Aleš Bednařík: ak naháňate šťastie, rútite sa do priepasti

Aleš Bednařík vyštudoval psychológiu na Univerzite Komenského, v Bratislave. Absolvoval dlhodobý psychoterapeutický výcvik v Prístupe zameranom na človeka (tzv. rogeriánsky prístup). Tiež absolvoval 5 modulov Integratívneho koučingu certifikovaného International Couching Federation u Dalibora Bednaříka a niekoľko výcvikov v riešení konfliktov a mediácii, kooperatívnom plánovaní, v procese orientovanej psychoterapie, v evaluácii projektov či tvorby e-learningových vzdelávacích programov.
9 rokov pracoval pre organizácie venujúce sa školeniam a konfliktom. Aleš Bednařík je autor kníh a kurzov Sila pozitívnych emócií, Kurz vďačnosti a Životné zručnosti.

Počas pandémie sa zdá, že šťastie ubúda. Čo sme prestali robiť pre tento svoj osobný pocit? Pre radosť z bežného dňa?

Iste vieme byť šťastní aj počas náročnejších časov ako je pandémia. Samozrejme rozumiem a súcitím s tými, ktorých práve toto obdobie zasiahlo najviac. Často prišli o svoje živobytie, prípadne pracujú dni a noci, pretože sú v prvej línii. Toto sú náročné obdobia a iste sa dá zažívať pocit šťastia aj vo vypätých životných situáciách. Jednou z mylných predstáv je, že pocit šťastia má v živote človeka trvať neustále. My už však i podľa štúdií vieme, že šťastní môžeme byť sem-tam, spokojní dlhodobo. Spokojnosť je však reflektujúci pocit. To znamená že napríklad robím náročnú prácu, ale napĺňa ma. Dokonca aj vtedy, ak prídeme o niekoho blízkeho, vieme prísť k poznaniu, že to, čo sme s danou osobou zažili, bolo nádherné a hodnotné. A po fáze smútku príde nový pocit...

Znamená to, že túžba po šťastí je túžba po niečom nereálnom?

Ak máte trvalý pocit, že musíte naháňať neustále šťastie a byť stále a vždy len šťastní, potom sa rútite do priepasti. Dajte si preto pozor aj na literatúru, ktorá zľahčuje túto problematika a podsúva vám pocit, že je potrebné byť neustále šťastní, pozitívne naladení, usmiati. Človek sa predsa môže cítiť akoby „len tak“, alebo zažívať sklamanie, smútok. A naopak, potom  prídu dni hrdosti, vďačnosti, lásky a ďalších pozitívnych emócií, ktoré prinášajú šťastie.

Ak teda máme pocit, že sa niekam stratilo šťastie, potom moja odpoveď je, že sa nestratilo nikam. Je to o tom, čo sme prestali robiť a mali by sme robiť. Je to o zameriavaní pozornosti. Čomu venujem svoju pozornosť cez deň. Sú v mojej mysli otázky ako:
 
Obrali nás o slobodu?
Budem sa musieť očkovať?
Nesmiem chodiť do práce?
Nebudú deti chodiť do školy?

Máme výskumy, ktoré jasne dokazujú, že už pred pandémiou sme mali pocit straty slobody, že sme sa málo stretávali s okolím, že deti sedeli doma a nechodili do prírody, že dospelí venovali svoj čas digitálnym technológiám nadmieru. Už pred pandémiou tu väčšina problémov bola. Neboli také vypuklé, ale boli tu. Rozdiel je, že dnes môžeme za tento stav aj kohosi obviniť. Zrazu nám vadia opatrenia, ktoré nás oberajú o slobodu. No to, že sme jej vzdávali aj pred pandémiou nám vôbec neprekážalo. Koľko času sme venovali pred pandémiou svojim blízkym, svojej rodine, sebe?

Kam teda upriamiť pozornosť, aby sme nestrácali šťastie?

Iste neviniť iných za to, že nám niečo „vzali“. Že nám niečo vzala pandémia. Ak chceme byť šťastnejší či spokojnejší, tak je to naozaj o tom, ktoré veci robíme, respektíve nerobíme. Ukazuje sa, že tou vecou, ktorá zvyšuje prežívanie aktuálneho šťastia aj dlhodobej spokojnosti a zmysluplnosti života, je pestovanie dobrých vzťahov. Rodina, priatelia, susedia. Dnes je ten čas, kedy môžeme využívať sociálne siete na kontakt. Iste je to lepšie ako nič. Robme to vedome. Je iné byť na sociálnych sieťach a sledovať príspevky polo-známych a cudzích ľudí a je iné budovať cez sociálne siete vzťahy, pretože je čas pandémie. Zdieľajme život s priateľmi a rodinou. Radujme sa s nimi a oni sa budú radovať s nami.

Ďalšou oblasťou, ktorá nám ukazuje, že človek je šťastný vtedy, keď je autonómny. To znamená nezávislý. Cíti sa nezviazaný okolnosťami a záväzkami. To však neznamená ignoráciu. Autonómny človek hľadá cestu ako robiť veci aj keď sú na ceste prekážky – napríklad obmedzenia súvisiace s obmedzením kontaktu počas pandémie. Nepodlieha teda pocitu beznádeje a neupriamuje pozornosť na boj. Bojovať proti zákonom, proti niečomu čo sa nám nepáči, ale jednoducho to tak byť musí, to je to isté ako bojovať s tým, že na križovatke musím stáť na červenú. Prečo sa nad tým rozčuľovať? Čo mi tá energia rozčúlenia prináša? Robí ma šťastným?

Tento rozhovor vznikol v rámci témy šťastie, ktorej súčasťou je aj nový podcast Všeobecnej zdravotnej poisťovne - Všeobecne o šťastí. Vypočujte si prvý diel s našou hosťkou Adelou Vinczeovou.

V čom je pandémia dobrá?

Napríklad v tom, že nás učí učiť sa nové veci. Nové spôsoby nazerania na skutočnosť. Zvyšujeme svoje kompetencie, hľadáme nové riešenia. Hlboké vnútorné sebauspokojenie vám poskytne vlastný sebarozvoj. Kam vedie to, že človek len konzumuje televíziu, správy, hlásenia o covide. Prečo tú energiu, ten čas nevenovať sebe?

Tu si môžeme uvedomiť, že sú veci, ktoré nám škodia. A bude lepšie vypustiť ich zo života. Uberajú nám zo šťastia. Odporúčam teda nerobiť to, že pozerám všetky 3 programy, ktoré večer vysielajú správy. Nepozerám tlačovky, ako na páse... Chránim si svoje emocionálne rozpoloženie. To isté platí aj o novinkách na sociálnych médiách. Začnime žiť vlastné životy. Nerozčuľujme sa nad tým, že bol niekto cudzí niekde v zahraničí na dovolenke. Ako sa to týka mňa? V čom mi to prináša pokoj a šťastie? Potrebujem to vedieť 

Jednoducho, venujme sa sebe...

Áno, nedávajme energiu, pozornosť a čas tam, kde nám to neprináša osoh. Ak trávime v mediálnom priestore deväť hodín denne potom prichádza porovnanie nášho života s tým, čo vidíme. Porovnávame sa s niečím, čo nie je reálne. Nedáva to zmysel. Sociálne porovnávanie spôsobuje, že náš život pokladáme za horší, obmedzovaný, nekvalitný.

Prečo radšej nezaradiť do života pohyb – beh, prechádzka, joga – čo komu vyhovuje. Čas v lese, prírode. Vieme, že sa na fyzickej úrovni upravuje tlak, tep. Na psychickej úrovni sa upokojíme. Je mnoho aspektov, kde pohyb vplýva na človek, na jeho spokojnosť a šťastie. 

Existujú desiatky oblastí, v ktorých ak niečo robíme, nájdeme šťastie. Neexistuje jedna vec, ktorá vás robí celoživotne šťastným. Je to akási individuálna zmes iná pre každého jedinca. Pri jej správnom namiešaní nachádza človek šťastie.

Je v živote človeka dôležitá vďačnosť?

Vďačnosť je neuveriteľná vec. Uvedomme si, čo všetko dobré je okolo nás. Vezmite si, napríklad to, že čítate tento text. Koľkí ľudia ho pripravovali, na akom zariadení ho čítate, koľko ľudí bolo potrebných na jeho výrobu. A čo elektrická energia? Som za to všetko vďačný? V našich životoch sú veci, ktoré považujeme za samozrejmé, ale pritom by to tak byť nemalo. Sme veľkými prijímateľmi dobra a bolo by vhodné oceniť to všetko, čo je okolo nás. Je to rozumová aj emocionálne záležitosť. Položte si otázku, za čo všetko a ako často počas dňa ste vďační? Ja sám sa vďačnosti venujem, dokonca som pripravil kurz vďačnosti, ktorý je na stránke www.happytarian.sk. V podobe audioknihy sa dozviete o vďačnosti oveľa viac. Je to téma, ktorá stojí za to, aby sa jej venoval v živote naozaj každý. O vďačnosti sa môžeme rozprávať desiatky hodín. Poviem len, nebuďte nevďačníkmi, neprinesie vám to šťastie.

Ako sa posunúť od negatívneho nazerania na vec k pozitívnemu?

Nebojte sa zmeny. Skúste ju. My ľudia vieme byť zahltení negatívnymi myšlienkami a emóciami. Meditujme. Kdekoľvek na internete nájdete návod na rôzne meditácie. Radím ponoriť sa do činností, ktoré nám robia dobre. Kedy sa cítime dobre. Venujeme sa pozitívnej veci. A je jedno, či je to beh, alebo čítanie knihy. Každý má svoju záľubu. A tá záľuba mu môže pomôcť presmerovať pozornosť z negatívnych vecí na pozitívne vnímanie. Vytesní tie „zlé“ myšlienky.

Posuňme sa k deťom. Ako im môžeme pomôcť teraz počas pandémie.

U detí je situácia iná v tom, že rok sociálneho nekontaktu u dieťaťa je ako päť rokov u dospelého. Preto je viac než vhodné, aby rodičia vytvárali možnosti kontaktu. Vytvorte si svoje bubliny, napríklad so susedmi, ktorí majú deti a ponúknite deťom možnosť byť s kamarátmi/kamarátkami, hrať sa na čerstvom vzduchu, možno i využívať sociálne siete na budovanie kontaktov.  Nie je dôvod na to, aby naše deti boli osamelé. Treba sa však k tomu postaviť konštruktívne a problém riešiť aktívne.

Má človek vyhľadať odbornú pomoc, ak si nevie rady?

Samozrejme! Ak niekto dlhodobejšie vníma úzkosť, má nedostatok radosti zo života, možno až depresiu, a skúšal sám prekonať tieto stavy, potom treba iste vyhľadať pomoc. Iste sa dá pomôcť aj digitálnou cestou. Často pomôže aj online konzultácia. Dialóg s expertom o vlastných problémoch má iste zmysel.