František Kovár: Naučil som sa nikoho nepodceňovať

František Kovár (71) roky patrí medzi najobľúbenejších slovenských hercov. Tvrdí, že po životných skúsenostiach dnes už nikoho nepodceňuje. Fit sa udržiava návštevou prírody, chodí na huby a šport v televízií sleduje na stacionárnom bicykli. Každé ráno má na raňajky ovsené vločky a s manželkou nedá dopustiť na skvelý cviklový nápoj.

V jednom rozhovore ste povedali, že je podstatné, aby sme mali pocit, že nežijeme nadarmo. V čom vnímate výnimočnosť vášho života?

Výnimočnosť života vnímam z toho aspektu, že máme možnosť na zemi využívať danosti, ktoré každý z nás má. Každý jeden z nás si v živote hľadá nejaké uplatnenie. Niekto má šťastie, že objaví v sebe talent alebo nejakú danosť pre prácu, ktorú by chcel vykonávať. Šťastie v profesionálnej oblasti spočíva v tom, že vykonávate prácu, ktorá vám robí radosť. Druhá vec je tá, že celé toto spoločenstvo by malo vedieť, že naša ľudská činnosť na zemi by mala byť zmysluplná. To, čo nám bolo dané prírodou, by sme nemali devastovať, ale by sme to mali využívať vo svoj prospech. Čo sa týka mňa, mám to šťastie, že som sa istým spôsobom v tejto profesii našiel. Herectvo má však aj jednu odvrátenú tvár. Vždy keď získam novú postavu, začínam v podstate odznova. Nesmiem sklamať divákov, kolegov, no ani seba. Divadlo pre mňa znamená tvorivý proces. Moju profesiu treba prijímať s pokorou. Nesmieme mať priveľmi hore nos, lebo nám do neho môže napršať. Aj múza nás počas kariéry môže poriadne preplieskať.

Venovali ste sa aj pedagogickej činnosti. Koho z mladej hereckej generácie považujete za nezvyčajný talent?

Vyrástla nám na Slovensku veľmi silná stredná generácia hercov. Učil som na VŠMU od roku 1978 po rok 1990 umelecký prednes. Od roku 1990 až po rok 2004 som spolu s pani Božidarou Turzonovovou a Mariánom Geišbergom učil hereckú tvorbu. Medzi mojich študentov patrili Vica Kerekes, Tánička Pauhofová  Miško Kubovčík, Milo Kráľ, Martin Mňahončák, Andrej Bičan, Dano Dangl, Števo Martinovič a Martin Meľo. Samozrejme tých žiakov bolo oveľa viac, mená týchto spomínaných sú však dnes synonymom úspechu v hereckom svete. Učenie je špecifické. Zvykne sa hovoriť, že herectvu ako takému sa naučiť nedá. Svojich študentov som viedol, aby sa naučili používať seba ako tvorivý nástroj, či už v divadle, alebo v televízií. Je to akási cesta drobného hľadania samého seba.

Hovorí sa, že najväčší umelci a ti najtalentovanejší ľudia sú najskromnejší. Aké sú vaše skúsenosti?

Naučil som sa nikoho nepodceňovať. Keď som pracoval na VŠMU ako profesor, tak sme na pohovoroch mali na každého uchádzača približne 20 minút. Vďaka tomu som sa trošku zbavil predsudkov. Často sa postavil do stredu miestnosti niekto, kto pôsobil ako sivá myška, ale v momente, keď začal hovoriť, svojím vnútrom to všetko tak prežiaril, že mi z toho často padla sánka. Barbora Bobuľová je dnes veľká hviezda v Taliansku. V prvom kole skúšok na VŠMU som s ňou robil pohovor. Postavila sa do stredu a po mojej prvej otázke, keď som sa jej spýtal, prečo chce ísť na herectvo, mala zrazu pocit takej skromnosti, až sa presúvala do rohu miestnosti. Bola taká skromná, že mi vtedy odpovedala, že na herectvo chce ísť preto, lebo jej vraj pani učiteľka povedala, že pekne recituje. Barborina skromnosť bola veľmi dominantná. Keď však začala hovoriť pripravený monológ, bola neskutočná. Dnes viem, že môžem mať plnohodnotný rozhovor so študovaným človekom, ale aj s jednoduchším, ktorý vníma život v akejsi zvláštnej čistote. Skláňam sa aj pred ľuďmi, ktorí dosiahli u nás nevídaný úspech a napokon zistím, že sú z akejsi malej dedinky, o ktorej ste ani netušili, že vôbec existuje. Vážim si každého, kto niečo dosiahol. Vaša manželka je všeobecná lekárka, rovnako aj váš syn.

Ako sa o seba staráte?

Do veku tridsať rokov som pomerne veľa športoval. Robil som rôzne športy. Najviac som sa venoval futbalu, basketbalu, vodáctvu a lyžovaniu. Potom ma pohltili pracovné povinnosti v dabingu a v divadle. A tých dvadsať - tridsať rokov za mikrofónom sa predsa len prejaví. Niekedy to bolo tak, že som ráno začal v dabingu, potom som išiel na skúšku do divadla, potom bol zase dabing a večer bolo predstavenie. V tom čase som to potreboval stíhať, takže som sa presúval autom. Istým spôsobom som pohyb a rehabilitáciu zanedbal. Postupne aj ten šport z môjho života odišiel. Keď bola voľná chvíľa, tak som radšej utekal domov k rodine. Skončilo to tak, že mám vymenené oba bedrové kĺby. Môže tam byť aj rodinná predispozícia, ale je to najmä kvôli nezdravému spôsobu života. Ten nie je správny. Je sedavý, vozíme sa všade autami. Mne osobne samostatné cvičenie príliš nevoňalo, mal som skôr rád kolektívne športy. Mohlo sa na mojich kĺboch prejaviť aj to, že som hral basketbal a futbal na betóne. Nedávno som však začal trošku cvičiť. Mám doma stacionárny bicykel. Najradšej bicyklujem, keď pozerám šport v televízií. Vtedy mi to príde fajn. Keď sa dá, rád chodím na prechádzky do prírody, alebo na huby.

Pohyb som zanedbal. Skončilo to tak, že mám vymenené oba bedrové kĺby. 

Akú úlohu hrá vo vašom živote prevencia a preventívne prehliadky?

Preventívna prehliadka je podľa mňa veľmi dôležitá, pretože viem koľkokrát mali ľudia šťastie. Moja manželka je všeobecná lekárka a vždy mi vravela, že bola rada, ak pri preventívnych prehliadkach dokázala odhaliť nejaký pacientov problém. Keď sme robili Ordináciu v ružovej záhrade, v treťom roku výroby seriálu sa výrazne zvýšili ženské gynekologické prehliadky. Ženy si začali uvedomovať, že je to veľmi potrebné. V čase, keď som nakrúcal seriál z lekárskeho prostredia, som tiež veľmi prežíval pôrod poslednej vnučky. Uvedomoval som si, čo všetko sa môže pri pôrode pokaziť. Keď sme čakali našich synov, tak bol pre mňa ich pôrod doslova malinou (smiech). No, pri vnučke som bol aj vďaka novým vedomostiam značne nervózny. Vždy som však veľmi prekvapený, že niektoré ženy plánujú pôrod cisárskym rezom. Podľa mňa je pre matku aj dieťa, pokiaľ sa to dá, určite lepší prirodzený pôrod.

Čo vám pomáha udržovať sa fit? Čítala som, že s manželkou pravidelne hrávate scrabble.

Keď máme s manželkou čas, tak áno, hrávame scrabble. Manželka nado mnou strašne vyhráva a ja sa veľmi snažím držať s ňou tempo (smiech). Milujem prechádzky v lese. A keď začnú rásť hríby, tak to je prirodzený spôsob, ako nás dvoch so ženou dostať do prírody.

Ako sa snažíte stravovať?

Máme s manželkou jednu skvelú vitamínovú vychytávku. Moja pani mala ako všeobecná lekárka pred šiestimi rokmi viacerých pacientov, ktorí pili šťavu z cvikly. Výborne sa im upravili zdravotné výsledky. Nabehli sme na tento režim. Dávame si cviklovú šťavu ráno nalačno, alebo aj keď prídem po predstavení neskoro večer domov. Odšťavíme si surovú cviklu tak, že máme deci cvikly, do toho idú dva citróny a dolejeme to do veľkého pohára vodou. Je to skvelý životabudič. Túto šťavu pijeme už asi päť rokov a cítime sa výborne. Pred časom sme obaja začali jesť každé ráno ovsené vločky s tým, že si tam dávame rôzne zrnká ako chia, pomleté semienka, plus samozrejme ovocie ako hrozno, banán a trošku medu. Dva roky sa snažíme takto raňajkovať. Keď si predstavím, že horolezci jedávajú pred výstupmi tieto vločky, tak to asi má nejaký význam.

S manželkou ste spolu vyše 45 rokov. V čom spočíva silu vášho zväzku?

Ťažko povedať. Minule som nad tým rozmýšľal, a tak som si hovoril, že toho času, ktorú strávime spolu, je o čosi menej ako pri rodinách, kde končia v práci o štvrtej poobede. Možno si napokon aj tak nevedia zorganizovať čas tak, aby boli obaja spokojní. Dramatické situácie zažívame vo vzťahu všetci. My herci to však máme natrénované z divadla. Predstavte si, že v ňom stvárňujem nahnevaného chlapíka, ktorý neustále vybuchuje a má nervy. Keď prídem domov, tak sa mi už nechce predsa hádať a ani na to nemám energiu. Niekedy je lepšie niektoré veci skrátka predýchať. Máte to ako s detskou stavebnicou. Niečo už je postavené a vy to jedným šmahom zhodíte. Potom je potrebné zase to postaviť. Byť vo vzťahu je pomerne ťažké, musíme zvládnuť viaceré životné situácie. Podstatné je stále hľadať zmysel, prečo budeme spolu ďalej existovať. 

Herectvo má však aj jednu odvrátenú tvár. Vždy keď získam novú postavu, začínam v podstate odznova.

Ste aktívni pracovne, ale aj v súkromí. Kedy v živote cítite radosť a šťastie?

Teraz je to predovšetkým to poznanie, ktoré prinášajú moje vnúčence. Sám si spomínam na to, keď ma rodičia za niečo pochválili, alebo boli prekvapení, ak som ja sám niečo povedal. Takisto sme často prekvapení my, keď naše vnúčatá dokážu presne povedať niečo o tom, čo zažili, alebo videli. Vôbec nechápeme, kde sa to v tej detskej hlavičke vlastne môže vôbec objaviť. To je naozaj obrovská radosť. Mám rád aj rôzne drobnosti, ktorá ma stretnú počas všedného dňa. Nedávno som bol pred skúškou v divadle na trhu. Keď som sa prechádzal, nebolo tam ešte veľa ľudí. Bol som očarený, koľko rôznych pestovateľov tam predáva svoje produkty. Sú to ľudia, ktorí naozaj obohacujú náš život. Škála ovocia, zeleniny a ďalšieho tovaru bola naozaj veľmi bohatá a pestrofarebná. Mali by sme to brať ako dar. No, priznávam, že tých radostí v živote mám samozrejme viac.

S vekom prichádzajú skúsenosti, múdrosť a nadhľad. Je niečo, čo by ste pred rokmi urobili inak?

Dnes by som možno niektoré veci vo svojom živote riešil úplne inak. Kedysi som mal pred niektorými vecami priveľký rešpekt. V súčasnosti viem, že ak máme dobrú myšlienku, je možné ju materiálne zhmotniť. Je naozaj dosť situácií a obmedzení, ktoré sme zažívali vplyvom minulého režimu. Zažili sme veľa dvojtvárnosti. Ešte aj teraz sa dozvedám, čím všetkým bol ovplyvnený v tých rokoch náš život. V Sovietskom zväze sa diali príšerné veci a malo to dopad aj na nás na Slovensku. Nepáči sa mi, že dnes takisto niekto zneužíva svoju moc a silu peňazí. Manipulácia ma frustruje a popudzuje stále. Myslím, že s niektorými záležitosťami som sa stále nedokázal vyrovnať.