Kedy je to iba únava a kedy už rodičovské vyhorenie?

Evka, vy ste študovali aj v Holandsku, aj na Univerzite Komenského v Bratislave, kde ste získali doktorát z psychológie a venovali ste sa výskumu rodičovstva. Čo presne ste skúmali a načo ste prišli?

Zaoberala som sa napríklad takou témou, ako sa matky rozvíjajú počas materskej dovolenky, lebo to je tiež zaujímavá téma, akoby sme na materskej dovolenkovali, no v skutočnosti to tak, samozrejme, nie je. Žena počas nej rieši množstvo výziev v súvislosti s rodinou, s výchovou dieťaťa a ukazuje sa, že je to tiež príležitosť na to, aby sme sa rozvíjali, svoje zručnosti. Výskumy hovoria, že vďaka materstvu vieme dozrievať, často sa u nás v rámci osobnosti rozvíja aj citlivosť, prívetivosť, ale sú to i zručnosti, ktoré nám vedia neskôr pomôcť v práci. Konkrétne tento výskum ukázal, že schopnosť organizovať si čas, vedieť v rámci denného plánu všetko stihnúť, je niečo, v čom nám vie materstvo veľmi pomôcť.

Raz som robila rozhovor s jednou riaditeľkou HR oddelenia veľkého korporátu a tá mi povedala, že najlepšie zamestnankyne sú matky. Robia efektívne, nemajú takmer žiadnu stratu času počas pracovnej doby a absolútne nemá problém dať týmto ženám prácu z domu, pretože vie, že spravia všetko spoľahlivo tak, ako majú, lebo po zmene v práci ich čaká zmena doma.

Keďže toho času nie je viac, potrebujeme si s ním vystačiť, a to nás vedie k tomu, aby sme si ho vedeli lepšie zorganizovať.

Výskumy hovoria, že vďaka materstvu vieme dozrievať, často sa u nás v rámci osobnosti rozvíja aj citlivosť, prívetivosť.

Prvýkrát som sa s pojmom rodičovské vyhorenie stretla práve u vás, tak mi, prosím vás, povedzte, o čo ide a kedy k nemu dochádza?

Pojem vyhorenie si väčšinou spájame s prácou, kde je už celkom popularizovaný, známy. V práci ho poznáme ako situáciu, kedy dlhodobo investujeme vlastnú energiu, snažíme sa plniť nejaké pracovné výzvy, ciele až to ide na úkor našich zdrojov, ktoré nestačia. Vedie to k obrovskej nerovnováhe a tá sa prejaví v tom, že sa začneme cítiť zle psychicky aj fyzicky a veľmi podobný proces sa môže udiať aj v roli rodiča. Podobné je, že ide tiež o nejakú snahu naplniť očakávania a výkonnostné štandardy, byť super mamou, všetko zvládať a na druhej strane je tam nedostatok zdrojov.

Ideme na kyslíkový dlh, začneme sa v tej roli rodiča cítiť zle. Často to vedie k potrebe sa odpútať od tejto role, i keď často nevedome, čo má vplyv na to, ako sa máme s dieťaťom, menej sa s ním hráme, interagujeme, pretože zostávajúcu energiu si chceme chrániť. Do toho všetkého ešte nastúpi naša kritika, prečo mi to nejde, čím sa celý tento nepríjemný stav umocňuje.

Je takýchto prípadov veľa?

Dáta na Slovensku zatiaľ v takejto podobe nemáme, aby som to vedela presne povedať, ale asi pred rokom sa robil výskum vo viacerých krajinách po celom svete a ukazuje sa, že počet, koľko rodičov zažíva vyhorenie, je rôzny. Poľsko, ktoré je nám z hľadiska kultúry celkom blízke, tam boli výsledky také, že 8 % rodičov trpí vyhorením, čo je dosť veľa vzhľadom na to, že je to každý trinásty rodič. Zatiaľ nemáme informácie, koľko rodičov zažije vyhorenie počas celej doby rodičovstva, toto bol len prierezový výskum, že tu a teraz. Je dosť možné, že v celom období rodičovstva, ktoré má svoje výzvy aj počas prvých mesiacov aj neskôr, to môže byť aj viac.

Teraz nás niekto možno počúva a kladie si otázku, už som vyhorela alebo som iba unavená? Ako to rozlíšiť a spoznať, že ide iba o únavu, ktorá nejako odznie, vyspíme sa a bude dobre a že už ide o niečo vážnejšie?

Hranica môže byť niekedy ťažšie rozpoznateľná a určite tam funguje to, že keď je tam niečo krátkodobejšie, stačí, že naberiem energiu, vyspím sa, pomôže mi jeden večer, kedy sa odbremením. V prípade vyhorenia to zvyčajne nestačí. Tam došlo už k prepáleniu zdrojov a sú tam presne ukazovatele, o ktorých som hovorila. Okrem pocitu únavy, fyzického a psychického diskomfortu to začíname pociťovať i vo vzťahu s dieťaťom, napríklad rodičia majú pocit, že k dieťaťu už nemajú také silné city, že vzťah je pre nich ako keby záťažou, možno sa vyhýbajú interakcii, ak sa majú s dieťaťom hrať, nechce sa im do toho.

Vstupuje do toho aj sebakritika. Pokiaľ sú tam teda aj tieto ďalšie ukazovatele, môže ísť o signál, že ide o vážnejšiu tému než o to, že som iba unavená. V prípade výrazného vyhorenia sú dopady viditeľné na našom psychickom zdraví, ústí to do nespavosti, že hoci už môžem spať, pretože prišla nejaká pomoc, mama sa môže postarať o bábätko, ale ja nedokážem spať. Nespavosť je druhotná, dochádza k depresívnemu ladeniu, že nemám energiu, hoci by som ju už mohla mať. Zdroje sa mi síce začínajú obnovovať, ale stále je to niečo, čo nestačí, nepomáha mi to.

Často sa stáva, že počas rodičovskej dovolenky majú rodičia problém s alkoholom. Je to dôsledok toho, že došlo k vyhoreniu a snažíme sa riešiť situáciu, i keď spôsobom, ktorý nie je zdravý.

V Poľsku až 8 % rodičov trpí vyhorením, čo je dosť veľa vzhľadom na to, že je to každý trinásty rodič.

A čo s tým?

Je to dosť ťažká otázka, samozrejme, že najlepšie je tomu predchádzať ako pri akýchkoľvek problémoch aj pri zdravotných, prevencia je ideálna aj v tomto prípade. To je ale tá ľahšia situácia, no keď to už nastane, riešenie je ťažšie a vyžaduje si pomoc z vonku. Keď vnímame, že si s tým sami už nevieme poradiť, pomoc odborníka môže byť veľmi osožná. Ide aj o uznanie toho, že situácia je ťažká, lebo veľakrát, keď sme v nej, nevieme ani posúdiť, čo sa vlastne stalo, ťažšie sa nám v nej orientuje a môže to byť cyklus, ktorý nevieme prerušiť, preto môže byť externá pomoc v tomto prípade veľmi, veľmi užitočná.

Tam sa nechceme dostať, preto poďme tomuto stavu predísť. Ako?

Vzorec je v podstate jednoduchý ako pri zákone zachovania energie. Ak chceme nejakú energiu vydávať, tak ju chceme aj získavať. Energia, ktorú venujeme dieťaťu, starostlivosti o rodinu, tak aj my ju potrebujeme odniekiaľ načerpať, to sú tie zdroje. Prevencia je o tom, ako si nastaviť svoj ekosystém, že fungujem tak, aby tam boli zdroje aj pre mňa. Myslieť na seba, na svoje potreby, nielen na potreby mojej rodiny. Niekedy je pre nás ťažšie si pripustiť, že tie moje potreby, pokiaľ nie sú naplnené, tak ja naozaj nemám kapacitu sa venovať tým druhým.  

Často sa u nás stretávame s takým nastavením, že tí ostatní sú dôležitejší ako matka, ako otec a uniká nám, že nebudeme schopní to robiť, keď sa nebudeme sami cítiť dobre.

Tu narážame na dva problémy. Buď na to ľudia nemajú čas, sú aj matky samoživiteľky alebo ženy, ktoré síce majú partnera, ale sú stále v práci a nemajú v blízkosti rodičov, ktorí by im s týmto pomohli, alebo potom je tu druhý problém, že síce aj by sme si mohli nájsť čas na seba, ale máme výčitky. Vravíme si, ja pôjdem teraz na masáž, keď by som sa mohla hrať s dieťaťom?

Pri prvej možnosti je to veľmi ťažké, lebo zabezpečiť si zdroje, nemusí byť ľahké, je to objektívne problém. Keď hovoríme o matkách samoživiteľkách, vieme to aj z pohľadu výskum, že ide o jednu z najviac ohrozených skupín. Bolo by vhodné, keby existovala pre ne aj podpora spoločnosti. Keď sa na to pozrieme z pohľadu konkrétnej mamy či otca, to, čo by v prvej chvíli mohlo byť užitočné, je prejsť si, ako fungujem, kde mi zdroje chýbajú, kde by sa dali nájsť a doplniť. Hlavne pri rodičoch, ktorí majú malé bábätko, je to fáza, kedy treba využiť akúkoľvek podporu, ktorá existuje v mojom ekosystéme. Zapojenie širšej rodiny, babičiek, dedkov, susedy, akákoľvek sociálna podpora, ktorá sa dá v tomto období, je na mieste.

Tam narážame na to, že niekedy nám to nesedí, vypýtať si pomoc od druhých, necítime sa v tom dobre a ten trend modernej súčasnej rodiny v mestách, je žiť si v takom užšom kruhu a stráca sa podpora širšieho okolia, čo nám tiež nepomáha. Toto je ale jeden zo spôsobov, ako si vieme pomôcť, keď dokážeme zapojiť aj tých ostatných. Niekedy sa stretávam s tým, že to môže byť aj taká profesionálna pomoc, lebo keď potrebujem mať upratanú domácnosť, tak keď mám dieťatko, je to menej dôležité.

Pokiaľ sa ale snažím všetko zvládať a ešte po uspatí bábätka umývam a vysávam, dá sa nájsť na to externá pomoc, ak si to viem dovoliť. Teraz je celkom trend si jedlo objednávať, takže akékoľvek takéto zdroje sú v poriadku. Majme nastavenie, že teraz je to obdobie, kedy si to potrebujem dopriať.

Okrem pocitu únavy, fyzického a psychického diskomfortu rodičia majú pocit, že k dieťaťu už nemajú také silné city, že vzťah je pre nich ako keby záťažou, možno sa vyhýbajú interakcii, ak sa majú s dieťaťom hrať, nechce sa im do toho.

A potom je tu druhá skupina, ženy, ktoré by si síce aj mohli dopriať čas pre seba, ale majú výčitky.

Áno, to je asi náročnejší problém. Mohla by som teraz povedať, že je dôležité to zmeniť, prenastaviť sa, ale zo skúseností viem, že je to extrémne ťažké a veľakrát nestačí, že si to takto povieme. Za vyhorením (pracovným alebo rodičovským) sa často skrýva niekoľko našich čŕt a sklonov, ktoré máme, býva to perfekcionizmus. Vzniká aj v dôsledku výchovy a nezmení sa to, keď si teraz poviem. Je dobré začať sebareflexiou, ale vyžaduje to aj viac práce na sebe, čo v období, kedy máme malé dieťa, môže byť ozaj ťažké.

V tomto prípade by som sa zamerala najskôr na to, aby sme si prešli svoj deň, týždeň a hľadať, v ktorých oblastiach by bolo pre mňa v poriadku, prijať pomoc, kde som pripravená, že to nebude dokonalé, že nebudem potrebovať mať upratanú kuchyňu, vydržím to. Je pre mňa príjemné, že príde moja mama a bude u nás mesiac, skrátka, nájsť niečo, čo je pre mňa ťažké, ale primerané. Toto sú sféry, kde môže prísť pomoc zvonku.

Pokiaľ nemám z čoho dávať dieťaťu, tak síce to bude na pohľad vyzerať tak, že s ním trávim čas, ale nebude to dobre strávený čas ani pre mňa, ani pre dieťa. Môžeme sa na to pozerať i tak, že tým, že sa staráme o seba, dávame príklad aj našim deťom. Chceme, aby mali rovnováhu v živote a tým, že si mama dopraje nejaký čas pre seba alebo otec si nájde čas na svoje záľuby, tak ukazuje svojim deťom, že aj toto je niečo, čo v živote potrebujeme mať.

Vníma dieťa náš stav, v akej sme kondícii?

Jasné, deti to vnímajú najmä v tom, že keď nemáme energiu, tak interakcie nevieme úplne zvládať. Najčastejšie sa to prejavuje v tom, keď máme riešiť nejaké ťažšie situácie, ročné dieťa býva náročné v tom, ako prejavuje emócie, pretože sa práve učí, ako testovať hranice. Je to obdobie vzdoru, a keď nemáme energiu, nevieme v takej emócii reagovať s nadhľadom a chladnou hlavou. Veľakrát sa nedostatok energie prejaví v tom, že my sami sme emocionálni a zvykneme vybuchnúť, potom dodatočne máme ďalšie výčitky, prečo som na dieťa vybuchla. Jadro býva také, že vybuchla som preto, lebo som preťažená.

Nevyriešim to tým, že sa budem snažiť robiť pre dieťa ešte viac a budem lepšia a dokonalejšia matka, ale vyriešim to tým, že sa o seba postarám.

Vy vravíte, že netreba byť perfektný rodič, že stačí byť dobrý rodič. Čo to znamená? Kedy som ja dobrým rodičom?

Toto je veta, ktorú my psychológovia máme radi, ale pre ľudí býva nezrozumiteľná, čo to vlastne znamená, byť dosť dobrý... Je to koncept, ktorý je pomerne starý od známeho psychológa, ktorý keď sa zaoberal tým, čo dieťa potrebuje od matky, tak prišiel s týmto nápadom, že deti nepotrebujú perfektnú matku, im stačí dosť dobrá mama. Dosť dobrá mama je taká, ktorá nielen svojmu dieťaťu dáva to, čo potrebuje, ale primerane ho frustruje, lebo dieťa sa potrebuje samo naučiť zvládať problémy, naučiť sa, že mu nie je úplne dobre, ale poradí si s tým.

Ťažké je nájsť rovnováhu, čo znamená byť primerane frustrujúca dosť dobrá matka a to, čo hovorí aj tento psychológ, je to, že sa to mení v čase. Keď je bábätko úplne malé, tak nás veľmi potrebuje. Ide o obdobie, kedy vzniká voči opatrovateľom primárna dôvera, formuje sa medzi rodičmi a deťmi vzťahová väzba. Dieťa je ozaj citlivé na to, ako narábame s jeho potrebami, ako mu vytvárame bezpečie, ako veľmi nám môže dôverovať a čím je dieťa staršie, tým viac vie čerpať z toho, že bezpečie už bolo vytvorené. Vie byť aj samostatné a samé si poradiť s ťažkosťami.

V puberte potrebuje tiež pocit bezpečia, že sa môže o rodinu oprieť a zdôveriť, ale často sa možno bude viac chcieť izolovať, nebude sa chcieť zdôveriť, môže byť na nás nepríjemný. Je to primerané tomu veku, už nepotrebujeme všetko vedieť, nemusíme na všetko hneď reagovať. To sú také extrémy a rola rodiča od narodenia po dospelosť sa mení v tom, že potrebujem byť čoraz menej zasahujúci a viac byť oporou, ktorá je k dispozícii, ale dieťa je samostatné a samé si môže vypýtať pomoc, keď ju potrebuje. Najcitlivejšia fáza kedy s dieťaťom potrebujeme byť, je formovanie bezpečnej vzťahovej väzby.

Prevencia je myslieť na seba, na svoje potreby, nielen na potreby mojej rodiny.

Niekto vníma dobrého rodiča tak, keď mu dá od narodenia všetko len to najlepšie od úžasného oblečenia, zariadenia, kurz plávania. Som dobrý rodič, aj keď toto všetko dieťaťu nedám a som len s ním?

Áno, toto sú všetko veci, ktoré deti vôbec nepotrebujú, to potrebujú skôr rodičia. V ranom veku potrebuje mať primárnu osobu, ktorá sa o neho stará, čo býva najčastejšie mama. Prvé mesiace sú o tom, že dieťa nie tak dávno bolo ešte súčasťou mamy, odpútavanie sa nejaký čas trvá. Prvé mesiace preto potrebuje iba prítomnosť mamy a reaktivitu, byť tam, snažiť sa porozumieť, čo potrebuje, prečítať jeho potreby. V rámci možností sa snažiť reagovať. Nie vždy perfektne, o to tam vôbec nejde, lebo každý robíme chyby a v rôznych vývinových štádiách sa jeho potreby menia, keď je staršie, potrebuje, aby sme mu pomohli s budovaním vlastnej kompetencie, s osamostatňovaním sa.

Vtedy od nás potrebuje priestor, aby sme ho príliš neťahali smerom, že to nezvládne, ale naopak, povzbudzovali ho v tom, aby skúšalo nové veci a zároveň sme pre neho bezpečným prístavom. V odpútavaní sa potrebuje slobodu, podporu, a potom je tam ešte téma hraníc, ktorá je niekedy pre rodičov ťažká. Deti potrebujú bezpečie, to je ich základná potreba, ale potrebujú vnímať aj hranice, ktoré majú byť zrozumiteľné, vytvárajú dieťaťu predvídateľný priestor, vie sa v ňom pohybovať, vie byť samostatné. Zároveň potrebuje rešpektovať, že sú veci, ktoré nemôže.

Ide o kombináciu vecí, ale nejde o kvalitu hračiek či oblečenia, alebo kurzov. My sme evolučne nastavení tak, že toto pred tisíc rokmi nikto nemal, takže náš vývin vyžaduje vzťahy a prostredie, ktoré najviac podporuje vývin.

Niekde som čítala, že najlepšie čo môžeme deťom dať, je dobrý vzor, a potom zážitky.

Určite by som podporila spoločné zážitky s dieťaťom najmä u starších detí. Potrebujeme s nimi udržiavať vzťah a deje sa to cez spoločné zážitky. Ak máme školáka a snažíme sa s ním hovoriť, tak ono nevie až tak veľmi hovoriť o tom, čo zažilo, ale spoločné zážitky, že ideme spolu do prírody, trávime spolu čas, to nám pomáha udržiavať si vzťah. Pokiaľ sa teda rozhodujeme, či kúpiť nejakú super hračku, alebo stráviť s ním čas v spoločnej interakcii, tak určite to druhé dáva väčší zmysel.

Čo znamená dostatočne sa venovať deťom? Robiť im nonstop program, hrať sa s nimi, každý víkend ísť niekam?

To je veľmi dobrá otázka, lebo keď sme pri veku malého bábätka, tak tam nás potrebuje stále. V prvých mesiacoch je to intenzívne a čím je staršie, tým viac potrebuje mať aj priestor pre seba, nezávislosť, prevziať zodpovednosť, robiť veci podľa seba, skúšať a s tým súvisí aj to, ako narábať s časom. Myslím si, že v dnešných časoch je taký trend, že rodičia chcú do priestoru dieťaťa zasahovať až príliš veľa, napríklad v škole mu chcú vybavovať dobré známky a starajú sa do takýchto oblastí. Jednoznačne to nepomáha. Niekedy dieťa, ktoré má horšiu známku, ale zvládlo to samo, získalo z toho oveľa viac ako dieťa, ktoré má super známky, ale bolo to tak, že rodič sa s ním musel učiť celé večery a bol to pre oboch hrozný zážitok. Buďme viac naladení na dieťa a vnímajme, ako to má, v akom veku je, ako je zrelé a čo práve potrebuje.

Často sa u nás stretávame s takým nastavením, že tí ostatní sú dôležitejší ako matka, ako otec a uniká nám, že nebudeme schopní to robiť, keď sa nebudeme sami cítiť dobre.

Je zlé kričať na deti? Je oprávnené mať výčitky svedomia?

Podľa mňa je zlé kričať na kohokoľvek. Krik je o tom, že my niečo nezvládame, ale áno, realita je taká, že niekedy na deti zvýšime hlas. Rodičia aj zvyknú hovoriť, že keď nezakričia, tak dieťa neposlúchne. Do toho vstupuje aj naše nastavenie, keď máme očakávanie, že dieťa má slepo poslúchnuť, tak budeme asi veľmi nervózni, keď slepo neposlúcha. Rešpektujme fázy dieťaťa, kedy z rôznych dôvodov a veľmi správne neposlúcha. Ide o fázu osamostatňovania sa neskôr v puberte. V období vzdoru testuje hranice, to k tomu prosto patrí.

Náš výbuch hovorí viac o nás ako o tom dieťati. Súvisí to so stresom, veľakrát si to dieťa „zlízne“ za niekoho iného, napríklad nás niečo vytočilo v práci, prídeme domov a tam je dieťa, ktoré zase nerobí, čo by sme chceli a my sa do neho pustíme. Nie je to ale o dieťati, ale o našej schopnosti pracovať s vlastnými emóciami. Vieme, že sú ľudia, pre ktorých to je ťažšie, že nemajú úplne vyladenú emočnú reguláciu. Ak vieme, že nám to nejde, pátrajme prečo, či ide o stres, alebo o iné spúšťače.

Občas kričí na svoje deti každý, vy vravíte, že je dôležitejšie, čo urobíme po tomto kriku. Čo mám potom urobiť?

To je presne tá situácia, keď sme pre deti vzorom. To, čo deti zvykne poškodzovať, je, že niečo sa stane a oni nemajú schopnosť sa na to pozrieť z nadhľadu. Dospelí to už vedia, ale deti majú iba ten zážitok. Veľmi často si vzťahujú ten zážitok na seba a myslia si, že niečo v nich je zlé. To, že maminka teraz kričí, je preto, lebo ja som zlý a pokazený a tu má nastúpiť rodič a to, čo spravil, na čo nie je hrdý, tak s dieťaťom primerane veku prebrať. V rámci možností odňať ťažobu z toho, čo sa stalo. Pri väčších deťoch to funguje ako s dospelým, že sa normálne ospravedlníme, pri mladšom dieťati to môže byť aj o takom niečom, že tú vec, ktorá sa stala, potrebujeme zahojiť.

Dieťaťa sa to na úrovni emócií mohlo dotknúť, takže obnoviť ten vzťah. Slová vysvetlenia sú tiež na mieste a dieťa sa aj cez toto učí, treba si ho pritúliť, dať mu pocit bezpečia.

Existujú rôzne štýly výchovy, vy ste povedali, že mama nie je kamarátka, je to mama. Ako to urobiť, aby sme boli autoritou a zároveň mali blízky vzťah?

Niekedy je to ťažké rozlíšiť, bol aj trend posledné roky, že mama a dcéra majú byť najlepšie kamarátky. Vzťah kamarátka a kamarátka je vzťah, kde sa navzájom zdieľajú veci, dávame si to isté, že prijímame aj odovzdávame, ale v prípade rodiča a dieťaťa je tam iné nastavenie. Vždy v tomto vzťahu, až kým rodič nie je starý a vtedy sa to otáča, ale vo vzťahu, že rodič je aktívny a dieťa je ešte dieťa, tak strana rodiča by mala byť podporujúca a nastavená na potreby dieťaťa. Tým vzniká iná dynamika, rodič má inú rolu, iné zodpovednosti ako dieťa.

Nemáme byť kamarát nášho dieťaťa, ale rodič.

Týka sa to aj dospelosti, keď má rodič nejaké problémy, dieťa by sa nemalo cítiť, že to sú problémy, za ktoré je zodpovedné. V detstve majú rodičia hádky, hrozí tam rozvod, tak dieťa by nemalo vnímať, že to je jeho zodpovednosť a problém. Je veľmi nešťastné, keď rodičia začnú deti zapájať, akoby boli kamaráti, ktorým sa idú vyžalovať. Stále to má byť o tom, že rodič je bezpečie a podpora pre to dieťa a takým spôsobom treba komunikovať aj s dieťaťom.

Môže nastať riziko, že sa roly otočia, že zrazu dieťa začne plniť funkciu rodiča a často sa to stáva, keď je rodič nezrelý a začne ho používať na svoje potreby. Z praxe sa stretávam s tým, že mama sa vyplakáva deťom, aké to má v živote ťažké a tým deti zaťažuje, lebo to naozaj nepatrí do ich vývinu.

A potom si možno rodičia, najmä osamelí alebo tí, ktorým to vo vzťahu až tak nefunguje, urobia z dieťaťa svojho partnera. Stáva sa to?

Áno, a je to veľmi, veľmi nešťastné, lebo keď má dieťa suplovať nejakého dospelého partnera, tak mu to nedáva priestor, aby mohlo byť dieťaťom.

Ako teda vychovať z dieťaťa spokojného človeka do aktuálnej doby?

Možno by som otázku prepojila ešte s témou vyhorenia. Ukazuje sa, že rodičia, ktorí majú veľmi silný pohľad na to, ako by mali vychovávať deti, majú väčšie riziko vyhorenia, pretože majú väčšie obmedzenie v tom, že musím to nejako robiť. Musím podľa niečoho ísť, musí to byť takto, nemôžem zlyhať. Aj v prístupoch, v ktorých vieme, že sú pre deti veľmi dobré, napríklad rešpektujúca výchova voči dieťaťu, tak keď ideme do extrému a je to niečo, čo chceme do každej bodky naplniť, tak sa často stáva, že ideme na úkor seba. Možno aj na úkor partnerského vzťahu a celej rodine to len uškodí.

Robíme všetko podľa pravidiel, aby sme s dieťaťom mali dobrý vzťah a malo rešpektujúcu výchovu, ale v skutočnosti to môže všetkým ublížiť. Akýkoľvek prístup by mal byť hlavne flexibilný, reaguje na to, v akej životnej fáze sme, čo sa deje, ako funguje naša rodina, že hľadáme spôsob, ktorý funguje všetkým zapojeným. Sú to témy, či spať s dieťaťom v jednej posteli, alebo nie, nosiť ho, nenosiť alebo akékoľvek iné témy, ktoré sa v rodičovstve riešia, treba byť v nich rozumný. Nech nám to sedí, neexistuje tam jednoznačná vec a postup, ktorý musíme všetci nasledovať.

Niekedy si myslíme, že naša rola je v tom, aby dieťa išlo na super školy, malo super známky a zdá sa, že tlačíme na nesprávne veci.

Dnes máme pomerne veľa informácií, z ktorých si vieme vyskladať princípy, no berme ich flexibilne. Zásadné mantinely sú pri vzťahovej väzbe, o nej vieme, že je veľmi, veľmi dôležitá. Je to niečo, čo keď sa nám podarí dieťaťu poskytnúť, bude mu to celý život pomáhať aj z hľadiska jeho psychického zdravia. Potom je tam úloha rodiča v prvých rokoch dieťaťa. On totiž svojím interagovaním s dieťaťom vytvára prostredie, aby mohlo dozrievať a vyvíjať sa. Tam je to na viacerých úrovniach. Jedna je byť bezpečným prístavom, byť niekým, kto pomáha dieťaťu zvládať emócie. Toto nie je úplne rozšírený poznatok, ale naozaj je toto naša rola. Dieťa tú kapacitu nemá, dieťa nevie narábať s emóciami, ešte sa to len učí.

Mozgová kôra sa vyvíja až do dospelosti, tak potrebuje pomoc rodiča, podporu, porozumieť emóciám, pomenovávať ich. Potom prichádza dôraz na rozvíjanie samostatnosti, opäť je to niečo, kde má rodič dôležitú rolu, dať dieťaťu priestor, aby si samé skúšalo, a to začína v podstate už prvý rok. Byť tam a zároveň byť podporujúci, aby dieťa samé skúšalo a mohlo vlastnou kreativitou hľadať riešenia, aby sa v tom cítilo kompetentne. Povzbudzovať ho. Niekedy si myslíme, že naša rola je v tom, aby išlo na super školy, malo super známky a zdá sa, že tlačíme na nesprávne veci. Vieme aj z okolia, že aj deti, ktoré nemali super známky, sa skvele uchytili v živote, sú šťastné. Podstatné je, aby sa dieťa cítilo bezpečne a bezpodmienečne prijaté.

Veľa z toho čo ako rodičia riešime aj pri téme vyhorenia, súvisí s tým, že my sme práve zažili aj takú výchovu, kde to bolo podmieňované výkonom, a to je aj jeden z takých dôvodov, prečo sme v dospelosti naviazaní na to, že budem až vtedy dosť dobrá, keď spravím toto a toto a toto, všetci ma musia mať radi. To nás zväzuje, že si myslíme, že musíme byť vo všetkom skvelí, všetko zvládať. Korene sú niekde tam. Tento cyklus je ťažké prerušiť, lebo sa zvykne odovzdávať v rodinách, ale môžeme byť prví, ktorí budú vedieť mať nadhľad a budú sa vedieť sústrediť na to, čo je naozaj podstatné.

Celý rozhovor si môžete vypočuť v našom podcaste Všeobecne o zdraví: