Ako sa rozprávať s človekom chorým na rakovinu? Otvorene

Mgr. Katarína Klincová je onkopsychologička, koordinátorka projektu Sieť onkopsychológov Ligy proti rakovine, v rámci ktorej 20 psychológov v 18 slovenských mestách poskytuje bezplatnú psychologickú pomoc pre pacientov a ich blízkych. Pôsobí ako psychologička Ligy proti rakovine na oddelení paliatívnej medicíny na NOU, Klenová.

Z manažérskej stoličky na lôžko

Katarína Klinová hovorí, že diagnóza rakoviny spôsobí v živote veľký otras a to nielen v živote pacienta, ale celého jeho blízkeho okolia. Zo začiatku si väčšina ľudí prejde šokom z oznámenia diagnózy, ktorý následne vystriedajú rôzne emócie, či už je to strach a úzkosť z liečby, z jej dôsledkov, depresia alebo hnev na svoju životnú situáciu. Prítomná môže byť neistota a chaos zo straty doterajšieho spôsobu života. Rakovina človeka vyradí z bežného fungovania, zasiahne do sociálnej situácie, pracovnej sféry, do voľnočasových aktivít. Sú ľudia, ktorí sa musia vyrovnávať so zmenou svojho sociálneho statusu.

„Niekto mohol byť úspešným manažérom, riadiť x ľudí vo firme a zrazu nemá kontrolu ani nad svojím vlastným telom, jeho život závisí od druhých ľudí. Možno nebol zvyknutý žiadať o pomoc, teraz je na ňu odkázaný. To veľmi zasiahne do sebavedomia,“ vysvetľuje psychologička.

Celkové prežívanie je ovplyvnené telesným oslabením, nežiadúcimi účinkami liečby či samotným ochorením.

Empatia a rešpekt na prvom mieste

Byť príbuzným onkologického pacienta je náročné. Častokrát nevieme, ako máme k chorému pristupovať, ako sa pred ním správať, na čo sa ho pýtať a čo je tabu. Podstatou otvorenej komunikácie je empatia.

„Základom empatie je spolucítenie, spočíva v načúvaní a rešpektovaní druhého, vedie ku konkrétnej pomoci, hlavne k tomu základnému: som tu pre teba. Človek, ktorý si prechádza ochorením, určite ocení, že má pri sebe niekoho, kto pri ňom stojí, kto si vypočuje jeho problémy a je mu nápomocný.

Ak chceme pacientovi pomôcť, tak sa ho spýtajme, čo potrebuje. Nemusíme robiť príliš veľa aktivít, ktoré sa nám zdajú nápomocné. Možno si myslíme, že niekomu pomôže to, čo si my predstavujeme ako pomoc, no nemusí to tak byť.“

Nestavajte sa do role múdrych

Psychologička vystríha pred unáhlenými a nevyžiadanými radami: „Bagatelizovanie, presviedčanie, že všetko bude dobré, či frázy typu: „musíš bojovať“ sú doslova toxické. Sú vyjadrením toho, že nedokážeme čeliť problému, ktorý nás postihol, sú prejavom vyhýbavého správania. Začnime napr.: Som tu pre teba a chcem ti pomôcť. Čo môžem pre teba urobiť? Chceš mi povedať, ako sa cítiš? Môžem ti pomôcť s niečím konkrétnym? Rád/rada to urobím. Otvárame tak priestor na spoločné zvládanie problému bez toho, aby sme sa stavali do role „múdrych,“ ktorí vedia, čo je pre pacienta dobré.“

O čom sa s chorým rozprávať? Spýtajte sa ho

Neexistuje univerzálny návod na to, aké témy sú tabu. Psychologička radí opýtať sa priamo pacienta.

„Sú ľudia, ktorí chcú hovoriť o kvázi banalitách aby sa odreagovali, iní sa potrebujú vyrozprávať zo svojho problému a sú takí, ktorí nechcú vnútorné prežívanie zdieľať. Ak si neviete rady, tak to vyjadrite. Pomôžte si vetou:  Neviem celkom, čo teraz povedať. Chceš hovoriť o tom, čo prežívaš? Alebo chceš radšej počúvať o veciach z bežného života?
Každý je jedinečný a potrebuje niečo iné. Odporúčam však z ničoho nerobiť tabu, netváriť sa , že problém neexistuje. Prejaviť si úctu tým, že budeme k sebe otvorení, pomenujeme, čo sa deje v nás a dáme tento priestor aj tomu druhému. Základom úspešnej komunikácie je vzájomný rešpekt, akceptovanie svojich emócií a predovšetkým úctivá otvorenosť.“

Frázy typu "Všetko bude dobré" a "Treba bojovať!" sú pre pacienta toxické.

Nevyhýbajte sa téme smrti

Počúvať od našej milovanej osoby myšlienky o jeho smrti je veľmi náročné. Pre pacientov je však veľkou úľavou, ak môžu o tom hovoriť. To, že im to vyvrátime, alebo zabránime o tom hovoriť, nespôsobíme, že na to prestanú myslieť a vo vnútri to prežívať. Takýmto postojom len spôsobíme, že sa budú cítiť v tejto téme opustení. Je dobré, ak môžu otvorene hovoriť o myšlienkach na smrť a dokonca sú aj situácie, pri terminálnych pacientoch, kedy je potrebné nájsť v sebe silu nechať ich odísť.

„Z vlastnej skúsenosti na paliatívnom oddelení viem, aký stres spôsobuje umierajúcim pacientom to, že ich blízki si ich umieranie nechcú pripustiť a silou mocou by ich chceli „udržať pri živote,“ hoci sám pacient cíti, že smrť je už blízko a potrebuje sa pripraviť na dôstojný odchod, ktorý je často cestou z dlhého utrpenia.“

Katarína Klinová prízvukuje, že sú prípady, kedy je lepšie ak sa pacient alebo rodina rozprávajú o smrti s odborníkmi.

Liga proti rakovine pomáha aj po duševnej stránke

Onkopsychológovia Ligy proti rakovine na onkologických oddeleniach nemocníc poskytujú priestor na zdieľanie náročného prežívania a zároveň pomáhajú pacientom i celej rodine nájsť spôsob, ako prijať situáciu spojenú s ochorením a vyrovnať sa s ňou. Onkopsychológovia okrem svojho pôsobenia v nemocniciach ponúkajú aj možnosť stretnutia vo vlastných priestoroch či centrách pomoci Ligy proti rakovine, a to ako individuálne, tak aj formou účasti na podporných skupinách pre pacientov, alebo pre ich príbuzných.

Desatoro očakávaní od onkologických pacientov

V lige proti rakovine spísali 10 posolstiev od samotných pacientov. Vďaka nim môžete aj vy porozumieť ľuďom bojujúcim s rakovinou.

1. Neboj sa mi ozvať
   Nečakaj na mňa, že ti zavolám, ak niečo potrebujem. Nie vždy je mi príjemné prosiť ťa o pomoc, cítim sa potom slabo a bojím sa odmietnutia.
2. Dovoľ mi vyjadriť skutočné emócie
   Hoci môj výzor sa mohol zmeniť, som to stále ja. Dovoľ mi prejaviť moje nálady a pocity, aj keď môžu byť negatívne
3. Nepýtaj sa ako sa mám, ale čo mám nové
   Ako sa môže mať človek v mojej situácii? Hovorme spontánne radšej o živote, o tom, čo sa deje.
4. Prepáč mi
   Počas liečby nastávajú momenty, kedy prežívam rôzne intenzívne emócie. Pozitívne alebo negatívne. Prosím ťa, neber to osobne a odpusť mi. Mnohé veci prežívam inak ako zdraví ľudia. Mnohé veci pre mňa nie sú dôležité, nechce sa mi o nich hovoriť. Nechcem strácať drahocenný čas, kedy by sme sa mohli radšej smiať. Alebo mlčať.
5. Neboj sa ma počúvať
   Občas sa potrebujem len vyrozprávať. Niekedy mi stačí len sa vyplakať. Nepotrebujem návrhy, riešenia. Prosím, iba ma počúvaj.
6. Rešpektuj moju vôľu byť sám
   Nehnevaj sa, ak sa vyhýbam stretnutiu. Sú chvíle, kedy potrebujem samotu, kedy môžem zložiť masku odvážneho bojovníka.
7. Staň sa priateľom mojej rodiny
   Mám rakovinu, no stále mám aj deti, ktoré potrebujú ísť každý deň do školy, urobiť si úlohy, hrať sa, športovať, stretávať sa s priateľmi. Ak môžeš, staň sa ich priateľom.
8. Staraj sa o svoje zdravie
   Niekedy sa mi ťažko pozerá na ľudí, ktorí sú zdraví. V kútiku duše im závidím a pýtam sa: „Prečo ja?“ a hnevám sa na osud. Prosím ťa, staraj sa o svoje zdravie, nikomu neprajem zažiť to, čím prechádzam.
9. Zváž, čo a ako sa mi chystáš povedať
   „Vyzeráš dobre!“ Naozaj? Ako by vlastne mal vyzerať človek chorý na rakovinu? Hoci ma tým chceš potešiť, môj výzor nemusí odrážať moje skutočné pocity.
10. Ži tu a teraz
    Teraz si uvedomujem hodnotu času viac ako kedykoľvek predtým. Nechcem už nič odkladať na mimoriadnu príležitosť. Tá je tu a teraz. Mysli na to, keď si so mnou.