MUDr. Ján Mačkin, by už dávno nebol medzi nami, nebyť anonymných darcov krvi. On sám ju už darovať nemôže, ale aspoň sa snaží motivovať k tomu ostatných.
Vypočujte si príbeh človeka, ktorý už 40 rokov zachraňuje ľudské životy. MUDr. Ján Mačkin, primár Oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny NsP v Brezne je okrem iného aj dobrovoľným záchranárom v Horskej službe a predsedom Územného spolku Slovenského Červeného kríža v Banskej Bystrici, kde vyučuje prvú pomoc a vychováva k darcovstvu krvi. Priviedla ho k tomu osobná skúsenosť, keď na dovolenke bojoval o život vlastnej manželky a o pár rokov neskôr aj o svoj vlastný život. Ten mu zachránili práve anonymní darcovia krvi. Porozprával nám o najťažších príbehoch zo svojej lekárskej praxe, ale aj o najväčšom benefite darovania krvi: „...zachránite tak nielen iných, ale aj seba.“
Životné poslanie
Roky zachraňoval životy pacientov, bojovať musel aj o život svojej manželky a napokon i o ten vlastný. Tento boj mu pomohli vyhrať anonymní darcovia krvi. Odvtedy sa snaží vychovávať k darcovstvu širokú verejnosť. Svoj príbeh nám dnes rozpovie MUDr. Ján Mačkin.
Zaujíma ma, či je u nás veľa darcov krvi a čo vedie ľudí k darcovstvu? A čo ich naopak od neho odrádza? Na začiatok nám prezraďte, čo vás priviedlo k lekárskemu povolaniu.
„Rodičia chceli mať zo mňa lekára. Ja som sa s tým stotožnil a nakoniec sa z toho stalo moje životné poslanie.“
Máte dve atestácie z anestezológie a rezcuscitácie, vybrali ste si neľahký odbor a takmer celý život ste pracovali na oddelení, v ktorom ide veľakrát o život. Čo vás táto práca naučila a čím vás obohatila?
„Nič vás tak nenaučí o živote ako život iných ľudí. Keď vidíte tie príbehy, ktoré sa odohrávajú na oddelení, na ktorom pracujete 40 rokov, tak sa ponaučíte, že všetko to, čo sa týka iných ľudí, týka sa aj vás a nie ste výnimkou, že niečo zlé a aj niečo dobré sa stane aj vám. Po takomto živote ste pripravení na všetko. A viete naozaj viac oceniť to, čo je dobré a viete aj ľahšie prijať to, čo je zlé. Keď sa človek dožije sedemdesiat, osemdesiat rokov a prežije svoj život, tak si poviem, že pokiaľ neprišla ťažká choroba, je dobre. Život začína, život končí. Každý z nás sa musí narodiť a každý musí aj zomrieť. Ale neviete sa stotožniť, keď sa vám stanú príbehy a v rukách vám zomierajú malé deti. To je najhoršie, čo sa mi v živote prihodilo.“
Príbehy, na ktoré nezabudol
Známy lekár má za sebou viacero pracovných, ale aj životných skúsenosti.
„Mal som také dva ťažké príbehy. Jeden je príbeh našej sestričky. Jej šesťročný chlapček sa hral na cintoríne a privalil ho náhrobný kameň a zomieral mi v rukách. Bol to strašný príbeh, keď som videl ako sa jeho matka trápila. V druhom príbehu mala matka sedemročné dievčatko, ktoré pojedlo antidepresíva ako cukríky. Našla totiž matkine lieky a myslela si, že sú to cukríky. Matka s ňou prišla a za hodinu prišlo k zástave srdiečka. Tiež mi zomrelo v rukách. To boli najťažšie príbehy, ktoré som za svoju prax zažil.“
Dokázali ste po takýchto zážitkoch ďalej pracovať? Musí mať aj lekár nejakú pauzu aby sa vyrovnal s takýmito zážitkami?
„Musíte byť profesionál. Musíte sa citovo oddeliť od toho pacienta. Lebo keď budete veľmi citovo zainteresovaní, nie je to veľmi dobre. Nikdy nie je dobré, keď lekári liečia svojich príbuzných, lebo sú citovo zainteresovaní. Jednoducho ten lekár musí konať ako profesionál a musí konať v zmysle štandardov, tak ako má konať a nemôže sa odchýliť od profesionálneho postupu a nemôže do toho zainteresovať city. Keď skončí svoju prácu tak potom sa môže citovo vyžiť.“
Verí na šťastné konce
Prejdime teraz k príbehom so šťastnejším koncom. K tým, kedy sa vám podarilo zachrániť ľudí. Určite ich je veľmi veľa. Prezraďte nám tie, ktoré vo vás dodnes rezonujú.
„Jeden z mojich takýchto príbehov je ten, keď doviezli z Revúcej asi tridsaťročného mladého človeka, bol to policajt, ktorý prišiel v kritickom stave, v ťažkom psychickom šoku, kde už nad ním zlomili palicu a poslali ho k nám do Brezna. Prakticky ten človek zomieral, ale za pomoci patológie sa podarilo zistiť zdroj infektu. Zistili sme, že pri zabíjačke sa infikoval takým mikroorganizmom, ktorý žije v prasatách a podarilo sa nám dať antibiotiká, ktoré zabrali a na koniec sa nám podaril prelomiť stav, ktorý pôvodne vyzeral smrteľne. Po mesiacoch liečby a rehabilitácie sa nám podarilo toho človeka uzdraviť a dodnes mám vo svojej pracovni fotografiu, keď prišiel po roku za mnou, predstavil sa a urobili sme si spolu spoločnú fotografiu. Tú mám dodnes v pracovni. Bol jedným z mojich pacientov keď som bol ešte relatívne mladým lekárom. Keď máte človeka v kritickom stave na oddelení a od vás odíde nie ešte úplne doliečený na iné oddelenie a potom sa v reštaurácií posadí ku mne a prihovorí sa, že on je ten, ktorý u mňa ležal a zomieral. Je to úžasný pocit opäť vidieť človeka, ktorý je späť v živote. A normálne žije.“
Srdcom záchranár
Neexistuje nič krajšie a lepší pocit ako keď niekomu prinavrátite ten život, alebo tú šancu žiť ďalej kvalitný plnohodnotný život. Stalo sa vám niekedy v minulosti, že ste aj mimo pracovnej doby zachraňovali niekomu život?
„Stalo sa to. Robil som mnoho rokov v Horskej záchrannej službe a mám k tomu aj príbeh. Jeden Silvester bolo strašné počasie a už sa mi končila služba. Dvaja skialpinisti prechádzali cez Lukovský kotol a dvom chlapcom sa podarilo prepadnúť do Lukovského kotla. Vypadli zo svahu a padali dole až na spodok. Zachraňovať som išiel tiež na svah. V tom čase sme už s manželkou mali vybavenú silvestrovskú večeru. Jedného z chlapcov sme zachránili, tomu sa nestalo nič. No stav druhého bol vážny a zomrel. Potom sme ho museli s kolegami z Horskej služby vytiahnuť. Skončilo to niekedy okolo jedenástej večer. Boli sme smutní a unavení.“
Keď sa niečo takéto stane, zvykneme si hovoriť, že to tak asi malo byť. Ako sa na to pozeráte vy s odstupom času? Je to osud, alebo sme skôr neopatrní a neuvedomujeme si krehkosť nášho života?
„Človek keď je mladý, si myslí, že je nesmrteľný. To sa týka najmä tých ľudí, ktorí sadnú do auta a myslia si, že oklamú fyziku a že dokážu všetko. Neuvedomujú si krehkosť svojho vlastného bytia a to, že ten život je strašne krehký. Stačí len maličkosť k tomu, aby ste skončili tragicky. A človek si to v tejto situácií neuvedomuje, ale prechod k tragédií je veľmi rýchly. Niekedy stačí malá neopatrnosť a človek skončí zle.“
Manželke zachránil život
Zachraňovali ste život aj svojej vlastnej manželke. Kedy a kde sa to odohralo?
„Boli sme na dovolenke v Chorvátsku a prežili sme prekrásny deň. Ležali sme spolu v posteli, debatovali sme a zrazu manželka prestala dýchať. A zrazu som zistil, že je v stave blízkej smrti. Okamžite som ju začal oživovať. Po niekoľkých minútach sa mi to podarilo a manželka sa prebrala. Spýtala sa ma, čo sa deje? Bol som v absolútnom šoku, stratil som reč, no do rána som jej držal pulz. Potom ráno som telefonoval kolegovi do Banskej Bystrice, že čo mám robiť? Z dovolenky sme išli priamo do Banskej Bystrice. Kolegyňa kardiologička sa ma pýtala, že kto z nás dvoch je chorý. Po 24 hodínách šoférovania z Chorvátska som vyzeral hrozne a manželka pôsobila, že je v poriadku. Už vyše šesť rokov ma kardiostimulátor. A žije.“
Kto vie ako by to dopadlo, keby ste neboli lekárom, alebo nemali kurzy prvej pomoci. Ako sme my Slováci na tom s prvou pomocou? Vieme podať prvú pomoc a máme vôbec záujem naučiť sa to?
„Ľudia majú záujem, ale niekedy na to skrátka nemajú čas. Venujú sa skôr iným veciam a nechávajú si to na inokedy. Našťastie v dnešnej dobe veľa inštitúcií robí tieto kurzy. Ja som sa aj preto dal na dráhu Červeného kríža. Vďaka Bohu, že sa mi podarilo zachrániť moju manželku. Potom som sa venoval vo veľkom poskytovaniu prvej pomoci. Neskôr som sa stal predsedom územného spolku, ktorým som dodnes. V Banskej Bystrici ako Červený kríž organizujeme poskytovanie prvej pomoci. Aktívne sa tomu už nevenujem, ale snažím sa na tieto kurzy vytvárať vhodné podmienky. Aj keď bola covidová kríza, robili sme školenia a fungovalo to.“
Aj lekár môže byť pacientom
Potom prišiel rok 2014 kedy ste sa stali pacientom na vlastnom oddelení. Ako k tomu došlo?
„Som veľmi športovo založený. Bicyklujem, skialpujem, lyžujem a toto sú moje úžasné koníčky, ktoré mám strašne rád. No a pri jednom takomto cyklotreku mi zrazu do cesty vbehla mačka. Otočilo mi predné koleso a zložilo ma to na mieste. Utrpel som deväť zlomených rebier na pravej strane, s ktorými ma doviezli na moje vlastné oddelenie. Tam som bol potom ako pacient, no po týždni som sa hrabal domov a keď som prišiel domov, cítil som sa dobre. Bol som totiž v dobrej kondícií a celkom som vládal, lenže stalo sa to, že jedno rebro mi pravdepodobne prerezalo cievu. Došlo k šoku a záchranka ma viezla z domu naspäť na oddelenie. Potom ma preložili do Banskej Bystrice na ARO, kde ma stabilizovali. Od darcov krvi som dostal krv, ktorú som stratil. Ich krv mi vlastne zachránila život. Táto nehoda sa mi stala v auguste, bol som dvakrát operovaný a potom som odovzdával Jánskeho plakety a bol som totálne dojatý, lebo som sa stretol s ľuďmi, ktorí mi zachránili život. Bolo to neskutočne dojímavé. Mal som aj slzy v očiach. Potom odovzdávaní ma oslovil jeden z darcov a ďakoval mi, že je to pre neho veľká motivácia, aby ďalej daroval krv.“
Celý rozhovor si môžete vypočuť v našom podcaste Všeobecne o zdraví:
Odoberajte nás na Facebooku 
