Chcete zmeniť životný štýl? Upracte si najprv priority

Zuzka Vačková je slovenská herečka, pedagogička, moderátorka, jedna z najúspešnejších slovenských influencerov v súčasnosti a pre mnohých ľudí je v prvom rade inšpiráciou a motiváciou k zmene životného štýlu. Práve na to sa chceme dnes fokusovať.

Už pár rokov vás ľudia vnímajú ako ambasádorku lepšieho a zdravšieho života. Ľuďom najmä prostredníctvom sociálnych sietí radíte, ako si upraviť stravu, ako zaviesť do života viac pohybu, aby sa cítili lepšie. Ako ste sa k tomuto dostali?

Pohyb patril vždy k môjmu životu, milovala som tanec, milovala som byť vonku na vzduchu odjakživa a nikdy som to nebrala ako niečo, k čomu sa musím nejakým spôsobom nútiť. Žiadalo sa mi to. Čo sa týka zdravej stravy, ja som narodená v roku 1969, takže patrím medzi Husákove deti, to znamená, že moja rodina, moja mamička a ocko ma vychovávali v takých starých klasických spôsoboch stravovania. S príchodom nových informácií som sa začala viac zaujímať o alternatívy k našim klasickým jedlám, o niečo, čo by bolo ľahšie, inovatívnejšie. Musím sa priznať, že ma k tomu inšpirovala ako prvá moja priateľka Andrea Karnasová, ktorá bola odjakživa pre mňa v tomto múzou.

Po tom, čo prišla korona a všetci sme zostali zavretí doma, som si uvedomovala, ako je veľmi dôležité, v dňoch kedy na to naozaj máme čas, sústrediť sa na seba a využiť nepriaznivú situáciu na to, aby som urobila pre seba niečo lepšie. A tak som sa začala viac starať o to, čo dávam na náš tanier, v akej skladbe a povedzme si úprimne, keďže sme všetci sedeli doma, málo sme sa hýbali, tak aj kilá sa začali lepiť oveľa rýchlejšie. Aj z toho dôvodu som začala spolu s inštitútom kompliment robiť pre seba jedálničky, ktoré som zdieľala so svojimi sledovateľmi.

Mňa varenie baví, veľmi rada zdieľam recepty a som šťastná, že sa to ľuďom páči, že im to prináša do života niečo nové.

Objavila som neskutočné množstvo nových chutí, jedál a celkovo pestrosť, ktorá mi chýbala v živote, som si dopĺňala pestrosťou na tanieri a bolo to pre mňa nesmierne oblažujúce. Do našej rodiny to vnieslo šťastnú vibráciu. Veľmi sa teším z toho, že na sociálnych sieťach to nádherne funguje, že ľudia začali objavovať nové veci vďaka týmto mojim kreáciám a začali sa pridávať. Bola som veľmi príjemne prekvapená tým, ako sa na túto cestu spolu so mnou, a teda s komplimentom, vydalo ozaj veľa ľudí, ktorí mi ešte do dnešného dňa píšu: „Ja si púšťam vaše jedálničky, ja už som schudla štrnásť kíl. Ja som za tie dva roky dala pätnásť kíl dolu. Ja som urobila toto, som šťastná, cítim sa lepšie.“

Nikdy som nemala zámer, byť v mojom živote nejakou influencerkou alebo samozvanou kuchárkou na sociálnych sieťach. Mňa varenie baví, veľmi rada zdieľam recepty a som šťastná, že sa to ľuďom páči, že im to prináša do života niečo nové, nejaké malé zmeny, ktoré ich vedú k tomu, že považujú život za možno trošku lepší.

Každý desiaty obyvateľ strednej a východnej Európy, každý piaty Západoeurópan a každý štvrtý Američan držal v posledných dvoch rokoch redukčnú diétu, ale schudol iba jeden z troch. Chceli by nejakú zmenu, ale nejde to, aj keď sa odhodlali, no buď na chvíľku schudli a opäť veľmi pribrali, alebo to vzdali v nejakom momente.

Zuzka, v čom vidíte neúspech ľudí, aj keď toľkí z nás sú nespokojní s tým, ako vyzerajú?

Ja si myslím, že je to možno aj tým, že zabehnuté koľaje, ktoré máme, sú už tak pevné a sú v nás tak vryté, že urobiť v nás zmenu NAVŽDY, je veľmi náročné, pokiaľ nemáme aj podporu okolia, svojej rodiny. Ak rodina trvá na tom, že sa budú aj naďalej variť jedlá, ktoré sú príliš mastné, že gro je mäso a ťažká príloha, keď sa deti bránia šalátu, keď partner alebo rodič (lebo ja žijem s ockom) povie, keď mu dám šalát, že fajn, ale kde mám zvyšok? (smiech) Je to potom náročnejšie, lebo ja som veľký gurmán. Milujem jesť, milujem dobré jedlo, a keď sa mám vzdávať niečoho, čo mám rada a iným to na tanier dávať, pričom ja si to odopieram, tak je to náročné.

Som presvedčená, že ak nejaká zmena má nastať globálne, tak by aj členovia rodiny mohli prehodnotiť nejaké svoje priority, nejaké chute, ktoré na tanieri chcú mať. Možno by tiež mohli byť otvorení tomu, aby k nim prišli nové inšpirácie, nové jedlá, aby tá žena/človek, ktorý sa snaží urobiť zmenu, možno aj trochu schudnúť, v tom nebol úplne sám.

Vám sa to podarilo, mať peknú postavu a byť nádhernou ženou aj po päťdesiatke.

Ďakujem, je to veľmi náročné, musím povedať. S pribúdajúcim vekom sa tých kíl zbavuje oveľa ťažšie. Ženy, ak vám vaša mama povedala, že schudni do štyridsiatky, lebo potom to už bude fakt náročné... je to fakt náročné! Tým, že my ženy prechádzame do menopauzy, do klimaktéria, tak sa menia aj hormonálne zmeny a metabolizmus. Musíme jesť trošku menej, aby sme si udržiavali našu váhu. Ak chceme schudnúť, musíme ísť do ešte väčšieho kalorického deficitu, takže v tomto je k nám príroda trošku krutá a nespravodlivá.

Ak by bolo jednoduché schudnúť, tak by boli chudí všetci.

Tak rada by som povedala, že neviem, o čom hovoríte, ale už som, žiaľ, vo veku, kedy viem, o čom hovoríte.

Urobiť veľkú zmenu nie je jednoduché. Ak by bolo jednoduché schudnúť, tak by boli chudí všetci. Nie je to jednoduché, preto potrebujeme k tomu informácie a hlavne si potrebujeme upratať vo svojich myšlienkach a prioritách, že prečo to chcem a či to vôbec chcem. Mnohé ženy sa cítia vo svojom tele fajn, či už majú kilo navyše, alebo nie, netrápi ich to, ale možno chcú schudnúť, lebo sa na ne kolegyne pozerajú, že pribrali, alebo manžel má nejaké poznámky, okoliu sa ich postava až tak nepáči, no ony sa v nej cítia dobre.

Ak sa žena pustí do chudnutia s motiváciou, že to chce urobiť pre niekoho, tam sme na tenkom ľade. Mali by sme si to prehodnotiť, čo tým chcem docieliť, ak schudnem? Aký je môj cieľ? Ide iba o estetiku alebo aj o zdravie? Naše kĺby a telo nie sú stavané na to, aby nosili nadváhu. Ak my nadváhu na telo naložíme, tak si ho opotrebúvame a pri pohybe sa trápime. Skúste si dať na plecia pätnásťkilový ruksak a chodiť s ním celý deň. Akí budete šťastní, keď sa toho ruksaku zbavíte? Dá sa to, dá sa zbaviť nadbytočných kilogramov len si musím ujasniť, prečo to tak chcem.

Ja už mám úžasného trojročného vnuka a keď si predstavím, že by som s ním chcela ísť, keď bude mať desať rokov, do Vysokých Tatier na túru, tak s tými pätnástimi kilami navyše to nebude pre mňa také jednoduché. Poznám veľa známych, ktorí reagujú tak, že vy choďte, mňa už nohy nenosia, ja počkám tu. Do tohto štádia sa nechcem dostať. Mám ocka, ktorý má osemdesiat rokov a pred tromi mesiacmi bol vo Vysokých Tatrách na túre! Jasné, že osemdesiatročný človek už neurobí taký výkon ako človek, ktorý má tridsať, ale neobmedzuje ho nadváha. Každý deň športuje, stravuje sa zdravo, pretože môj ocko nepatrí k tým, ktorí potrebujú mastné mäso na tanieri, keď mu dám quinou s grilovanou zeleninou, tak mi povie: Ó, to som ešte nejedol, nepoznám to, je to fantastické.

Neťahá ma naspäť do starých stravovacích návykov. Prioritou pre mňa prečo byť fit, prečo niečo so sebou robiť, je to, aby som mohla plnohodnotne žiť a užívať si život so všetkými jeho aktivitami naozaj čo najdlhšie.

Ako začať, keď chcem kompletne zmeniť svoj životný štýl?

Nepasujem sa za nejakú koučku, ktorá má na to patent, môžem zdieľať iba svoju skúsenosť. Nemám v tomto smere ani žiadne vzdelanie, mám iba skúsenosti so sebou a s ľuďmi, s ktorými sme si tým za posledné dva roky cez sociálne siete prechádzali. Povedala by som, že nechcime od seba veľa a hneď. Ak si niekto povie, že odteraz začínam a budem behať denne šesť kilometrov, trikrát do týždňa pôjdem do posilňovne a po šiestej nejem, žiadny cukor, zrazu je tých aspektov, ktorých sa musím vzdať alebo chcem aplikovať do svojho života nové, príliš veľa a nesmierne mi to rozhádže môj rytmus a to, na čo som zvyknutá.

Vydržím tak možno týždeň, možno desať dní, a potom sa mi to pomaly rozpadne, lebo ráno nestihnem behať, musím deti voziť do školy, večer nestíham ísť do fitka, lebo musím ísť na rodičovské združenie, hento, tamto, prejdú dva týždne a zistím, že už nič pre seba nerobím, lebo to nejako vyšumelo. Dobré je, dať si jednoduchý cieľ, ktorý dokážem prvé dva týždne do svojho života zapracovať, napríklad prejdem denne desaťtisíc krokov. Dnes nám to telefóny krásne merajú a či už to je, že prejdem jednu zastávku autobusu peši, alebo nepôjdem autom a pôjdem na krásnu prechádzku... Veď to nemusia byť kilometre v behu, veď to stačí len trošku, len trošku, ale pravidelne a vytrvať.

Naše kĺby a telo nie sú stavané na to, aby nosili nadváhu. Ak my nadváhu na telo naložíme, tak si ho opotrebúvame a pri pohybe sa trápime.

Lepšie je urobiť za mesiac každý deň šesťtisíc krokov ako raz za deň pätnásťtisíc, a potom dva týždne nič. Pomaličky, postupne, a keď zvládam tieto prechádzky, je mi to príjemné, môžem si povedať, že dobre, na večere budem mať tento týždeň zeleninové polievočky, vývary. Skúsim takto odľahčiť večernú stravu, aby som nešla spať s príliš naplneným bruškom a uvidím, či mi to vyhovuje, alebo nevyhovuje. Neexistuje jednotný recept pre všetkých, pretože všetci sme individuality, každý máme iný životný rytmus, iné potreby a ak mi niekto teraz dá šablónu, že toto teraz budeš robiť, a až potom dosiahneš svoj cieľ, môže to vyjsť na krátku chvíľu.

Ja si ale potrebujem cestu k tomu cieľu ušiť na seba podľa svojho strihu, svojho tela, návykov a toho, čo ja potrebujem. Pomaličky skúmať, čo a ako mi funguje. Ideálne je, keď v tom máte nejakého spojenca, s ktorým sa môžete o tieto skúsenosti deliť. Ja mám kamarátku, s ktorou chodievame každé ráno alebo každé druhé na hodinovú prechádzku. Je to výborné, lebo pokecáme, trošku sa spotíme a sú to naše veľmi príjemné, babské rána, ktoré veľmi pomáhajú nášmu telu aj psychike. Keď sa hýbeme, tak sa skrátka aj lepšie cítime, to je vedecky dokázané!

Mnohí si spájajú zmenu životného štýlu s tým, že sa budú musieť niečoho vzdať alebo obmedziť. Vo vašom prípade také niečo nastalo alebo to nebolo nevyhnutné?

Áno. Ak si myslíme, že zmena sa dá urobiť bez námahy alebo bez niečoho, čo mi nebude nepohodlné, tak sme asi veľmi naivní, pretože každá zmena je veľmi nepohodlná.

A ako sa s tým vyrovnať, aby to bolo najmenej bolestivé?

Múdri ľudia hovoria, že úspech sa začína tam, kde som schopný vychádzať zo svojej komfortnej zóny. Kým sa cítim fajn a kým je všetko príjemné, je to také ľúbivé a vlastne sa nič ani nedeje. Jasné, že zmena je trošku náročná, že musím pre to niečo urobiť. Ja napríklad milujem orechy, vedela by som ich jesť od rána do večera, za kešu orechy si nechám aj koleno vŕtať. (smiech) Keď sa snažím schudnúť, orechy sú síce výborné, ale musím ich množstvo značne obmedziť. Pripraviť sa na to, že porcie, ktoré budem konzumovať, budú síce plné chutí, ale ak som zvyknutá sa prejedať, zrejme mi to nebude v prvé dni stačiť.

O to nám presne ide. Naučiť skrotiť svoj žalúdok, aby nám nerozkazoval. Aby nám naše chute a pudy a žalúdok neriadili život. Ak mám nadváhu dvadsať kíl a nie som spokojná s tým, ako vyzerám, vyžarujem to aj ako žena. Som uzavretá, nosím veľké mikiny, hanbím sa za svoje telo, nechcem ísť na kúpalisko, fotky z dovolenky sú zakázané, lebo sa nechcem taká vidieť. Musím si uvedomiť, či je toto ten život, ktorý chcem žiť. A keď si poviem, nie, chcem sa cítiť vo svojom tele krásna, chcem vládať pobehnúť, chcem sa tešiť z toho, ako vyzerám, tak pomaličky treba na to nabehnúť a áno, bude to nepohodlné, ale za ten výsledok to naozaj stojí.

Vy si radšej privstanete, a keď iní vstávajú, vy už to máte odcvičené alebo odtrénované?

Áno, je to tak. Tento ranný čas, keď všetky domy ešte spinkajú, kedy sú ľudia ešte v tých svojich sníčkoch, ja si už pomaly čítam knižky a robím nejaký strečing, poprípade dávam tenisky a idem na krátku prechádzku. Keď dom vstáva, mám uvarený čajík, môžem si dať sprchu a pridať sa do denného rytmu našej rodiny.

Lepšie je urobiť za mesiac každý deň šesťtisíc krokov ako raz za deň pätnásťtisíc, a potom dva týždne nič.

Asi to najťažšie je moment, keď zvoní budík a najmä teraz, keď sú tmavé a chladné rána?

Ja by som sa nesústredila na to, čo je na tom najťažšie, ale na to, čo je na tom najkrajšie, lebo keď sa vrátim domov a dám si sprchu taká príjemne ľahučko spotená, potom čo som sa dvadsať minút trošku aktívnejšie hýbala vonku na čerstvom vzduchu – tento pocit je to, o čo mi ide. To, že ráno zazvoní nejaký budík a že sa treba vytrepať z postele, no a čo.

Zuzka, čo vám najviac fungovalo v tej snahe vyzerať krajšie, cítiť sa lepšie. Čo ste jedli/nejedli, robili/nerobili?

Fungovalo mi to, že som mala dobrých poradcov, ktorí ma na tejto ceste sprevádzali. Keď idú muži cvičiť do fitnescentra, tak si zoberú trénera, ženy tak isto. Idete na aerobic, idete cvičiť a chcete to robiť pod odborným dohľadom. Niektorí aj bez, ale mnohí si zaplatia trénera. Keď sa snažíte prejsť na zdravý životný štýl alebo schudnúť, tak mnohí si myslia, že to zvládnu. Ja si myslím, že práve tu je vedenie veľmi dôležité, aby vás upozornilo na vaše chyby.

Použijem príklad z môjho života. Ja som si rada robila na raňajky takú veľkú misku, do ktorej som si dala ovsené vločky, müsli, nejaký dobrý jogurt, banány, ďalšie ovocie, veľa orechov a zapila som to dobrou čerstvou šťavou z pomaranča. Sú to fantastické raňajky, ale je to taká kalorická bomba... Toto sú raňajky, ktoré jedávajú aktívni športovci, ktorí už odbehali desať kilometrov a strávili hodinu vo fitnescentre.  

Ja keď sa ráno zobudím, zívnem si a urobím túto obrovskú misku, síce to sú zdravé raňajky, ale čo sa týka kalórií, ktoré som si do svojho tela dala, je to značná bomba. Toto som si napríklad úplne neuvedomovala. Myslela som si, že veď chudnem, nie? Veď som si dala müsli, oriešky, dobrý plnotučný jogurt, dva banány no a čo. Potom som sa na to pozrela z číselného pohľadu, akú to má vlastne kalorickú hodnotu a bola som veľmi prekvapená. A toto stačí zameniť za dva tenučké krajce chleba s tenkou vrstvou masielka, syrom, šunkou a obrovským kopcom zeleniny.

Zasýti ma to rovnako, ibaže to má tretinu kalórií. Ak sa chceme rozprávať o kalóriách, ale ja si myslím, že mnohí ľudia chcú urobiť zmenu najmä preto, lebo majú nejakú malú nadváhu. Až dve tretiny obyvateľstva trpia nejakou formou nadváhy alebo obezity, a to je obrovské číslo. Nerada by som hovorila stále iba o tom chudnutí, lebo je to pre ľudí stres, že chudnutie a je to akýsi bič nad ich hlavami a každý sa stále snaží byť chudý. Však nemusíme byť všetci chudí, veď vyzerajme, ako chceme, ale keď dáme ruku na srdce, tak aj tak vo výsledku si povieme, že jasné, že by som rada zhodila aj nejaké kilogramy.

Čo hovoríte na diéty, vyskúšali ste počas života?

(Smiech.) Ryžovú, vínovú, kapustovú... Jasné, samozrejme, že som skúšala všakovaké veci, ono to aj funguje na nejaký krátky čas, ale čo sa mne páči na tom systéme, ktorý som sa učila a stále sa učím, ešte stále sa mám čo učiť spolu s inštitútom kompliment, je to, že sa učím rozumieť svojmu telu. Ja keď sa pozriem na svoj denný „jedálniček“, veľmi dobre viem, čo som urobila dobre a čo zle. Niekedy robím chyby, aj leto bolo pre mňa veľmi náročné, pretože boli grilovačky, oslavy a človek si hovorí, že žije len raz a že no a čo, veď je na dovolenke. Úplne sa strážiť celý svoj život a mať pocit, že si musím niečo odopierať, nie je príjemné.

Ak si myslíme, že zmena sa dá urobiť bez námahy alebo bez niečoho, čo mi nebude nepohodlné, tak sme asi veľmi naivní, pretože každá zmena je veľmi nepohodlná.

U mňa sa striedajú fázy, kedy dbám viac na režim, na to ako sa stravujem, kedy chodím spať, kedy vstávam, lebo ono to nie je iba o tom, čo na tanieri mám, ale celkovo ako si život na dané obdobie zariadim. Ak si človek myslí, že sa môže sústrediť na chudnutie v čase, kedy má skúškové obdobie, má v práci uzávierku a má dva mesiace na to, že musí robiť na jednom projekte, tam to nekorešponduje. Na to treba mať čas, priestor, vedieť sa na to sústrediť, pretože to si treba plánovať, chodiť do obchodu a nakupovať si správne veci. Nedá sa chudnúť tak, že ráno vstanem, poviem si, že chudnem a pozriem, čo mám v chladničke.

No mám tam to, čo som si tam nakúpila v čase, kedy som ešte nemala tento zámer. V špajzi mám zrejme veci, ktoré ma k tomu cieľu nedovedú. Treba si to premyslieť.

Viacerí, ktorí nás počúvajú, si možno povedia, no áno, milá Zuzka, ty možno nemáš toho tak veľa, deti máš už veľké, nechodíš do práce na osem hodín denne, takže máš čas venovať sa sebe, chudnúť a upravovať si stravu. Čo ale my, pracujúci, ktorí máme ešte malé deti a robíme im taxikárov, ráno skoro vstávame, neskoro večer prichádzame.

Dá sa to aj v takomto životnom tempe a v takomto nastavení?

Určite sa to dá, len si to treba vytvoriť. Taký priestor pre seba, lebo on sa sám nevytvorí. Ja tiež ráno vstávam, vozím dcéru do školy a tiež chodím do práce skoro ráno. Môj životný rytmus je možno tiež rovnako náročný, pretože hrám predstavenia, ktoré sa začínajú večer o siedmej, aplauz máme o desiatej, keď sa vymotám z divadla, je pol jedenástej, prichádzam domov o jedenástej až štvrť na dvanásť. Ak mám ráno vstávať o piatej, aby som ešte pre seba urobila niečo navyše, tiež to nie je úplne jednoduché.

Ale ono sa to dá, netreba to nejako pretláčať a byť na seba nasilu prísny, že išla som síce spať o pol druhej ráno, ale o piatej musím vstať! Nie, však s láskou, netreba to preháňať. Netreba ani úplne zabudnúť na svoje ciele a cestu, po ktorej chcem ísť.

Ako vyzerá váš deň?

Môj deň vyzerá nasledovne. Budím sa okolo pol šiestej až šiestej, niečo pekné si prečítam, urobím si krátky strečing podľa toho, aké je vonku počasie, obujem tenisky alebo nie a zostanem doma. Tým, že mám psíka, tak keď je leto, chodím ho venčiť každý deň ja, keď je zima, chodí ho venčiť môj ocko. Potom raňajky, na ktorých si dávam obzvlášť záležať, pretože chcem štartovať deň spokojne, a ak mám odcvičené a mám na stole raňajky, tak v podstate mám tretinu dňa vybaveného, lebo už som pre seba niečo urobila.

I preto veľmi rada cvičím ráno, pretože hneď ráno sa môžem pochváliť, môžem si povedať dobrá práca, Zuzi. Šesť kilometrov, výborne, nádhera (smiech). Tvoje telo je spokojné, nech sa páči, môžeš ísť do práce, a potom také tie bežné veci, nejaká papierová práca, natáčanie, fotenie, písanie, príprava vecí alebo ak skúšam v divadle, tak od desiatej do druhej máme skúšku. Spievanie, tancujeme, beháme po javisku, tam je toho fyzického pohybu ešte celkom dosť a večer na piatu idem do divadla, aby som sa pripravila na predstavenie, keď večer hrám. Pri mojej vyťaženosti, keďže mám živých asi desať predstavení, viem za rok odohrať asi 170 – 180 predstavení, čo je teda pomerne dosť. Minule som mala na rukách hodinky, ktoré merajú kroky a bola som prekvapená, že počas predstavenia Klimaktérium, keď ho hráme na veľkom javisku, nabeháme štyri kilometre.

Nedá sa chudnúť tak, že ráno vstanem, poviem si, že chudnem a pozriem, čo mám v chladničke. No mám tam to, čo som si tam nakúpila v čase, kedy som ešte nemala tento zámer. V špajzi mám zrejme veci, ktoré ma k tomu cieľu nedovedú. Treba si to premyslieť.

Zuzka, ako riešite stravu v priebehu dňa?

V dnešných časoch už máte naozaj v každej reštaurácii aj zdravú alternatívu. V každom občerstvení v obchodných centrách máte dobrý vývar, nemusíte si ho dať s cestovinou, môžete si ho dať iba so zeleninou. V každej reštaurácii máte zeleninovú prílohu, grilovanú cuketu, zapekanú brokolicu a nepotrebujete k tomu dva rezne, čiže je to naozaj iba na vašom výbere. Balím si so sebou desiate a olovranty, ale to je jogurt či miska čučoriedok, nepotrebujem to variť. Prídem do obchodu a zoberiem si hotové veci. Dnes sa naozaj dá, keď chcete a nevyhovárate sa, lebo aj v tom najobyčajnejšom menu nájdete dobrú polievku a šalátik.

Jedna vec je schudnúť a druhá udržať si hmotnosť. Koľko sa vám podarilo schudnúť, keď ste začali tento proces a darí sa vám udržať si to?

Za celý svoj život som podľa mňa schudla už aj sto kíl (smiech). Pre mňa nie je taký problém schudnúť ako to udržať. Mám donekonečna také stavy, že raz ste hore a raz dole. Stále mám pocit, že je na sebe ešte čo vylepšovať a meniť. Veľmi dobre viem, keď si večer dávam grilované syry, ktoré sú ozaj bomba, keď si miešam nápoj o jedenástej večer, veľmi dobre viem, čo pre seba robím. Do istej miery to robím vedome, že áno, teraz to prekračujem, viem o tom, teraz budem mať dva týždne voľnejšie, lebo tu mám priateľov, návštevu a chce sa mi teraz takto fungovať.

Potom príde september, poviem si Zuzinka, teraz sa trošku upraceme a dáme si znovu pravidlá, aby sme sa neopustili. Toto sa stáva mnohým ľuďom, že priberú dve kilá, potom tri, štyri a neskôr päť až šesť a už sa im zdá veľa schudnúť desať kíl. K tomu priberú ďalšie dve kilá a mávnu rukou, že to je už jedno. Ale nie je to jedno – každé kilo sa počíta. Aj to, ktoré ide hore, aj to, ktoré ide dolu. Nie je nič krajšie, ako keď vám ľudia začnú dávať komplimenty, ako dobre vyzeráte. Jasné, že nám na mienke iných ľudí nemusí záležať, najdôležitejšie je to, ako sa cítime my, lenže človek je tvor spoločenský, je rád prijímaný, milovaný, rešpektovaný a aj obdivovaný.

Čo si budeme nahovárať a najmä my ženy, nám sa to páči. Teda aspoň mne sa to páči, keď vidím, že sa na mňa ľudia pozrú a povedia si, mmm, vyzeráš výborne. A ja si poviem ďakujem, keby ste vy vedeli, koľko námahy ma to stojí (smiech).

Zlepšenie telesnej kondície má veľký vplyv na duševnú kondíciu a naopak. Môžete to aj vy potvrdiť? Je pri redukcii hmotnosti dôležitá psychika?

Psychiku považujem za najdôležitejšieho šéfa celého nášho života. To čo mám v hlave, to čo máme v duši, nesmierne ovplyvňuje to, ako sa k nám ľudia správajú a aký my ten život máme. Ak má niekto vo svojej hlave od rána do večera nejaké negatívne myšlienky nielen voči iným, stále niekoho kritizuje, poukazuje na niekoho chyby, nič mu nie je dobré, na všetko sa sťažuje a všetci môžu za to, že jemu sa dejú nejaké krivdy, väčšinou sú takýto ľudia neláskaví aj k sebe.

Niekedy keď počujem mojich kamarátov, ako si škaredo vedia povedať, ak sa im niečo nepodarí. Povedia, bože, ja som taká sprostá, ako som toto mohla urobiť. Ty ale nie si sprostá, ty si len nevedela, že to môžeš urobiť inak. Ty nie si sprostá, len si nemala dostatok informácií. Správajme sa k sebe vnútri v tých hlavách láskavo, trebárs keď sa niektoré ženy pozrú na seba do zrkadla, povedia si, že fúj, ty vyzeráš hrozne, pozri sa na to brucho. Veď to je strašné. Keby im takéto niečo povedal niekto iný, tak by sa s tým človekom už v živote nebavili.

Každé kilo sa počíta. Aj to, ktoré ide hore, aj to, ktoré ide dolu.

Oni s tým vnútorným kritickým hlasom musia žiť celý život, a ak sa naučíme na seba pozerať s láskou a povedať si jéj, pozri, aké máš okrúhlučké tie boky, nenosí sa ti to, Zuzinka, ťažko? Nechcela by si sa ich zbaviť? Bočinky moje krásne, už stačilo, už dosť bolo takéhoto niečoho, ja už si prosím iné boky. Je to iný prístup k sebe a naše psychické nastavenie, ktoré je láskavé, prijímacie a láskavo prísne je podľa mňa alfa a omega toho, aby sme sa niekde dopracovali.

Celkovo si myslím, že ľudia veľmi podceňujú veci, o ktorých si myslia, že prirodzene ovládajú a nemusia im venovať pozornosť, ale ak by im tú pozornosť venovali a nepodceňovali ich, tak by mali oveľa príjemnejší a jednoduchší život. Uvediem príklad. Všetci vieme, ako dýchame, všetci si myslíme, že dýchame správne, veď by som predsa nežila, keby som nedýchala správne. Už ma len hádam nebudete učiť, ako mám dýchať?! Ľudia, ktorí sa venujú cvičeniu alebo o tom majú informácie, vedia, že dych je základom a treba ho rozvíjať, treba na ňom pracovať a vedome dýchať.

Rozťahovať svoje pľúca vedome a byť si vedomý toho, ako dostávame pre naše telo do seba výživu. A keď si to uvedomíme, keď sa s tým naučíme pracovať, naše telo bude kvalitnejšie vyživené. To isté sa týka psychického zdravia či nastavenia, ľudia majú takú predstavu, že ak sa niekto venuje svojej psychike alebo, nedajbože, navštívi nejakého lekára, ktorý mu má povedať niečo o jeho psychike, je to nejaký slaboch alebo niekto, kto nezvláda svoj život a my silní predsa nikoho nepotrebujeme. Toto je jedna z najmylnejších myšlienok, ktorú ľudstvo má. Veď venovať sa sebe, svojim psychickým pochodom, zraneniami a liečiť ich, je podľa mňa základom, aby sme mohli mať zdravý a šťastný život.

Keď mám správne nastavenú psychiku, keď mám sebalásku aj lásku k ostatným a celkovo sa učím balansovať život, potom sa mi ľahšie nastupuje na cestu zmeny, a aj to ľahšie prijímam. Ak by som mohla využiť to, že ma teraz počúvajú nejakí ľudia, apelovala by som na to, že pristupujme k sebe s pokorou. Skúsme svoje telo vnímať, lebo mám pocit, že mnohí ľudia sú od svojho tela odstrihnutí, že sa ženú za úspechom, peniazmi, za uznaním bez toho, aby počúvali svoje telo.

Večer si ľahneme do postele, zavrieme oči a chvíľku si predýchajme a porozprávajme sa so svojím telom, vnímajme ho. Či nás bolia nohy, či nás bolia kolená, sústreďme sa na to, či nás bolí brucho, dnes ma bolelo, spomeňme si, kde konkrétne. Bol to vaječník či žalúdok? Venujme tomu pozornosť, mám s tým ísť k lekárovi alebo je to iba niečo, čo sa cez ten deň náhodne objavilo? Nemyslím si, že sa v našom tele objavuje niečo náhodne, vždy je za tým niečo, vždy to má nejakú príčinu. Naučme sa počúvať svoju chrbticu, pľúca, svoju hlavu, svoje hrdlo, ruky.

Keď si takto budem uvedomovať svoje telo, zistím, kde mám problém. Nie že ľudí roky bolia kríže, stále ich pobolievajú viac a viac a po piatich rokoch ich sekne a musia chodiť po doktoroch a na operácie. Tri roky strávia v čakárňach u lekára namiesto toho, aby sa počúvali a aby keď ich trošku začínajú bolieť kríže, aby išli za nejakým ortopédom. Stačí povedať, tu ma to bolí a možno sa to vyrieši vložkami do topánok, vyrovná sa vám chrbtica, vyrovná sa vám panva a máte vybavené. Nemusíte chodiť o päť rokov na operácie.

Psychiku považujem za najdôležitejšieho šéfa celého nášho života. To čo mám v hlave, to čo máme v duši, nesmierne ovplyvňuje to, ako sa k nám ľudia správajú a aký my ten život máme.

To isté sa týka aj našej psychiky, skrátka, počúvať sa. Vnímať svoje myšlienky, zistiť, čo ma zraňuje, prečo som sa tak strašne nahnevala na kolegyňu za to, že preladila rádio, čo mi na tom vadí? Prečo mám v sebe stiahnutý žalúdok, keď niekam prichádzam? Vyliečiť to a mať krásny, spokojný, vysmiaty život. Počúvať signály svojho tela, svojej mysle a duše.

Na začiatku roka sa spustilo množstvo výziev na zmenu životného štýlu pod dohľadom výživových poradcov a trénerov. Tieto niekoľkotýždňové výzvy obsahujú kompletný jedálniček, rozvrh cvičení, online tréningy. Aj vy s nimi máte skúsenosť. Odporučili by ste to aj ostatným?

Nájsť si parťáka, s ktorým idem do nejakej výzvy, s ktorým sa rozhodnem spojiť svoj život na niekoľko týždňov možno mesiacov, je perfektné. Ak si vytvoríte nejakú komunitu, kolektív, kde si navzájom zdieľate svoje skúsenosti, kde sa viete motivovať, máte skupinu, v ktorej sa ťaháte, že poď, poď. Je to super, lebo ve dvou jse to táhne líp.

Všeobecná zdravotná poisťovňa minulý rok spustila projekt Pohyb je zdravý. Na stránke máme dodnes množstvo videí a cvičení (kondičných, silových, jogu) i jedálničkov. Rozhodli sme sa, že v tomto projekte budeme pokračovať, respektíve na neho nadviažeme, a to v spolupráci s vami.

Ja sa na to veľmi teším, pretože si myslím, že starať sa o seba a o svoje zdravie PREVENTÍVNE, je to najrozumnejšie a najmúdrejšie, čo môžeme venovať sebe, svojim deťom, svojej rodine, ale aj spoločnosti. Ľudia sa môžu tešiť na našu výzvu Zdravo a so srdcom, kde budeme v spolupráci s inštitútom kompliment pre vás pripravovať celodenné jedálničky. Taký náhľad na to, ako by asi mohol vyzerať zdravý jedálniček, raňajky, desiata, obed, olovrant, večera, aby to bolo vyvážené, aby to nebolo kaloricky prepísknuté. Môžu sa tešiť aj na motiváciu v oblasti pohybu a aj na recepty, na tie sa teším najviac.

Budeme variť, budeme robiť všelijaké výborné jedlá, budeme sa snažiť kombinovať zeleninu tak, aby to bolo na tanieri nádherné, lahodné, aby sme sa vedeli kilogramov zbavovať ľahučko. Veď nech si idú, nepotrebujeme ich a môžeme to robiť s chuťou, farebne, radostne a spoločne. Nebude to iba taký krátky výstrel na tri týždne, bude to na celý rok. Budeme sa môcť na to sústrediť a začneme vo februári.

Vytvoríme jedálničky na tri týždne, ku ktorým sa poistenci VšZP budú môcť kedykoľvek vrátiť, ale po týchto troch týždňoch to nekončí, pretože pôjdeme ďalej. Budeme ďalej zdieľať úžasné recepty a budeme sa až do konca roka snažiť vytrvať a vzájomne sa inšpirovať. Robiť pre svoje zdravie maximum.

Celý rozhovor si môžete vypočuť v našom podcaste Všeobecne o zdraví: