obdobie lukulských hodov, vtedy sa mením na anakondu a potom týždeň trávim (smiech). Tento spôsobom stravovania rozhodne nie je zdravý. Mňa však napĺňa a kŕmi činnosť.

Roky ste fajčili. Ako ste na tom s týmto neduhom dnes?

Áno, priznávam, mám rada cigarety. Trikrát v živote som prestala fajčiť. Raz to bolo, keď som bola tehotná. Druhýkrát, keď som bola po rádioterapii a tretíkrát to bolo minulý rok v júni. Neviem, čo sa stalo, no moje telo už nechcelo prijať jed v podobe nikotínu, ale zo dňa na deň mi to prestalo chutiť. Bola som trošku v strehu, že čo sa deje, ale nakoniec som si povedala, že telo je múdre a vie, čo robí. Prvého januára tohto roku som skúsila, ako sme na tom a cigaretka sa ujala. Človek to musí brať s nadhľadom, nech ten život nie je taký vážny.