Aj hádka môže byť pre vzťah prospešná. Ako sa na ňu pripraviť a viesť ju konštruktívne?

Kvalitu nášho života, fyzického aj psychického zdravia ovplyvňuje kvalita našich vzťahov. Či už ide o vzťahy s kolegami v práci, alebo o rodinné vzťahy, asi to všetci veľmi dobre poznáme, ako dokážu ovplyvniť celkovú atmosféru v živote, náladu, ale aj naše zdravie, ak sa v nich vyskytnú konflikty alebo problémy. My sa dnes zameriame na partnerské vzťahy a na to čo robiť, aby boli harmonické a spokojné, lebo po tomto asi túži každý.

Ako sú na tom súčasné páry, aké sú dnes tie najčastejšie problémy vo vzťahu. Pre čo sa ľudia najčastejšie hádajú?

Sú tam si spoločné menovatele toho, ako sa ľudia nezhodnú a nestretnú v očakávaniach, z toho z akých predpokladov vychádzajú, aký majú zámer, a to všetko nahráva tomu, že niekde v pozadí ten konflikt buble. Až potom naberie rozmer, že s ním ľudia idú von, ale niekedy je to v takej deštrukcii a tak neskoro, že sa to potom dostane do vysokých obrátok a už je problémom ako keby všetko.

Čiže problém je v komunikácii, respektíve v tom, že my si nedoprajeme ten, a teraz si požičiam váš výraz, vitamín KK (každodenná komunikácia) a možno máme aj pocit, že ten druhý je tak trošku mentalista a číta nám myšlienky. Domnievame sa, že pochopí, keď mu niečo naznačím. Hlavne my ženy rozprávame v náznakoch a metaforách, a potom sa hneváme, že chlap nepochopil, čo sme mali na mysli.

Môže byť aj toto problém koreňu a hádok?

Určite áno, vystihli ste to. Tak ako je každý z nás jedinečný a predpokladá, že to bude tomu druhému jasné alebo že sme v našich signáloch veľmi jednoznační, tak zvyčajne sa ukazuje, že tento predpoklad je mylný. Tak ako my nazeráme na svet a na seba, odvíja sa od toho, ako nazeráme na iných. Veľa z našich úvah nás vráti niekam k sebe, ale ak ten rozmer reflektovať svoje prežívanie nemáme, tak to pripíšeme tomu druhému. Niekto iný je na vine, že sa takto cítim. Časté povzdychnutie žien je, že keby ma môj muž viac počúval, na čo on prirodzene reaguje, že ja počúvam, čo to dá, ale až tak veľa sa to nedá.

Niekde sa tam odohrá stav, že nemáme vždy dosť kapacít, energie, pozornosti pre toho druhého a keďže každý z nás má inú citlivosť a iné potreby, tak sa v tom zvykneme minúť. Veľa z nedorozumení nie je preto, že by sme to robili zámerne alebo mali zlý úmysel, ale v očakávaniach urobí genderove hľadisko veľa. Ženy to majú nejako inak nastavené ako muži a vzniknú veci, ktoré sú rušivým prvkom alebo zástupným problémom. Včera som zažila veľmi vyostrenú debatu, keď pár vykladal nákup pred domom a ja si hovorím, že toto nie je situačná vec, že mali nazbierané a toto je už iba o tom, že sa nahodil konfliktný háčik len tak do priestoru, aby sa mal o čo zachytiť a rozbalil sa.

Tak ako my nazeráme na svet a na seba, odvíja sa od toho, ako nazeráme na iných.

Tu niekde nám to dá nesmierne zabrať, lebo konflikt nie je zlý. Je to jeden z veľa dôvodov, prečo sa vyhýbame konfliktom, považujeme ich za niečo nepatričné, myslíme si, že by sme mali vo vzťahu zažívať iba harmóniu alebo sa vo všetkom zhodnúť, byť na seba napojení, ako keby sme si čítali myšlienky. Toto nám ponúkajú romantické filmy, že sa iba pozriem a viem... v realite to takto možné nie je. Tým, že ľudia majú rôzne tendencie s konfliktom pracovať alebo sa mu vyhýbať, tak zvyčajne sa veci neriešia včas alebo nie takým konštruktívnym spôsobom.

Čiže aj hádky majú svoj význam, môžu byť prospešné len predpokladám, že by mali mať nejaké pravidlá. Poraďme na nejakom príklade, ako sa pohádať alebo ako si vysvetliť nejakú vec/problém, ako sa udobriť a mať z toho úžitok, aby to nepôsobilo deštruktívne.

Rada by som na toto mala nejaký manuál, ale je to vo veľkej miere závislé od tej situácie, od osobností, ktoré sa v konflikte stretnú. Je dobré vnímať napätie včas, pokým nenastane emočný únos, to znamená, že keď je emócia vo vysokých obrátkach a vypína rácio, nedokážeme byť konštruktívnymi. Určite sa oplatí hovoriť cez sebaotváraciu formu a skúsiť sa vyhnúť obviňovaniu. Znie to v neutralite, bez výčitiek a kritiky spôsobom: „Keď vidím, že sa ku mne takto správaš, znamená to pre mňa, že si ma nevážiš, že ti na mne nezáleží.“

Je to bezpečnejšia forma ako obviniť partnera, že ty si taký egocentrický, pridáme tam ešte nejaké expresíva. Toto nám nepomôže udržať človeka v debate otvoreného nás vôbec vnímať, lebo voči každej výčitke a kritike sa potrebujeme brániť a obrana ide opačným smerom než k riešeniu. To ľudí v debate odpája.

My už neriešime, v nejakom momente na seba už iba útočíme a niekedy je to takto od začiatku až po koniec hádky.

Áno, najmä ak sa tam už vytvorila schéma, že ja dobre viem, čo chceš povedať, muž povie, že moja žena je hysterická aj historická, veľa si pamätá, ona zájde aj do obdobia, v ktorom muž ani nemá pamäťovú stopu. Žena to mužovi oplatí, veď tebe je jedno, ako sa ja cítim a čo prežívam, veď ty si vo svojom svete aj tak robíš po svojom a podobne. Tu je priestor, uvedomiť si, že ak schéma prináša stále ten istý efekt, že nás to od seba oddelí spôsobom, že ak sme zvyknutí a znesieme decibely, tak jačíme a ideme do veľmi dramatického prejavu.

Je dobré vnímať napätie včas, pokým nenastane emočný únos, to znamená, že keď je emócia vo vysokých obrátkach a vypína rácio, nedokážeme byť konštruktívnymi.

Ak toto nie je naša forma a stiahneme sa, tak zalezieme niekam do ulity a počkáme, než búrka prejde. Každá zo spomínaných únikových stratégií nám znemožní rozprávať sa o tom, čo je skutočnou podstatou toho, pretože veľakrát sú tam pridružené veci, ktoré by pri konštruktívnom hádaní nemali byť. Na hádku sa dá pripraviť spôsobom, že ak predpokladáme, že by k nej mohlo prísť, ale téma či predmet rozhovoru je vopred stanovený, tak od neho neodchádzame niekam k iným veciam. Toto je všetko možné v ideálnom prípade, keď ešte konštruktívnosť nie je emóciami zahnaná do kúta, pretože v zraňovaní a obviňovaní sa, nevieme byť celkom...

Veď sme len ľudia. Emócia nám znemožní byť za ideálneho v tej chvíli, ale zároveň rozvíjanie sebaregulácie a sebauvedomenia nám pomáha nevyhrocovať to do extrémov, lebo my to už potom nevieme zobrať späť. Povedala by som, že ten mýtus, že dobrý vzťah je iba vtedy, keď je harmonický a neodohráva sa v ňom pnutie, je skôr škodlivý ako užitočný. My potom očakávame, že ako v tom romantickom filme so šťastným koncom sa konflikt zázračne vyrieši z večera do rána. Ono to vyžaduje ale náš aktívny prístup.

Opúšťať komfortnú zónu a vystavovať sa tomu, že áno, som veľmi zraniteľná, keď partnerovi o svojich pocitoch poviem, ale zároveň čo iné vytvára prepojenie a blízkosť, ako keď si dovolím tam byť. V tejto verzii som taká, ale keď dostanem opakovane spätnú väzbu, že je to ubližujúce, zraňujúce, prekračujem nejaké hranice, tak je to potom na mne, aby som na tom pracovala. Temperament si nezmeníme, ale v sebaregulácii z pohľadu emočnej inteligencie tam máme bohatý repertoár techník, ako rozvíjať sebauvedomenie, sebavnímanie, lebo v konečnom dôsledku každý konflikt iba odokryje to, čo nie je vypovedané. Toto vyrába najväčšie nedorozumenie.

Možno by bolo fajn, keby sme si povedali navzájom, čo počas hádky jedna aj druhá strana potrebuje, ešte pred danou hádkou, počas harmonického obdobia. Napr. vieš, že som emocionálna a vybuchujem, vieš, že vtedy kričím, len ma objím.

Určite áno, vystihli ste to. Toto je to rešpektujúce, že zároveň pomáhame partnerovi so spôsobom, ako na nás reagovať. Naša naučená tendencia a vzorce, ktoré sme prebrali z našej pôvodnej rodiny, nás budú vháňať do niečoho, čo môže byť pre partnera veľmi znevažujúce a nepochopiteľné. Pokým mu my nevysvetlíme, že to má príčinu v tomto alebo veľakrát reagujeme na partnera ani nie z toho pohľadu, že nás spúšťa on, ale iba daná situácia, tón, alebo slovo, a keď to prehrmí a vyšumia emócie, je dobré sa k tomu vrátiť. Počas udobrovania povedať, že je to moja tendencia, ktorú neviem kontrolovať, pramení z toho, že keď na mňa môj otec reagoval...

Dopriať si vysvetlenie, ale nie z pohľadu alibizmu, že ja za to nemôžem, že som takáto, ty si si ma vybral, tak ma musíš takúto zniesť. Takéto očakávanie nie je fér, ale z pohľadu toho, že my sa vo vzťahu vyvíjame a vzťah nám umožňuje pracovať na sebe. Pri žiadnych iných príležitostiach sa o sebe tak veľa nedozvieme ako vo vzťahu.

Ten mýtus, že dobrý vzťah je iba vtedy, keď je harmonický a neodohráva sa v ňom pnutie, je skôr škodlivý ako užitočný.

Táto téma vzniká pred letom nie náhodou. Najviac žiadostí o rozvod podávajú ľudia vraj na nový rok, teda po sviatkoch, po dovolenkách. Pred nami je obdobie dovoleniek, a teda kopec času na to, aby narazila kosa na kameň.

Prečo je to tak, že práve keď sme spolu, keď je rodina konečne po dlhom období spolu, tak práve tam a práve vtedy sa pohádame?

Predpokladám, že tam vznikne toľko priestoru a času byť tam jeden pre druhého, že sa to tam ako keby až ponúka. V tej každodennosti a rutine a v operatíve sme tak veľmi zamestnaní tým všetkým, čo musíme obsiahnuť, sme v takom tempe, že ostatné veci odsúvame. Aj keď si povieme, že k tomuto by sme sa mohli vrátiť, tu nás to niekde tlačí, tak zvyčajne to nedostane priestor. Vianoce aj dovolenka nám vytvárajú podmienky na to, viac sa vnímať. Zároveň tam veľmi kontrastne vystúpia veci, ktoré neboli vyriešené. Vzniknú neškodné situácie, kde spúšťačom nie je to, kde bude ležadlo otočené alebo akým smerom sa vydáme na túru, ale to niečo, čo čaká na príležitosť, aby sa to dostalo von.

Ľudia veľakrát vychádzajú pri riešení krízových stavov z toho, že no dobre, my sa pobalíme, niekam spolu odídeme a tam to vyriešime a keď im ponúkam, nech o tom uvažujú vopred, ako by to vyzeralo, či to bude pri wellnesse, alebo večeri... Opäť do toho vstupuje naša ilúzia, že pri zmene prostredia to bude lepšie, jednoduchšie, že to máme nazbierané a pobalené. Na dovolenku teda odchádzame s vedomím, že to bude v inom prostredí skvelé, všetko bude zrazu iné, no to je ilúzia, lebo my sme tam takí istí. Dokonca pred dovolenkou býva ešte vypäté a stresujúce obdobie, a keď to uvoľníme, ide o obdobnú schému, ako keď ochorieme práve na sviatky či na dovolenke. Telo pustí kontrolu, takže aj my, keď sa uvoľníme, povyliezajú z nás veci a nemusí to byť práve ten najlepší spôsob.

Rolu v tom určite zohráva aj rozdielnosť pohlaví. My sme tie emocionálne a muži racionálni.

Áno, aj, aby sme to úplne nezjednodušili generalizáciou. Pozrime sa na to z pohľadu osobnostnej typológie, štatistika hovorí, že z desiatich mužov bude tých silne racionálnych a analytických šesť. Z desiatich žien je predpoklad, že bude šesť emočných. Keď teda hľadíme na túto rozdielnosť, ktorá je najviditeľnejšia a najviac ju môžeme vnímať, je predpoklad, že keď narazia na seba tieto opačné preferencie, stretnú sa dva rôzne svety. V kultovej knihe Muži sú z Marsu a ženy z Venuše je to opísané, ale zmieňujem, že to nemusí platiť univerzálne.

Veľakrát je komplementarita v páre, že žena vie byť naozaj analytická a muž bude ten emočnejší a môže z toho byť veľmi pevné spojenectvo. Poznanie toho, že ja v mojom svete to mám inak, mi umožňuje, pozerať sa na svet toho druhého tým, že to budem chcieť akceptovať. Vtedy do hry vstupuje príliš veľa premenných, kedy sa môže odohrať to, že mňa tie odlišnosti, ktoré napríklad v úvodnej etape, kedy hormónový ošiaľ zastrel niektoré veci, prišli mi vtedy roztomilé, po nejakom čase ma začnú iritovať a prekážajú mi. Toto má ale aj tá druhá strana, takže my si začneme vyhadzovať na oči to, čo nám prekáža, prestávame venovať pozornosť tomu, čo nás spája.

Akceptácia odlišností je veľakrát náročná aj preto, lebo nám sa ťažko chápe niečo iné, keď to považujeme za potenciálnu hrozbu. Opäť si do vzťahu prinesieme rôzne očakávania, a keď máme v nastavení, že v ideálnom prípade bude muž vždy galantný, pozorný, vnímavý, empatický a on robí, čo môže a v úvodnej fáze vzťahu, keď chceme zanechať ten najlepší dojem, tak podáme úplne krásne výkony. Toto ale nemusí byť udržateľné, tak ako ani my nie sme v každej chvíli princezné. Aj ja behám po dome v teplákoch a strapatá, akurát tu niekde sú hranice a priestor neočakávať, že partner má napĺňať kritériá v každej chvíli, ale ja nemusím?

Pri žiadnych iných príležitostiach sa o sebe tak veľa nedozvieme ako vo vzťahu.

Potom je tu ešte ženská náladovosť a premenlivosť a mužská stálosť. Prečo je to tak, že máme každý deň inú náladu?

Myslím si, že mužov to veľmi zneisťuje, oni nevedia, ako na to reagovať a vôbec, na čo z toho nášho prejavu reagovať. My niečo povieme, naša neverbalita hovorí niečo iné. Všetky tie zlomyseľné vtipy, že keď žena hovorí áno, určite za tým hľadaj nie, pramenia z toho, že dokážeme byť veľmi zmätočné v tom, aké signály vysielame. Zase nás to len vráti k sebe a k sebapoznaniu, že keď viem odčítať, že v cykle má PMS tenkú hranicu toho, aká som precitlivená, tak nemusí byť dobrý nápad, ísť v tejto časti periódy niečo zásadné riešiť a byť tam zbytočne jedovatá a vypustiť tam celú spleť emócií. Muž si v tom môže pripadať značne bezmocne.

Zároveň vďaka za to, ako sme pokročili vo všetkých osvetách o tom, ako vieme mužovi vysvetliť jednoducho náš ženský cyklus, aby sa v tom nestrácal a aj ho varovať, že v tejto chvíli som ako napnutá pružina a radšej sa niekde zmrštím sama, než by som vystrelila na teba. Hľadajme si spôsob a dovoľme si zraniteľnosť, že priznám pred tým mužom, že moja super žena má práve voľno, je viac krehká, potrebuje pofúkať, pomojkať.

Vypýtajme si to a zároveň sa neprestaňme snažiť o vyrovnanosť, o všímavosť voči sebe a z toho pramení aj to, že keď poznám partnera, viem odčítať, kedy je to pre neho už za hranou, kedy moje očakávania nemusia byť dobre prijaté, lebo aj muži sú cyklickí. Celý ľudský druh je cyklický, pretože príroda je cyklická a sme od nej závislí. Čím lepšie poznáme tieto zákonitosti, tým viac nám to umožňuje, mať odstup, nadhľad a nevyrábať zbytočné konflikty iba pre to, že sa mi v tejto chvíli trochu uľaví. Predvídajme, že keď má muž očakávať každý mesiac pohromu, tak naozaj nebude mať rád ženské veci.

Ako ste spomenuli, je skvelé, že sa o tom začína viac hovoriť. Sú ženy, ktoré svoj cyklus vôbec nepoznajú.

Na to je výborná pomôcka, z hľadiska cyklického manažmentu sú také kolieska, kde sa to dá pretáčať. Dá sa to dať na nástenku alebo na chladničku a je možné to aj diskrétne nastaviť, aby bolo ostatným zrejmé, čo sa deje. Objavujme, hľadajme spôsob a neberme to ako tabuizovanú tému. Je to škoda, lebo keď v komunikácii nemôžu zaznieť veci také, aké sú, tak sa vytvárajú predpoklady na domnienky a dohady. Toto veľmi nahráva tomu, že sa paralelne odohráva ešte ďalší proces, ktorý nemusí byť vedomý, ale on vstupuje do života aj tak, že keď sa nás spýtajú, čo nám je, neodpovieme úprimne.

Toto nemá ako prispieť k tomu, že my vytvárame zdravé prepojenie, ktoré znesie to pnutie. To, že ja mám zlý deň a vrčím, kade chodím, je signál toho, že si mám upratať svoju energiu alebo si vypýtať, že viete čo, ak najbližšiu hodinu na mňa nebudete hovoriť a ja sa zatvorím v kuchyni a rozsekám zeleninu spôsobom, že si uľavím, je to určite efektívnejšie, ako sa preháňať po byte a šíriť okolo seba hromy a blesky.

My si začneme vyhadzovať na oči to, čo nám prekáža, prestávame venovať pozornosť tomu, čo nás spája.

Povedzme všetkým ženám, čo potrebuje muž, aby bol spokojný. Dobré jedlo, sex a svätý pokoj sú vtipy. Je to tak?

Dávam si pozor, aby som tie veci nezjednodušovala, lebo nie je to iba biele a iba čierne. Predpoklad je, že keď budeme vychádzať z toho, že ho túžime spoznať alebo sa v jeho svete orientovať, tak mu vieme vychádzať v ústrety. Ak ho budeme ponižovať, urážať, to nemá ako prispieť k tomu, že si bude pri nás pripadať ako muž, ktorý nám imponuje. Vieme to odčítať, čím mu urobíme radosť, čo je pre neho vyjadrenie náklonnosti a pozornosti. Pomôcť by mohla aj príručka Päť jazykov lásky. Ak je pre muža jazykom lásky, že nám na úrovni skutkov preukazuje náklonnosť, tak radšej nakúpi, umyje nám auto a povysáva, než by nám plamenne vyznával cez sms-ky päťkrát denne lásku, ale my stále očakávame, že bude romantický hrdina z telenovely.

A že nám pripraví nám romantickú večeru so sviečkami a tlačíme ho, že toto by mal byť ten prejav, tak pravdepodobne nedosiahneme to, že sa nám tam niekde prejaví tá naša akceptácia toho, že áno, v tvojom svete je to takto. Nemá to byť ale ani tak, že sa uspokojíme s tým, že od muža nemáme nič chcieť, len ide o to, že mu ukážeme, že ho vnímame a snažíme sa mu vychádzať  v ústrety, tak on to potom rád robí aj pre nás. On môže mať iný reakčný čas a môže to byť v inej verzii než v tej našej vysnívanej, ale prispieva to k tomu, aby bolo vo vzťahu viac pozitívnej interakcie.

Platí zákonitosť, že na jedno „negatívno“ treba päť pozitívnych, aby sa to vyvážilo. V každodennosti je prácne ustáť si to, aby sme nezačínali s výhradami, kritikou a výčitkami. Je to klasický scenár, že príde muž z práce a my na neho spustíme všetky pohromy celého dňa. On ale tiež práve len vstúpil a potrebuje vyfúknuť svoj deň. Tiež by rád zdieľal, ako bolo jemu, ale na to ani nepríde, lebo my predpokladáme, že v tej sile a mužnosti si poradí aj s týmto. Muž rovnako ako my nemá neobmedzené kapacity a energiu.

Hádky a nevera nastávajú často s príchodom detí. Prečo je to tak? Veď deti sú považované za korenie života, za také spestrenie, to po čom sme tak túžili.

Kľúčový dôvod bude, že sa zrazu veľa vecí zmení a najviac sa zmení žena vo svojom nastavení, aj hormónovo aj v potrebe nepretržitej starostlivosti o bytosť, ktorá je na to odkázaná, tak najčastejšie, čo vedia muži priamo pomenovať, je, že zrazu som tu prestal byť vnímaný. Moje potreby tu už nie sú dôležité. Žena všetku pozornosť sústredí iba na dieťa. Veľkú úlohu zohráva aj to, že dnešní muži sa chcú na materstve aktívne podieľať, nechcú byť v roli otcov, ktorí povedali, že keď bude vedieť niečo povedať a chodiť, tak s ním budem tráviť čas, ale čo s ním budem robiť, kým je v perinke...

Zároveň na to ale nie sú pripravení, nevideli to, takže niektoré veci nevieme robiť, pretože sú pre nás neznáme. Významnú a nie celkom pozitívnu rolu v tom zohráva to, ako si žena určí, že by chcela byť mamou. Možno je tam nedôvera a pocit, že chlap jej do toho nemá hovoriť, privlastní si to, odpájame ho z výchovy, rovnako aj seba ako ženu a už sme iba matkou.

V minulosti to tak nebolo, o dieťa sa starala celá komunita, dnes žena porodí a existuje už iba dieťa. Mne by to tiež prekážalo, keby ma niekto odstrihol zo dňa na deň.

To je tá hlavná príčina, prečo mužom nedáva zmysel sa snažiť, lebo keď sú v ponukách odmietaní... a oni sú citliví na naše reči typu „nemôžeš ho okúpať, veď by si ho utopil.“ Znie to neškodne, ale je to akoby nebol svojprávny a zodpovedný, takže ho od úsilia odpudíme a on rezignuje. Veď keď urobíme niekoľko pokusov a nedáva zmysel, sa snažiť. Je to najčastejší jav. Tiež sa veľakrát nerozprávame o tom, čo bude nasledovať, keď príde dieťa, chýba nám príprava.

Keď v komunikácii nemôžu zaznieť veci také, aké sú, tak sa vytvárajú predpoklady na domnienky a dohady.

Nemyslím ale, že sa máme rozprávať, na akú školu ho zapíšeme, ale skôr ide o to, ako si podelíme povinnosti, ako bude vyzerať financovanie, keď jeden príjem bude takmer nijaký, takže vedia do toho vstúpiť pragmatické veci. Často počúvam od žien, že je pre ne zahanbujúce, pýtať si peniaze, tak sa vzdajú kozmetiky alebo masáže, lebo si vravia, že teraz nezarábajú a nemajú na to nárok. Neraz do toho vstupujú aj angažované babičky, s ktorými sa manželka radí, ako vyriešiť koliku a muž je z debaty vynechaný. Ona to tak nevníma, možno si myslí, že ho nebude zaťažovať so zaseknutými prdmi, ale on chce byť účastný a môže sa ho to dotknúť.

Prečo sa podvádzame?

Má to veľa dôvodov. Opäť je tam zaužívaný mýtus, že nevera sa klasifikuje tak, že keď vo vzťahu nie sme spokojní, ideme si túto potrebu naplniť niekde inde. Z praxe môžem potvrdiť, že neverní sú aj spokojní ľudia.

Ale prečo?

Jedna vec je evolučná, to sú všetky teórie, či sme boli naozaj skonštruovaní monogamne. Niekto má v nastavení, že môže ľúbiť, ale pre pestrosť a vzrušivosť chce mať aj slobodu, zdieľať sexualitu niekde inde. Hoci citovo vie byť pripútaný, len ak má partner nastavené, že je monogamný, tak toto nie je pre neho akceptujúce. Poznáme koncept otvorených vzťahov, ale fungujú v praxi? Stretávam sa skôr s nefunkčnými vecami, keď ľudia prídu, aby mi o tom porozprávali, čiže nepoznám funkčný otvorený vzťah. Vyrastáme v socio-kultúrnom prostredí, kde je monogamia považovaná za správnu, my toto liberálne vnímanie ešte nemáme.

Jeden z dôvodov nevery je to, že niekto má vo svojej biologickej výbave, nebyť monogamný. I keď monogamia vie byť o rozhodnutí a tiež záleží, či je nevera situačná. Pokiaľ sa na nejakom večierku pripijeme a spustíme kontrolu, môže k tomuto prísť. Druhý typ je, že ide o môj kompenzačný a únikový manéver, kde si časť potrieb nasýtim mimo domu. Ďalší z motívov vie byť prostá zvedavosť a taká tá chuť zažiť niečo nové, neznáme.

Ako udržať vzťah v dobrej kondícii?

Aby to nevyznelo ako z kazateľnice, lebo nevyžiadané rady vedia urobiť viac škody ako osohu, tak by som povedala, že prinášajme do nich všetko to, čo nám príde zmysluplné a hodnotné, aby sa to mohlo premieňať na ďalšie hodnoty. Vyznávam a hlásim sa k nejakým hodnotám, budem to rešpektovať a ctiť aj vo vzťahu, tak je predpoklad, že to bude zdravé. Súčasne to vyžaduje, aby sme na sebe pracovali, vráti nás to k sebe a k tomu, prehlbovať sebauvedomenie, sebapoznávanie, pracovať s vnímavosťou a vedieť zachytiť tendencie, ktoré nás budú zvádzať ku skratkám.

Veľa sa naučíme, to je v poriadku, ale neopakujme chyby a neskúšajme trpezlivosť partnera, že koľko našich neprimeraných reakcií a útokov na svoju adresu znesie. Začnime od seba a očakávajme, že sa ten druhý pridá.

Celý rozhovor si môžete vypočuť v našom podcaste Všeobecne o zdraví: